Desať rokov Chávezovej vlády

Najväčšou výzvou, ktorej teraz Venezuela bude musieť čeliť, je rovnako ako pre väčšinu krajín svetová ekonomická recesia. Toto postihuje venezuelské hospodárstvo hlavne prostredníctvom poklesu cien ropy, ktoré sa prepadli o približne 70 percent (začiatkom roku 2009) v porovnaní s júlovým vrcholom v minulom roku. Keďže však má Venezuela finančné rezervy približne 82 miliárd amerických dolárov, môže si istý čas dovoliť financovať mierny rozpočtový deficit, aj keby sa cena ropy nasledujúce dva roky pohybovala pod úrovňou 45 dolárov.

Hugo Chávez Frías bol prvýkrát zvolený za prezidenta Venezuely v decembri 1998 a úrad prevzal vo februári 1999. Existuje niekoľko spôsobov, ako hodnotiť rast a výkonnosť venezuelskej ekonomiky počas rokov Chávezovej vlády. Jedným je jednoducho porovnať HDP, keď nastúpil do úradu, s poslednými dostupnými dátami z druhej štvrtiny roku 2008. Z tohto pohľadu ekonomika narástla o 47,4 percent; alebo v priemere o 4,3 percenta ročne počas deväť a pol roka. Hoci je to v porovnaní s dvoma desaťročiami hospodárskeho úpadku, ktorý predchádzal Chávezov nástup, veľké zlepšenie, stále predstavuje skromný rast, ktorý sa rovná približne priemeru krajín regiónu.

Avšak hodnotiť takto celú dekádu je zavádzajúce z dôvodu, že Chávezova vláda nemala až do prvého štvrťroku 2003 vplyv v Štátnej ropnej spoločnosti (PDV SA). Takže prvé štyri roky ovládali PDV SA – ktorej ropná produkcia predstavovala 50 percent vládnych príjmov a 80 percent exportu krajiny – ľudia, ktorí sa stavali voči vláde nepriateľsky. Za takých okolností mala vláda len veľmi obmedzené možnosti na podporu a stimuláciu ekonomického rastu.

Mohli by sme preto ekonomický rast merať až od obdobia, keď vláda získala kontrolu nad PDV SA, v prvom štvrťroku 2003. Takto získame lepší pohľad a objektívnejšiu mieru hodnotenia výkonnosti Chávezovej administratívy, ako celkový sumár desaťročia. Prvé roky nepoznačoval len obyčajný trhový cyklus, ale hlboká hospodárska recesia a strmý prepad ekon omiky, ktorý bol do veľkej miery výsledkom sabotáže v ropnom priemysle.

Keď sa pozrieme na rast od prvého štvrťroka 2003, skutočný HDP za 5,25 roka narástol o 94,7 percent; alebo 13,5 percent ročne. Rozrátané na občana (per capita – zohľadňujúci prírastok obyvateľstva) to vychádza 78,8 percent; alebo 11,7 percent ročne.

To predstavuje extrémne rapídny rast ako z historického, tak z medzinárodného hľadiska. Hospodárske výsledky sa stávajú ešte výraznejšími, keď ich porovnáme s dvoma dekádami, ktoré predchádzali Chávezovmu zvoleniu. Venezuelská ekonomika sa medzi rokmi 1978 až 1998 per capita prepadla o 21,5 percent (!), čo predstavuje jeden z najhorších hospodárskych výsledkov na svete v danom období.

Chávez prebral úrad v čase najnižších cien ropy za posledných 22 rokov, prvý rok bol poznamenaný negatívnym rastom. Tento trend sa podarilo zvrátiť v prvom štvrťroku 2000. Rok 2001 bol časom veľkej politickej nestability. Venezuelská obchodná komora zamestnávateľov (FEDECAMARAS) v decembri zorganizovala proti vláde generálny „business“ štrajk. Politická nestabilita a s ňou spojený odliv kapitálu pokračoval ešte aj v apríli 2002, keď legitímne zvolenú Chávezovu vládu zvrhol vojenský prevrat. Ústavnosť štátu bola síce v priebehu 48 hodín obnovená (mohutné protesty občanov proti prevratu priviedli Cháveza späť do úradu), nestabilita však pokračovala, a to spolu so snahami opozície o zvrhnutie vlády nelegálnymi prostriedkami. Rast ostával negatívny aj počas jesene 2002 a vzápätí ekonomiku zasiahol opozíciou vedený ropný štrajk, ktorý trval od decembra 2002 až do februára 2003. Toto uvalilo krajinu do ťažkej recesie, počas ktorej Venezuela stratila približne 24 percent HDP.

