Nie je fešák, ale ide na kasting

Prieskumy verejnej mienky dlhodobejšie naznačujú, že sa nová strana Sloboda a Solidarita môže po júnových voľbách udomácniť v parlamente. Ponúka čosi, čím sa líši od mnohých ostatných. Je však otázne, či slovenská politika, a najmä občania, potrebujú práve to. „Tradičná“ slovenská pravica má dlhodobé problémy. Roztrieštenosť, klesajúca dôveryhodnosť občanov, vzájomné vzťahy založené na osobnej averzii, absencia vízií a vypracovaných alternatív k súčasnej politike Smeru... Postupne ju dobieha vlastná minulosť. Politické laškovanie Nič z toho nevyhovuje pravicovým voličom, ale nesmierne pomáha strane Sloboda a Solidarita. Laškovanie s predvolebnými koalíciami, kladenie očividne neprijateľných podmienok na spoluprácu s ostatnými stranami a organizovanie prázdnych tlačových konferencií napovedá, že politické vzťahy v rámci pravice SaS revitalizovať nedokáže. Nepôsobí medzi nimi ako lepidlo, skôr pripomína kyselinu. Napriek tomu ide podľa podrobne prepracovaného komunikačného rámca. Na to, aby vstúpili do politiky, nepotrebujú slobodní a solidárni osloviť každého. Stačí osloviť niektorých, ktorí im pomôžu dosiahnuť cieľ. Predpoklad ich úspechu vychádza z kalkulácie postavenej na mobilizácii sklamaných voličov, motivácii nerozhodnutých a hlasnej kritike tých, ktorým môže odčerpávať volebnú priazeň. Aktívne na to využívajú pozíciu, ktorú si môžu dovoliť iba neparlamentné strany. U nich sa nedajú porovnávať slová so skutkami, lebo sa ešte nemali možnosť preukázať. V minulosti sa to na jedno volebné obdobie osvedčilo Združeniu robotníkov Slovenska, Strane občianskeho porozumenia a Aliancii nového občana. To tu už neraz bolo Mimoparlamentné strany sa môžu viezť na vlne predstierania čistoty. Vyzývajú k politickej kultúre, hovoria o inom spôsobe využívania moci, sľubujú transparentnosť pri rozhodnutiach... Majú plné ústa toho, čo si nemôžu dovoliť povedať parlamentné strany. No dejiny sa opakujú. SOP, ANO či Slobodné fórum sa v základoch výrazne podobali na SaS. Už sa im to vypomstilo. Bezobsažnosť politiky sa ako jedna z hrozieb demokracie prejavuje absenciou mobilizačných tém, občianskou pasivitou, stratou zrozumiteľnosti a dôvery voči politike. Živia ju exhibicionisti, politickí dobrodruhovia a populizmus. SaS sa nejaví ako strana ponúkajúca osobitnú formu exbihicionozmu a populizmu. Je to ešte horšie. Až na dvoch-troch jej predstaviteľov ide o odborne nahú, no komunikačne zdatnú partaj. Dlhodobo sa prezentuje bilbordami, a najmä internetom. Na pohľad atraktívna webová stránka, hyperaktivita na facebooku, prostredníctvom youtube, ale aj ďalšími aplikáciami jej dáva názov „virtuálna strana“. Napokon, aj jej preferencie sú zatiaľ iba virtuálne. Predseda Richard Sulík pripomína, že SaS sa neprezentuje celebritami. Na to, aby pred voľbami prichádzal s ľahkými témami, ako je dekriminalizácia marihuany, celebrity naozaj nepotrebuje. Stačí trocha populizmu. Presne v tomto duchu spustil petíciu na vypísanie referenda. Jeho otázky nereagujú na to, čo je v spoločenskom, sociálnom, ekonomickom či hospodárskom dianí podstatné. Strana ako marketingový produkt Stanovenie maximálnej ceny vládnych limuzín nie je systémový krok, ktorý by viedol k nárastu hrubého domáceho produktu, tvorbe pracovných príležitostí alebo pretváraniu regionálnych skanzenov na sillicon valey. Úprava tlačového zákona v čase celosvetovej krízy pripomína niečo z inej planéty. A zníženie počtu parlamentných poslancov či obmedzenie poslaneckej imunity? Tomu sa už venovali aj SOP, ANO a SF. Za SaS vidno stabilné podnikateľské zázemie, ktoré sa identifikuje s osobou lídra. Druhým oporným stĺpom sú ľudia z reklamnej brandže. Táto kombinácia sa podpísala pod politický marketing strany. Vyrábajú značku, ktorá sa skloňuje so všetkým, len nepredstavuje alternatívu v sociálnej, vzdelávacej, zdravotnej či bezpečnostnej problematike. Sloboda a Solidarita predstavuje z politologického hľadiska pokus o oslabenie konkrétnych politikov. Ak sa na ňu pozrieme optikou politického marketingu, ide o nový štýl komunikácie prostredníctvom bulváru a reklamy. Sloboda a solidarita je z hľadiska sociológie testom toho, akí sú občania hladní po nových stranách. Netreba zabúdať ani na ekonomické hľadisko. Jej zakladateľ pochádza z biznisu, a preto od tejto investície očakáva návratnosť. Sulík pri vstupe do verejného života pripomínal, že nie je fešák. Do politiky však namiesto reálnej agendy pašuje bulvár. To, či sa mu vrátia investície vložené do politicko-podnikateľského zámeru, ukážu až parlamentné voľby. Už teraz je jasné, že ich zamieňa s kastingom. Autor prednáša na Inštitúte politológie Prešovskej univerzity