Dzurindovcom vážne prihára
Uplynulý týždeň bol pre SDKÚ ako biblických sedem rán egyptských. Takmer každý deň dostala úder. Tu sa však podobenstvo končí. Aspoň zatiaľ. Egyptský faraón sa totiž vzdal a hoci sa napokon rozhodol vierolomne Židov prenasledovať, v podstate im ustúpil, lebo si uvedomil, že už viac nemôže obhajovať neobhájiteľné. Mikuláš Dzurinda sa vzdať nemieni, aj keď ho zrejme čaká porážka. Otázkou je iba to, kto ho porazí. Rok 2010 sa pritom začal pre opozíciu priaznivo. Pravicou povzbudzovaní kamionisti vyrazili na cesty, aby ich na protest proti vláde zablokovali a spočiatku sa zdalo, že sa čílsky scenár z roku 1973 podarí naplniť. Prokopovičove obchody Spôsob, akým opozícia zbabrala tento súboj s vládou, je však najlepším dôkazom o jej neschopnosti viesť s ňou – a najmä so Smerom – rovnocenný súboj. Neochota „statočných občanov“ presunúť sa z ciest za rokovací stôl na Úrade vlády a, naopak, ich ústupky lídrom KDH, ktorí im neponúkli ani rokovanie, ani riešenie problémov, boli okatým signálom o politickom manažovaní protestu opozíciou. Tá napokon iba dala priestor premiérovi, aby vyriešil krízovú situáciu. Opoziční lídri sa jednoducho prerátali, keď si mysleli, že návrhom na odvolanie dvoch ministrov dostanú priestor na argumentačne podložené útoky na vládu. „Prešľapy“ ministrov Ľubomíra Vážneho a Roberta Kaliňáka už možno väčšinu verejnosti až tak veľmi nezaujímajú, alebo ich už obaja objasnili. Kritiku exministra dopravy za podpisovanie nevýhodných zmlúv po minulých voľbách ponúkla Robertovi Ficovi sama SDKÚ. Jej lídri predsa museli vedieť, kto je to Pavol Prokopovič a čo všetko má na rováši. Už len to, ako uverili, že sa to svet nedozvie, ak to nik nevykričal doteraz, svedčí o ich nekompetentnosti na nadchádzajúci predvolebný súboj. Najväčší kritik Ľ. Vážneho si posledné dni v ministerskom kresle „krátil“ podpisovaním zmlúv, ktorými na desaťročia a za babku prenajal štátne pozemky súkromným firmám. Čo nepodpísal sám, to s jeho súhlasom urobili šéfovia podriadených štátnych firiem. O tom, o aký kšeft išlo, svedčí fakt, že v jednom prípade sa mal takto do súkromných rúk dostať v riečnom prístave pás zeme široký jeden a pol metra! Nič by ste na ňom nikdy nepostavili, ale keďže to bol začiatok riečneho brehu, je jasné, že ktokoľvek chcel niečo naložiť na loď alebo z nej niečo vyložiť, musel sa dohodnúť s nájomcom tejto štátnej pôdy. Garážová firma – spása SDKÚ Prokopovič na odhalenia iba zahabkal, že si nič nepamätá. Tým akoby udal tón „dôveryhodným“ reakciám SDKÚ na veľmi vážne obvinenia. Rovnako reagoval aj jeho stranícky šéf na druhý deň, keď sme sa dozvedeli, ako kedysi v najsilnejšej vládnej strane obchodovali so švajčiarskymi bankami a firmou z daňového raja. Hoci prvým „obchodným partnerom“ bola slovenská spoločnosť, obchod s ňou nie je o nič dôveryhodnejší. Firma Soul, ktorá ešte v roku 2003 prebrala na seba dlh SDKÚ vo výške asi jeden milión dolárov, bola totiž bez peňazí, bez majetku, s jedným zamestnancom a každý rok sa opakujúcou stratou. Je úžasné, že si takáto garážová firma dokázala poradiť so závratnými dlhmi Dzurindovej strany, ba o rok neskôr od nej ešte odkúpila budovu. Vedenie SDKÚ pritom dlho tvrdilo, že ju Soul získal za prevzatie dlhu, čo nie je pravda. Podľa kúpnej zmluvy ju tesne pred Vianocami roku 2004 kúpil za takmer 26 a pol milióna korún. Konateľkou firmy pritom bola Sidónia Bartová, blízka príbuzná súčasného viceguvernéra NBS. Toho, ktorého do funkcie dostala Dzurindova vláda a ktorý ešte predtým patril medzi vrcholných ekonomických poradcov slovenskej pravice. Bartovej nerobilo problém vyplatiť (za) SDKÚ v priebehu poldruha roka takmer 50 miliónov korún, hoci jej firma bola v permanentnej strate! Rošáda s desiatkami miliónov Samozrejme, že každému zíde na um otázka, ako mohla maličká firma vo finančných problémoch zvládnuť také výdavky. Čiastočne ich kryla pôžičkou, hoci je neuveriteľné, že sa našla banka, ktorá takejto firme požičala 27,5 milióna korún. Dobrodincom bola švajčiarska Credit Suisse (ktorá nám vďaka Kaníkovej „reforme“ prišla sľubovať švajčiarske dôchodky) a vlastne ani nešla do rizika. Aspoň to tak malo vyzerať, lebo Soul dostal tzv. lombardný úver, čiže ručený niekým, kto mal na účte v tej istej banke dostatočný objem peňazí. Podľa zmluvy