Hospodárstvo sa začalo zotavovať v druhom štvrťroku 2003 a odvtedy ekonomika rapídne rástla.

Stojí za zmienku, že napriek expanzívnej verejnej fiškálnej politike počas Chávezovej vlády rástol súkromný sektor stále rýchlejšie ako verejný. To isté platí až doteraz, s výnimkou posledných troch štvrťrokov 2008, keď boli za takmer celým ekonomickým rastom len verejné investície.

Počas ekonomickej expanzie bolo zaznamenané prudké zníženie chudoby a extrémnej chudoby. Percento domácností postihnutých chudobou sa znížilo o viac ako o polovicu, z 54 percent v prvej polovici roku 2003 na 26 percent ku koncu roka 2008.

Počet domácností v extrémnej chudobe sa znížil ešte výraznejšie, na úroveň siedmich percent, čo predstavuje 72-percentný pokles. Tento fakt predstavuje zásadný úspech, ktorým sa Venezuela priblížila na dosah k úplnému eliminovaniu chudoby. V danej súvislosti stojí za zmienku, že iniciatíva OSN svojím programom UN Millenium Development Goals volá po 50-percentnej redukcii extrémnej chudoby v období medzi rokmi 1990 až 2015.

Tak isto bol zaznamenaný strmý pád v ekonomickej nerovnosti, meranej indexom Gini. Od Chávezovho nástupu index klesol o takmer šesť bodov; zo 46,96 na 40,99 boda. Pre názornosť významu takej vysokej redukcie v príjmovej nerovnosti obyvateľstva môžeme tento vývoj porovnať s vývojom v Spojených štátoch amerických za rovnaké obdobie posledných desiatich rokov, kde Gini index vyskočil opačným smerom: zo 40,3 na 46,9 bodov.

Zdravotníctvo

Venezuelčania, predovšetkým deti, počas dekády vládnej sociálnej politiky získavali vo forme zlepšenia zdravotnej starostlivosti. Novorodenecká úmrtnosť sa znížila viac ako o tretinu; z 21,4 na 13,7 úmrtí na tisíc živých pôrodov. Detská úmrtnosť poklesla o viac ako o tretinu: z 26,5 na 17,0 úmrtí na tisíc živých pôrodov.

Najväčšie zlepšenie sa zaznamenalo pri deťoch vo veku medzi prvým a jedenástym mesiacom života: postneonatálna úmrtnosť sa znížila viac ako o polovicu z 9,0 na 4,2 úmrtí na tisíc živých pôrodov. Venezuelčania zaznamenali podobné zlepšenia v potravinovej bezpečnosti. Priemerná kalorická spotreba vzrástla z 91,0 percent v roku 1998 na 101,6 percent v roku 2007. Čo je ešte dôležitejšie, úmrtia z následkov podvýživy klesli o viac ako 50 percent: zo 4,9 na 2,3 úmrtí na stotisíc obyvateľov v období medzi rokmi 1998 až 2006. K dosiahnutiu týchto úspechov pomohli dva nové programy.

Prvý, PAE školský program výživy, ktorý poskytuje bezplatné raňajky, obed a olovrant začal v roku 1999 a zahŕňal okolo 250-tisíc žiakov a študentov, do roku 2008 sa však rozrástol na približne 4 milióny študentov.

Druhý je potravinová obchodno – predajná sieť Mercal, ktorú dotuje vláda. Činnosť sa začala v roku 2003 predajom 45 662 ton hlboko zľavnených potravín a program sa rozrástol na 1,25 milióna ton v roku 2008.

V roku 1998 malo k pitnej vode prístup 80 percent Venezuelčanov a 62 percent bolo napojených na kanalizáciu. V roku 2007 bolo napojených na pitnú vodu 92 percent ľudí a 82 percent na kanalizáciu. V porovnaní s rokom 1998 má dnes zhruba o 4 milióny viac Venezuelčanov prístup k čistej pitnej vode a o viac ako 5 miliónov je pripojených ku kanalizácii.

