PPP investor na riešenie rómskej otázky

Väčšina ľudí si myslí, že „rómska otázka“ je problém Rómov. A náš je, iba keď prerastie do konfliktu v spoločnosti. V skutočnosti je to však naopak. Riešenie a zodpovednosť rómskej otázky spočíva hlavne v rukách väčšiny.

„Problémoví“ Rómovia totiž patria k desaťtisícom najchudobnejších, s najnižším priemerne dosiahnutým vzdelaním. Desivá chudoba je v rómskch osadách objektívnou sociologickou pravdou. A znevýhodňuje, či priamo diskvalifikuje aj prípadné úsilie mladých Rómov pozdvihnúť sa zo súčasnej biedy a žiť dôstojným životom.

Ľavica priniesla rozvoj

Argumentujúc „rómskou kultúrou“ „liberáli“ tvrdia, že Rómovia si sami zvolili svoj životný štýl. Lenže životný štýl si môže človek vybrať len taký, na aký má a kultúra má tiež silné korene v historickej materiálnej základni národa alebo etnickej skupiny. Životné podmienky Rómov v strednej a východnej Európe sa navzájom podobajú. Som však presvedčený, že aj v prípade inej národnostnej či etnickej skupiny by storočia života na okraji spoločnosti, v rovnakých dezolátnych, ekonomických a sociálnych podmienkach mali rovnaký rozkladný efekt na skupinu aj na jednotlivcov.

Príkladom sú desiatky miliónov obyvateľov slumov na perifériách metropol v Latinskej Amerike. Rozdiely v koncentrácii bohatstva v tejto oblasti sú najväčšie na svete. Podľa štúdie organizácie ECLAC pôsobiacej v rámci OSN tam žije pod hranicou biedy 34 % ľudí. Každý tretí obyvateľ má na pokrytie svojich potrieb menej ako dva doláre na deň. Ich životné podmienky sa približujú tým v rómskych osadách takisto ako negramotnosť, bieda, špina, alkoholizmus, nehovoriac o alarmujúcej kriminalite. Spoločným menovateľom sociálnej degenerácie je chudoba, a nie rasová príslušnosť.

V spojitosti s mnohými krajinami Latinskej Ameriky si všimnime ešte jeden fakt. V relatívne krátkom čase v rokoch 2003 až 2008 sa chudoba zredukovala o 10 %, zo 44 % na súčasných 34. To je pokles, ktorý v tomto regióne nemá obdobu. Nie je náhoda, že sa to udialo v období nástupu ľavicových vlád, ktoré mohutne investovali do sociálnej infraštruktúry (zdravotníctva, školstva, sociálnej siete, atď.).

Hodnota sociálnej investície

To, čo nám znemožňuje nájsť účinné riešenie problému, ktorého podstatu tvorí rómska chudoba je, že na jeho nápravu používame nesprávne nástroje. Ide o sociálnu kalamitu, ktorej korene nie sú v tom, že by sa Rómovia nechceli vzdať mizerného života vo vlhkej, smradľavej chatrči v katastrofálnych hygienických podmienkach, ale v chronickom zlyhávaní sociálno-ekonomického systému, ktorý uprednostňuje krádkodobé investície s rýchlou návratnosťou pred dlhodobými, až generačnými – do sociálnej štruktúry spoločnosti.

Zatiaľ som nepočul o nadnárodnej spoločnosti alebo developerskej korporácii, ktorá by investovala do projektu rozvoja zaostalých etnických menšín, kde sa spoločenská a hospodárska návratnosť ráta na desaťročia. Otázkou totiž je, čo by tvorilo ich zisk. Kto vyčísli hodnotu a finančný prínos plne integrovanej rómskej komunity do spoločnosti? Funguje tu iná a nekompatibilná logika trhu. Ak by to bola čisto technologického otázka, akou je vyasfaltovanie pásu zeme a inkasovanie za každé auto, ktoré po ňom prejde, možno by sa dáky investor našiel.

