Predvolebná kampaň: nuda, nuda
Päť týždňov pred parlamentnými voľbami nič nenaznačuje, že Slovensko čaká jedno z najzaujímavejších hlasovaní od roku 1998. Napriek tomu predvolebnej kampani chýbajú témy, dynamika aj nápaditosť. Podľa nedávno zverejneného prieskumu verejnej mienky sa na voľbách plánuje zúčastniť len približne polovica oprávnených voličov. Štvrtina určite zostane doma, zvyšok ešte váha. Dokonca aj z tých, čo pôjdu k volebným schránkam, 15 percent nevie, komu odovzdá hlas. Prinajmenšom tri strany (SMK, Most-Híd, HZDS) sa už dlhšie pohybujú na hranici zvoliteľnosti. Isté to nemá ani SaS či SNS. To by malo týchto potenciálnych parlamentných outsiderov mobilizovať k nevídanej aktivite. Nič tomu však nenasvedčuje. Slogany bez fantázie Pre ľudí, za Slovensko. S ľuďmi a pre ľudí. To sú slogany dvoch najväčších rivalov tohtoročných volieb – ľavicového Smeru-SD a pravicovej SDKÚ-DS. Heslá akoby prejdené cez kopirák. Volebný tím zoskupený okolo Ivety Radičovej nielenže doslova prevzal slogan od českých komunistov, ale si nedal ani tú námahu, aby sa od svojho politického súpera výraznejšie odlišoval. Po zverejnení volebného programu SDKÚ, ktorá marketingom vykráda Richarda Sulíka a v sociálnej oblasti konkuruje Smeru zľava, je to len ďalší dôkaz toho, že pravičiari idú s kreativitou dolu vodou. V nulovej nápaditosti „hviezdi“ na politickom nebi aj Most-Híd: Lebo Bugár. Napokon, čo iné môže táto strana svojim voličom ponúknuť? Lebo Simon? Lebo Gál? Volebný slogan má mobilizovať, chytiť ľudí za srdce. Tony Blair v roku 1997 triumfoval s vetou: Británia si zaslúži niečo lepšie, Bill Clinton sa pripravoval na prevzatie moci s heslami Ľudia na prvom mieste či Neprestávame myslieť na budúcnosť a Barack Obama so svojím legendárnym Áno, môžeme! Všetky tieto kampane sprevádzalo nadšenie a túžba po zmene, ktoré dokázali kandidáti v ľuďoch vyprovokovať. Koho dnes vyprovokuje k volebnej účasti Iveta a Ivan s nápisom SPOLU? Alebo vysoké čelo predsedu SaS so 120 nápadmi? Agentúry kľúčovými hráčmi Aktérmi, ktorí v týchto voľbách najvýraznejším spôsobom zamiešajú konečné poradie, nebudú strany, ale mediálne agentúry. Fico už po voľbách asi nebude vládnuť s Mečiarom a Slotom, Pravica by sa podľa prieskumu MVK vyrovnala Smeru, Sulík rastie, tri strany sú na hranici... Takýmito titulkami agentúry a denníky nenápadným spôsobom vzbudzujú vo voličoch nádeje alebo pochybnosti. Vo voľnom preklade tieto titulky mobilizujú pravicových voličov s tvrdením, že šanca na pravicovú vládu existuje a psychologicky utvrdzuje voličov SaS, že ich hlas určite neprepadne. Pritom povolebné usporiadanie nebude otázka matematická, ale pragmatická. Aj napriek tomu, že teoreticky by päť malých opozičných strán mohlo „prečísliť“ Smer a jeho súčasných koaličných partnerov, pravdepodobnosť vytvorenia funkčnej pravicovej vlády je veľmi nízka. Päť strán v jednej koalícii nebude nikdy poriadne fungovať, a to si určite uvedomujú. Karty po voľbách bude zrejme rozdávať Smer. Otázkou už je len to, či dostane taký počet hlasov, aby mohol budúcim koaličným partnerom dávať ponuky, ktoré sa neodmietajú. Po voľbách zostane už len 12 ministerstiev, čo by pri päťkoalícii znamenalo dve alebo tri pre jednu stranu. Ak napríklad kresťanským demokratom ponúknu dvojkoalíciu so Smerom, môžu sa dostať do dilemy, či chcú mať dvoch alebo radšej štyroch ministrov. Teraz sa síce všetci opoziční lídri zastrájajú, že s Ficom do vlády nepôjdu, no rozhodovať napokon bude niekto iný. Vie si niekto