V období rokov 1999 až 2007 sa počet všeobecných lekárov vo verejnom zdravotníctve zvýšil 12-násobne z 1 628 na 19 571, zadovážujúc tak zdravotnú starostlivosť miliónom chudobných Venezuelčanov, ktorí k nej predtým nemali prístup.

V roku 1998 existovalo 417 pohotovostných ambulancií, 74 rehabilitačných centier a 1 628 primárnych zdravotných zariadení. V roku 2007 to bolo 721 pohotovostí, 445 rehabilitačných centier a 8 621 primárnych zdravotníckych zariadení (vrátane 6 500 obvodných kliník, nachádzajúcich sa obyčajne v chudobných štvrtiach). Tieto nové komunitné zdravotné centrá vykonali od svojho vzniku 250 miliónov vyšetrení a konzultácií. Od roku 2004 podstúpilo 399 662 ľudí očnú operáciu, ktorá im prinavrátila zrak.

Školstvo

Zápis a návštevnosť základných škôl vzrástla z 85 percent na 93,6 percent a zápis na stredné školy zaznamenal ešte väčší nárast: z jednej pätiny na jednu tretinu z celej populácie. Nárast v návštevnosti základných škôl detí vo veku 5 až 14 rokov predstavuje 8,6 percent; čo je približne pol milióna detí, ktoré by inak ostali bez akéhokoľvek vzdelania. Pre stredné školy sa nárast rovná 14,7 percentám detí vo veku 15 až 19 rokov, to je takmer 400-tisíc detí. Tento pozitívny vývin je bezprostredným výsledkom navýšenia sociálnych investícií.

Najväčšie prírastky boli zaznamenané vo vysokoškolskom vzdelávaní: oproti akademickému roku 1999/2000 sa počet študentov v roku 2007/2008 zvýšil o 138 percent.

Chávezova administratíva taktiež iniciovala Misiu Ribas s cieľom sprístupniť stredoškolské vzdelanie dospelej časti populácie, ktorá si chce dokončiť prerušené stredné vzdelanie. Misia sa začala v roku 2003 a prvých absolventov mala v roku 2005. Za tri roky úspešne prešlo programom viac ako 500-tisíc študentov (cca tri percentá celej dospelej populácie).

Vláda rozbehla aj ďalší program, zameraný na odstránenie negramotnosti, pod názvom Misia Robinson.

Trh práce

Vo Venezuele je teraz v porovnaní s rokom 1998 o 2,9 milióna viac pracovných miest, čo predstavuje tretinový nárast. Počet nezamestnaných klesol z 11,3 percenta na 7,8 percent.

Viac ako 51,8 percent je dnes zamestnaných vo formálnom sektore, čo je v porovnaní s 45,4 percentami z roku 1998 nárast. Posledná dekáda zaznamenala rýchly rast pracovnej sily a zamestnanosti: vo verejnom sektore to predstavuje 47,2-percentný nárast počtu zamestnancov a v súkromnom 30,6 percent. (V pomere k ich početnej veľkosti sa ďaleko najviac pracovných pozícií vytvorilo v súkromnom sektore.)

Suma ukazovateľov vývinu trhu práce v každom ohľade vypovedá o zásadných zlepšeniach počas Chávezovej vlády. Tieto výsledky sú konzistentné so zaznamenanou redukciou chudoby meranej v priamom hotovostnom príjme.

Vládne financie a bežný účet

Vládne príjmy enormne prospievali z rastúcich cien ropy až do minulého roku. Svetové ceny ropy narástli z 19,3 USD za barel ročného priemeru v roku 1999 až na 99,7 USD za barel v roku 2008. Je dôležité poznamenať, že príjmy mimo ropného sektoru ekonomiky vykázali výrazný nárast ako položky HDP; z 11,7 percent v roku 1998 na 14,2 percent HDP v roku 2007. Jeden z hlavných faktorov tohto pozitívneho trendu vychádza zo zdokonaleného výberu daní.

Príjmy do štátnej pokladnice sa zvýšili zo 17,4 percenta HDP v roku 1998 na 28,7 percent v roku 2007. Výdavky takisto narástli z 21,4 na 25,7 percent HDP za rovnaké obdobie. Vláda v roku 2007 hospodárila s trojpercentným fiškálnym prebytkom HDP. Čísla za rok 2008, v čase písania tohto článku, neboli ešte k dispozícii.