Takže prekážkou, ktorá stojí v ceste skutočným zmenám života rómskych komunít je logika trhovej ekonomiky kapitalizmu, ktorá ťaží z toho, čo je pre niekoho nepriaznivá situácia. Súťaží o čo najnižšiu mzdu, nie o čo najväčší životný štandard. Kapitalizmus jednoducho nie je uspôsobený na riešenie komplikovaných sociálnych problémov, je krátkozraký a živelný.

Partcipatívna demokracia...

Tých, ktorým sa na jazyk tlačí obvinenie zo sociálneho inžinierstva, treba odkázať na prínos zavedenia bezplatného školstva, verejného zdravotníctva, univerzálneho penzijného a sociálneho zabezpečenia pre svetovú ekonomiku. Tieto systémy boli zavedené alebo radikálne rozšírené hneď po druhej svetovej vojne a porovnanie kvality života po vojne a pred ňou dokazuje, aký obrovský je to rozdiel. Bez týchto veľkých spoločenských zmien by sa kapitalizmus nikdy nedokázal pohnúť z medzivojnovej patovej situácie a rozvinúť sa do bezprecedentnej komplexnosti druhej polovice 20. storočia.

Skutočnosť, že tým časom už dávnejšie odzvonilo a opäť skĺzavame hlbšie do deštrukčných foriem kapitalizmu, najlepšie ilustruje demontáž týchto noriem sociálnej redistribúcie. Ekonomické sociá­lne rozdiely sa postupom času zväčšili a teraz sa klamlivo podsúvajú ako „špecifický“ problém etnickej skupiny alebo ako „kultúrna predispozícia“. Hodnotenie z takéhoto pohľadu robí problém neuchopiteľným, je vo svojej podstate rasistický a prihráva neonacistickým skupinám.

Jediný možný spôsob, ako dosiahnuť zlepšenie, sú investície spolu s paralelným zavádzaním foriem participatívnej demokracie a samosprávy do rómskych osád, ktoré by do maximálnej možnej miery zainteresovali rómske komunity do plánov rozvoja ich bezprostredného životného prostredia a ich životných podmienok.

...a financie

Na svete existuje veľa úspešných príkladov zavádzania participatívnych foriem samosprávy komunít, v ktorých ľudia na otvorených komunitných stretnutiach priamo, hlasovaním rozhodujú o prioritách rozpočtu, napríklad o opravách komunikácií, kanalizácie, verejných – športových plôch, alebo o zriadení škôlok, denných centier, spoločných jedální. Principiálnou myšlienkou je zapojiť a emancipovať komunitu.

Priama účasť a vedomie, že som niečoho organickou súčasťou transformuje bytie, niekedy doslova robí zázraky. Absolútnou podmienkou je štátna garancia finančných prostriedkov. Len tak, z ničoho, to nepôjde a mestá či kraje si to na zodpovednosť nevezmú. Okrem toho, tradičné riadiace zložky miest a obcí pre tento druh priamej demokracie a kontroly, ktorý im navyše konkuruje, väčšinou nemajú pochopenie. Je tiež naivné očakávať, že z rómskych osád budú ustavične a pravidelne prúdiť projekty na čerpanie eurofondov – veď vypracovanie takýchto projektov robí problém aj veľkým administratívnym celkom.

Kompetencie týchto komunít – v prípade, že by sa participatívny model osvedčil – by sa postupne rozširovali spolu s finančnými zdrojmi. Efektívna organizačná štruktúra fungujúca vo vnútri komunity je základom a správnym nástrojom na riešenie problémov, ktoré už neznesú odklad, ak nechceme, aby poškodili celú spoločnosť. S tým spojené nemalé investície sa v budúcnosti mnohonásobne vrátia nielen morálne – v zachránených životoch, ale nepochybne aj finančne.

Autor je stály spolupracovník Slova