predstaviť Bélu Bugára v jednej koalícii s Pálom Csákym? Alebo Ivetu Radičovú ako premiérku, ktorú bude spoza chrbta riadiť Mikuláš Dzurinda? A Sulík sa na to bude bez reptania dívať? Čo povie KDH na to, keď bude chcieť SaS presadzovať dekriminalizáciu užívania marihuany alebo registrované partnerstvo homosexuálov? Rizík a otázok je viac ako istôt a odpovedí. Zle rozohratá partia Opozícia vstúpila do predvolebného súboja v polospánku. Viac ako reálnu protiváhu Smeru tak pripomína zhluk trabantov, ktorý v rýchlosti 40 kilometrov za hodinu vbehol na diaľnici do rýchleho jazdného pruhu a ide sa pretekať s ferrari. SDKÚ, ktorá sa rada kasá tým, že je lídrom opozície, sa ešte stále nespamätala z personálnej výmeny na čele kandidátky. Iveta Radičová už ani zďaleka nemá ten ťah na bránku ako v prezidentských voľbách. Úlohu programového lídra prevzal Miroslav Beblavý, ktorý sa v primárkach prepadol na 25. miesto a teraz robí všetko pre to, aby sa prekrúžkoval do parlamentu. Pozíciu hlavného oponenta súčasnej vlády zaujal Ivan Mikloš, ktorý sa vyhráža trestnými oznámeniami pre financovanie výstavby diaľnic cez PPP projekty. Pravej ruke bývalého premiéra Dzurindu a mecenášovi zahmlených privatizácií SPP, Slovak Telecom či Slovenských elektrární však túto stratégiu veľa ľudí neuverí. Ak k tomu pridáme ničnehovoriacu ústrednú volebnú otázku Ako chceme žiť? a slogan Riešenia pre strednú vrstvu, ktorú však SDKÚ počas ôsmich rokov vo vláde systematicky likvidovala, úspech nie je ani zďaleka istý. O nič lepšie na tom nie sú ani dve maďarské strany. Pál Csáky ako zaklínadlo opakuje: „Most sa nedostane do parlamentu, Most sa nedostane do parlamentu...“ Napriek tomu, že sa pokúša verejnosť presvedčiť o svojom triumfálnom víťazstve nad Bugárom, cítiť z neho nervozitu. Navyše, vôbec sa neobjaví na bilbordoch, čo je vo volebnej kampani nezvyčajná stratégia. Na kom má strana stavať, ak nie na svojom lídrovi? Členovia volebného štábu SMK zrejme vedia prečo. Csáky sa totiž stabilne umiestňuje v rebríčku najnepopulárnejších politikov. Na druhej strane, Béla Bugár zahodil šancu pritiahnuť slovenských voličov. V zámere o vytvorenie maďarsko-slovenskej strany ostal na polceste. A okrem seba nepredáva nič iné. Volič maďarskej národnosti bude teda stáť pred ťažkou dilemou: Bugár, alebo Orbánom podporovaná SMK? Témy diaľnice a zadlženosť Pravica okrem vlastnej vnútornej nestability do diskusie o vízii Slovenska vstupuje nielen s agendou sociálneho štátu (okrem SaS), ale najnovšie ťahá za kratší koniec aj v ďalších témach. Názorne to vidieť pri posudzovaní výstavby diaľnic. Mikloš sa pustil do spochybňovania PPP projektov, čo nebol veľmi premyslený krok. Namiesto toho, aby vzbudil pochybnosti (hoci aj oprávnené) o predraženosti tohto riešenia, nechal sa premiérom vtlačiť do pozície toho, kto chce výstavbu zastaviť. Pritom netreba zabúdať, že to bola práve prvá Dzurindova vláda s účasťou vtedajšieho podpredsedu vlády pre ekonomiku Ivana Miloša, ktorá budovanie autostrád na dlhý čas stopla. Ak už aj SDKÚ chcela túto tému komunikovať, mala si zvoliť iného nosiča témy. Ústredným posolstvom opozície pred nadchádzajúcimi voľbami sa stala rastúca zadlženosť Slovenska. Pritom alternatívy, ktoré ponúka, by tento dlh len zvyšovali. Korunu tomu nasadila SaS, ktorá „historicky“ vyčíslila dôsledky opatrení, ktoré sama navrhuje. Štátna pokladnica bude podľa programu neoliberálov bohatšia o 2,6 milióna eur! Pri dlhu dve miliardy eur s tým sulíkovci veľkú dieru do sveta neurobia.
