Zlomí kríza väzy minimálnej mzde?
Sociálny systém dnes zažíva útoky zo všetkých strán. Argumenty o tom, že si v hospodárskej kríze nemôžeme dovoliť míňať verejné zdroje na sociálnu oblasť, sa sypú rad za radom. Ak si vlády môžu dovoliť sanovať miliardami eur krachujúce firmy a banky, prečo majú byť občania tí, na čie sociálne štandardy sa siahne v prvom rade? Minimálna mzda je jedným z nich.
Minimálna úroveň mzdy nie je v Európe ani vo svete žiadnou novinkou a má za sebou už viac ako storočnú existenciu. Po prvýkrát sa uplatnila na Novom Zélande, kde pomáhala zamestnancom v súdnych sporoch. O dva roky neskôr, v roku 1896, bola zavedená v Austrálii, s cieľom zabezpečiť zamestnancom isté životné minimum a zamedziť nekalej súťaži výplatami nízkych miezd. Pretože pri nedostatku práce nie je zamestnanec ten, kto si môže diktovať podmienky. Vyhrávať nad konkurenciou nízkymi mzdami je možno ekonomicky výhodné, ľudsky však určite nie. Minimálna mzda sa pomerne skoro začala uplatňovať aj v krajinách súčasnej Európskej únie, v roku 1918 v Rakúsku a Nórsku, nasledovalo Československo (1919), Nemecko (1923), Španielsko (1926) a v roku 1934 Belgicko. Spojené štáty americké zaviedli tento inštitút koncom tridsiatych rokov.
Práca pod cenu ľudskej dôstojnosti
Vo väčšine legislatív sa minimálna mzda definuje ako „najnižšie plnenie, ktoré je zamestnávateľ povinný poskytovať zamestnancom.“ Je to taká cena práce, pod ktorú pracovať znamená už stratu ľudskej dôstojnosti. Iste, vo väčšine prípadov sa týka najmä nízkokvalifikovaných zamestnancov, prípadne regiónov s vysokou nezamestnanosťou a nízkym ekonomickým rastom. Nie sú však práve títo ľudia hodní ochrany štátu? Alebo sú naším vzorom tie časti sveta, kde nie je výnimkou ani detská práca?
Ľudstvo stojí v súčasnosti pred obrovskou sociálnou priepasťou, ktorá sa neustále rozširuje. Na jednej strane stoja krajiny s vysokým hrubým domácim produktom, na strane druhej miliarda ľudí, ktorá žije z menej ako jedného dolára denne. Rovnaký počet ľudí trpí nedostatkom pitnej vody, viac ako 800 miliónov podvýživou a milióny ľudí zomrú na následky mizernej zdravotnej starostlivosti. Jedno jediné percento najbohatších obyvateľov sveta má taký príjem, ako najchudobnejších 57 percent obyvateľov planéty Zem! Za takýchto okolností je diskusia o znižovaní sociálnych štandardov tichím súhlasom s ďalším zvyšovaním nerovnosti a nespravodlivosti. A tváriť sa, že sa nás to netýka, sa dá len do určitého času. Životné minimum či minimálna mzda, sú výdobytkom, ktoré túto obrovskú priepasť síce nezasypú, dávajú však signál, že bohatým nie je jedno, ako žijú tí chudobnejší.
Ochrana pred nekalou konkurenciou
Mzdové náklady sú, a asi aj vždy budú, predmetom nekonečného sporu zamestnancov a zamestnávateľov. Zamestnávatelia neustále kritizujú odvodové a daňové zaťaženie aj samotnú existenciu minimálnej mzdy s argumentmi, že vysoké mzdové náklady znižujú ich konkurencieschopnosť na globálnom trhu. Viete si ale predstaviť, čo by sa ale stalo, keby sme zrušili všetky výdobytky moderného sociálneho systému? Ak by od zajtra neexistovalo životné minimum, minimálna mzda, maximálna dĺžka pracovného času či nárok na dovolenku? Iste, aj to je cesta, stačí sa pozrieť do Číny, Malajzie, Somálska či Zimbabwe, kde o takýchto vymoženostiach ani nesnívajú.
Samotná diskusia o výške či zrušení minimálnej mzdy nie je vôbec na škodu veci. Treba si však uvedomiť, že v našich podmienkach ide skôr o ideologický súboj, než o reálne čísla. Aký význam má jej zrušenie (hoci aj v čase hospodárskej krízy), ak ju v našej krajine poberajú len dve percentá zamestnancov? Navyše, minimálna mzda má zmysel aj pre zamestnávateľov – chráni ich pred nekalou súťažou a ekonomickým dumpingom konkurencie.
Častým argumentom proti minimálnej mzde je negatívny dopad na zamestnanosť. Faktom však je, že tento názor dosiaľ nebol empiricky potvrdený. V Spojených štátoch amerických sa dokonca zistil pozitívny efekt minimálnej mzdy na zamestnanosť. V našich podmienkach sa podobný výskum nerealizoval, takže ak niekto tvrdí, že na základe zvýšenia minimálnej mzdy budú musieť firmy prepúšťať, stoja jeho argumenty na vode. Minimálna mzda bola zrušená a opätovne zavedená vo Veľkej Británii v roku 1999, čo znamenalo výrazné zlepšenie pre 1,5 milióna pracujúcich. Otázka, či to malo zmysel, je na tomto mieste úplne zbytočná. Ak sa zbavíme argumentačných obmedzení typických pre liberálnych ekonómov, pre ktorých je sloboda na prvom mieste, nemôžeme si nevšimnúť, že zvýšenie platov je dobré aj pre ekonomiku. Podporuje totiž aj rast spotreby a tým aj hospodársky rast. Druhou možnosťou je návrat do roku 1894.
