Zelený odtieň samosprávy

Ani dvadsať rokov plurality a slobodnej volebnej súťaže nestačilo zeleným stranám na to, aby si vytvorili stabilnú základňu s dôstojným voličským potenciálom. Životné prostredie je významný balík celospoločenských tém, ktoré sú vlastné aj najmenšej obci a dominujú i na mnohých medzinárodných fórach. Environmentalistika predstavuje z hľadiska verejnej politiky dôležitú oblasť, ktorá má svoje nezastupiteľné a nenahraditeľné miesto. Napriek tomu majú zelené strany v praktickej politike červenú. Ani dvadsať rokov plurality a slobodnej volebnej súťaže im nestačilo na to, aby si vytvorili stabilnú základňu s dôstojným voličským potenciálom. Od mantinelu k mantinelu Zeleno zafarbené strany u nás píšu zaujímavú modernú históriu. Okrem iného je na nej očarujúce, že ku každým parlamentným voľbám pristupovali s inou stratégiou. Federálna strana zelených získala vo voľbách do Slovenskej národnej rady v roku 1990 šesť mandátov. Neskôr, v roku 1994, bola Strana zelených na Slovensku v koalícii Spoločná voľba. O ďalšie štyri roky boli zelení súčasťou projektu SDK s dominanciou pravicových strán. Osamotený pohľad do očí voličov sa Strane zelených vypomstil v roku 2002. Neúspešná kandidatúra a hra „na vlastné tričko“ vyviedla túto stranu z parlamentných lavíc. Ďalším pokusom o vstup do veľkej politiky bola účasť na kandidátskej listine Slobodného fóra v roku 2006. Ani táto taktika nevyšla. Hľadanie vlastnej identity spôsobilo v strane rozkol, po ktorom sa voličom ponúkajú Strana zelených a Strana zelených na Slovensku. Nejde o preklep v opise názvov strán, ale o nepatrné zmeny v názve, ktoré pre voliča znamenajú asi to, čo obe strany pre slovenskú politickú scénu. K týmto stranám pribudla ďalšia – Zelená vlna. Strany s rovnakým zameraním sa vybíjajú medzi sebou, v rôznych voľbách kandidujú proti sebe, podporujú protikandidátov a energiu mrhajú na všetko, okrem získavania dôveryhodnosti a spájania ľudí s rovnakým pohľadom na spoločenské otázky. Bez ohľadu na ich počet, hyperaktivitu občianskych „zelených“ aktivistov, poloprázdne marketingové sebaprezentácie a pokusy o hľadanie vlastnej identity, je životné prostredie poznačené mnohými problémami, ktoré nepotrebujú lekárov zo zelených strán, ale so zeleným cítením. Voľný politický priestor preto zapĺňajú ostatné parlamentné strany, ktorých rozhodnutia vo vzťahu k environmentalistike občas korigujú samosprávy, inokedy presvedčenie ochranárov či záujmy investorov. Samosprávnosť a samostatnosť Územné a regionálne samosprávy predstavujú v porovnaní so štátnou správou kreatívnejšiu oblasť verejnej správy. Ich poslaním nie je mechanické vykonávanie vôle štátu, ale presadzovanie záujmov lokálnych a regionálnych celkov. Postupná dvadsaťročná transformácia dala samosprávam mnohé kompetencie a vytvorila príležitosť na čo najefektívnejšiu správu vecí verejných. Voľba správnych politikov, občianska participácia, kontrola verejných rozhodnutí a obhajoba spoločenských potrieb dokáže z bezvýznamnej komunity vytvoriť cieľavedomú a perspektívnu samosprávu. Komunálni politici prostredníctvom dialógu s verejnosťou a ďalšími aktérmi prijímajú najdôležitejšie rozvojové dokumenty a formujú podobu prierezových verejných politík. Priority si nenechávajú diktovať, ale ich úspešne tvoria. Popri prenesených kompetenciách disponujú originálnymi rozhodovacími právomocami, ktoré im dávajú šancu na rozvoj. V zmysle základného samosprávneho zákona, Zákona o obecnom zriadení, „Obec utvára a chráni zdravé podmienky a zdravý spôsob života a práce obyvateľov obce, chráni životné prostredie, ako aj utvára podmienky na zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti, na vzdelávanie, kultúru, osvetovú činnosť, záujmovú umeleckú činnosť, telesnú kultúru a šport.