to je pán či pani I. Spoerry z Cypru. Lenže je šokujúce, že zmluvu podpísal(a) až v apríli 2005, teda takmer štyri mesiace po tom, čo banka poslala 800-tisíc eur na účet Soulu. Mimochodom, Credit Suisse bola v tomto prípade mimoriadne štedrá, lebo pôžičku vyplatila slovenskej garážovej firme dva týždne pred podpisom zmluvy a vyše štyri mesiace pred podpisom ručiteľa. Akoby jej zamestnanci vopred tušili, že cez Slovensko a SDKÚ sa peniaze v krátkom čase opäť vrátia do banky. Ak v Credit Suisse nerobia bankových úradníkov jasnovidci, vyzerá celá transakcia ako podvod. Podľa premiéra totiž firma Soul 17. decembra 2004, v deň, keď dostala úver, zaplatila za budovu na účet SDKÚ. Už o desať dní sa vraj odtiaľ vyše pol milióna eur presunulo britskej spoločnosti Allied Wings, ktorá má účet – aké prekvapujúce – v tej istej švajčiarskej banke. Za týchto okolností teda v skutočnosti peniaze banku asi nikdy neopustili. A ak áno, mala Credit Suisse absolútnu istotu preto, lebo v momente podpisu zmluvy o úvere bola vlastne väčšina peňazí už naspäť. „Takéto praktiky sú skôr charakteristické pre organizovaný zločin ako pre slovenskú politickú stranu,“ uzavrel R. Fico. Blamáž s Hlinovými nohami Tretím úderom nebola reakcia Mikuláša Dzurindu na mimoriadne vážne obvinenia, lebo to, čo povedal („nepamätám si“), ani nestojí za komentovanie. Tým úderom bola protivládna demonštrácia. V sobotu popoludní vystúpili na námestí SNP v Bratislave lídri všetkých pravicových strán. Stále tí istí s tými istými rečami. Okrem informácie Richarda Sulíka, že už o chvíľu bude mať dosť podpisov na referendum, tam nezaznelo nič nové. Katastrofálna účasť bola napokon pre pravicových lídrov neschopných vymyslieť čokoľvek mobilizujúce, možno milosrdenstvom. Aspoň sa širšia verejnosť nespokojná so súčasnou vládou nedozvedela, že pravica nie je schopná ponúknuť alternatívu. Čerešničkou na torte je, že demonštráciu zorganizoval tzv. občiansky aktivista Alojz Hlina. Podľa spisovateľa Michala Hvoreckého vraj kedysi obchodoval s pašovaným čínskym tovarom, vylepoval plagáty na obhajobu „politického väzňa“ Ivana Lexu a brojil proti európskym inštitúciám. K jeho politickým aktivitám patrila aj blokáda Mosta SNP či smutne známa Strana mladých demokratov. To, že pravicovú opozíciu musí spájať takýto človek, pre ktorého je Dzurinda „príbehom hrdinstva“, je najsmutnejším dôkazom súčasnej situácie v slovenskej pravici. Ale priam panika musela v sídle SDKÚ zavládnuť v pondelok, keď seriózna agentúra MVK zverejnila výsledky najnovšieho prieskumu volebných preferencií. Dzurindovci sa v ňom ocitli na novom dne s 9,4 percenta. Ešte desivejšie pre nich je to, že Sulíkova SaS zaostáva za SDKÚ iba o 0,2 percenta, pričom za sebou nechala aj KDH, obe maďarské strany i vládnych partnerov Smeru. Sulík dobehol Dzurindu Nárast Sulíkových preferencií sa dá odbiť rôznymi argumentmi, ale nevenovať mu pozornosť by bolo zo strany SDKÚ strategickou chybou. Nech už je výsledok pravdivý, alebo nie, môže mať na potenciálnych voličov SaS mobilizujúci charakter. Ak sa niečoho musia pred voľbami sulíkovci obávať, tak je to strach ich sympatizantov, že by ich hlas mohol prepadnúť, keď by sa SaS nedostala do parlamentu. Jej hlavným cieľom teda bude presvedčiť každého, kto uvažuje o tom, že by ju volil, aby sa toho nebál. Máločo je účinnejšie ako prieskum, v ktorom sa strana ocitne bezpečne nad hranicou na vstup do parlamentu. Vari iba dva či tri takéto prieskumy. M. Dzurindovi vážne prihára. Smer má v spomínanom prieskume šokujúcich 42 percent, pričom anketári sa respondentov pýtali medzi 13. a 18. januárom. Takže protest kamionistov nemal na ľavicových voličov negatívny vplyv. Ak to mal byť pre pravicu test možných hromadných nepokojov, je jasné, že takto Fica neporazí. Šéf SDKÚ bude musieť navyše niečo vymyslieť proti dotieravému Sulíkovi. Za terajšieho stavu mu síce nebude musieť ustupovať pri zostavovaní spoločnej vlády, ale v opozícii sa môže stať bývalý Miklošov poradca ešte výraznejším. A teda nepríjemnejším. V takom prípade buď príde rýchla výmena na čele SDKÚ, alebo ju postihne osud HZDS. Lenže do volieb sa nielenže nič nezmení, ale z Dzurindu sa stane ešte odhodlanejší bojovník. Popri nepriateľovi Ficovi však bude musieť bojovať aj proti súperovi Sulíkovi. Autor je študent