“ Obec má priamu zodpovednosť za vytváranie priaznivého životného prostredia. Od povinností nie je možné oddeliť práva, čo v tomto prípade znamená, že zodpovednosť za ochranu a tvorbu životného prostredia nemá iba štát, ale aj starostovia, primátori, župani a poslanci zastupiteľstiev. Životné prostredie nie je témou pre imidž, ale pre budúcnosť. Koncept občianskej participácie aplikovaný v samospráve ponúka možnosti na aktívne ovplyvňovanie verejnej politiky a stanovovanie rebríčka priorít. Pri každom rozhodnutí platí, že informácie sú kyslíkom správnych rozhodnutí a včasný prístup k objektívnym informáciám je najdôležitejším predpokladom ich zmysluplného využitia. Prostredníctvom nich dokážeme koncipovať názory a zaujímať stanoviská k životu okolo nás; k osobnému aj k verejnému. Samospráva predpokladá samostatnosť, v rámci ktorej občianska spoločnosť i politickí reprezentanti nájdu všeobecnú zhodu pre otázky miestneho a regionálneho rozvoja. Politika a politické agenda V porovnaní s parlamentnými voľbami, alebo voľbami do Európskeho parlamentu si v komunálnych a regionálnych voľbách vyberáme kandidátov prostredníctvom väčšinového volebného systému. Abecedne zoradení kandidáti ponúkajú vo viacmandátových obvodoch šancu na výber spomedzi straníckych (koaličných) aj nezávislých kandidátov, prípadne kandidátov reprezentujúcich regionálne politické strany. Konkurencia môže byť skutočne veľká. Dokazuje to napríklad tretina nezávislých starostov a primátorov a tiež regionálne politické strany, ktoré sa objavujú pred každými voľbami do orgánov samosprávnych krajov. Každý, kto vstupuje do volieb, má ambíciou získať čo najviac hlasov. Tie nemusia automaticky patriť tomu, kto si ich zaslúži, ale tomu, kto zaujme voličov. Možno kampaňou, pretekmi v sľubovaní alebo systematickou prácou spojenou s ponukou kvalitnej politickej agendy. Z tohto pohľadu samospráva ako najnižšia úroveň politiky a kolíska demokracie predstavuje priestor, v ktorom môže vzniknúť zelená alternatíva, ktorej úspech v samospráve predurčí neúspech konkurencii – regionálnym straníckym štruktúram. Takouto formou sa môžu zelení reinkarnovať a prostredníctvom konkrétnych krokov obnovovať dôveru a získavať priazeň. Od paragrafov po pečiatky Počnúc Ústavou Slovenskej republiky a končiac zákonmi samosprávy, teda všeobecne záväznými nariadeniami, samosprávy aplikujú zákony a zároveň sú významnými zákonodarnými orgánmi. Stelesňujú malú politiku s veľkými úlohami a ešte väčšou zodpovednosťou. Samosprávy rozhodujú o veciach, ktoré sa týkajú tak prítomnosti ako i budúcnosti, a vydávajú rozhodnutia pre občanov, právnické osoby i súkromný sektor. Hoci vo verejnej správe platí pravidlo prezumpcie správnosti a na každý verdikt sa pozeráme ako na právne čistý až do chvíle, kým kompetentný orgán nerozhodne ináč, musíme rozlišovať medzi právnym a správnym rozhodnutím. Takým, ktoré je v súlade so zákonmi a pritom sleduje princípy dobrej správy. Hodená rukavica Voliči sa postupne stávajú stále viac odolní voči prázdnym gestám, pri ktorých slová výrazne predbiehajú činy. To však neznamená, že sú odolní voči populizmu a politickému marketingu. Hovoriť rečou jednoduchého človeka, ponúkať múdre riešenia a stále zdôrazňovať svoje silné stránky oproti slabým stránkam konkurencie môže v politike znamenať zaujímavý nástup do prvej línie. Nemusíme hneď uvažovať o europarlamente, alebo Národnej rade Slovenskej republiky. Na začiatok môže poslúžiť úspech v komunálnych alebo regionálnych voľbách, po ktorom je dôvera voličov oplatená rozvojom, rozširovaním služieb, zvyšovaním kvality života alebo zveľaďovaním historického či prírodného dedičstva. Spájanie nedôveryhodných, predstieranie úprimnosti rozhádaných alebo hľadanie integrity nesebavedomých nenaznačujú ani pri najväčšej predstavivosti nič štandardné, trvácne alebo perspektívne. Doteraz sa každá strana, ktorá sa už v názve prihovárala zelenou farbou, ukázala ako mimoriadne slabý partner pre reálnu politiku. Každý z odtieňov veľmi rýchlo vybledol, žiadna zo strán nedokázala v praktickej politike prežiť. Zdá sa, že žiadna to ani tak skoro nedokáže. Nie pre zložité témy, nepotrebnú agendu, kvalitné životné prostredie alebo environmentálnu uvedomelosť. Problém nie je nikde inde, len v ľuďoch – v politikoch, ktorí nedokážu jasne, čisto a zrozumiteľne artikulovať spoločenské požiadavky na ochranu prírody, hľadanie kompromisov medzi záujmami firiem a potrebami prírody a nevidia rozdiely medzi tými, ktorí žijú z prírody a tými, čo žijú pre prírodu. Samospráva má veľmi silný zelený odtieň. Netvorí ho iba extravilán, intravilán, hory, lesy, lúky alebo parky, ale aj politici prostredníctvom svojich rozhodnutí, ktorými zakazujú chemickú údržbu zimných ciest, motivujú občanov k separácii odpadov, stanovujú podmienky na prevádzku malých zdrojov znečisťovania ovzdušia, zveľaďujú mestské lesy či chránia parky v mestách. Tém je veľa a priestor ešte väčší. Postupne ho môžu využiť tí, ktorí sa nebudú zelenať v názve, ale v činoch. Autor prednáša na Inštitúte politológie Prešovskej univerzity