Pozoruhodné je, že reálne (k inflácii korigované) sociálne výdavky na osobu sa viac ako strojnásobili v období medzi 1998 až 2006.

Počas dekády sa úhrnný vládny verejný dlh rapídne prepadol z 30,7 na 14,3 percent HDP. Zahraničný verejný dlh klesol ešte dramatickejšie: z 25,6 na 9,8 percent HDP.

Prezident Chávez prevzal úrad s infláciou 29,5 percent. Táto klesla na 12,3 percent za prvé tri roky, potom vo februári 2003 v medziročnom porovnaní vyskočila na rekordných 38,7 percent, čo bol dôsledok ekonomickej deštrukcie zapríčinenej zamestnávateľskym štrajkom v ropnom priemysle. Po ukončení štrajku vo februári 2003 začala ekonomika rapídne rásť, kým inflácia príkro klesať, keď v máji 2006 dosahovala medziročných 10,4 percenta. Potom opäť nabrala stúpajúci trend, ktorý v septembri 2008 vyniesol infláciu až na úroveň 36 percent, odkiaľ klesla na súčasných 32 percent.

Berúc do úvahy trajektóriu regionálnej a svetovej ekonomiky, inflácia bude pravdepodobne tento rok pokračovať v poklese. Zdá sa, že samotná inflácia nepredstavuje priamu hrozbu pre venezuelský ekonomický rast, hoci vláda sa bude priebežne usilovať o jej zníženie.

Vážnejší problém súvisiaci s venezuelskou infláciou je spojený s fixným výmenným kurzovým režimom, ktorý má za následok pokračujúce rastúce nadhodnotenie meny, ktoré bude v konečnom dôsledku neudržatelné. Mena bolivar je zafixovaná na 2,15 za americký dolár. Predpokladaná rovnovážna úroveň bolivaru k USD sa odhaduje na 4,2 bolivarov. Nadhodnotená domáca mena odrádza od rozvoja takmer všetkých priemyselných odvetví okrem ropného. Znevýhodňuje súťažiace odvetvia exportu a importu, obzvlášť v priemysle. Import je neprirodzene a umelo lacný a na svetových trhoch sú zase venezuelské exportné artikle drahšie. Tým sa obchodovateľné produkty vyrábané v krajine dostávajú do veľmi nevýhodnej pozície ako na zahraničnom, tak aj na domácom trhu.

Nadhodnotený výmenný kurz venezuelskej meny nepredstavuje taký druh okamžitého nebezpečenstva ako napríklad v prípade Argentíny, Mexika, Brazílie či Ruska v 90-tych rokoch, keď náhla nútená devalvácia bola neustálou hrozbou. Venezuelská vláda má stále viacero otvorených možností, ako postupne dostať menu na udržateľnú úroveň. Nie je dôvod sa domnievať, že by bola vláda v súčasnej situácii bezprostredne nútená k devalvácii, a už vôbec nie je nevyhnutné, aby bola devalvácia náhla a drastická.

Venezuela nie je príjemcom žiadnych významnejších zahraničných investícií z USA alebo z iných krajín, ktoré boli ťažko zasiahnuté finančnou krízou a ekonomickou recesiou. Najdôležitejším a prakticky jediným priamym negatívnym dopadom týchto externých vplyvov na Venezuelu sa odráža v cenách ropy. Ropný export v súčasnosti predstavuje 93 percent venezuelského vývozu. Odhad verejného hospodárenia za rok 2008 vykazuje 13,9 percentný prebytok HDP na bežnom účte. Tento prebytok bežného účtu by padol na nulu v prípade, ak by cena venezuelskej ropy klesla na 45 USD za barel. Súčasná cena ropy sa pohybuje okolo 70 USD za barel. Aj keby sme pripustili situáciu, keď sa rozpočet dostane do deficitu, nenarušilo by to platobnú rovnováhu, lebo Venezuela disponuje približne 82 miliardami USD finančných rezerv (25 percent HDP) – viac ako dvojnásobok, čo krajina potrebuje. Očakávaný deficit dvoch až troch percent HDP nie je v prítomnosti natoľko obrovských rezerv taký významný.

Samozrejme ropní analytici rovnako ako Futures burzy nepredpokladajú, že by ceny ropy dlhodobo ostávali na súčasnej relatívne nízkej úrovni. Takže ak sa cena opäť hlboko neprepadne a neostane na extrémne nízkej úrovni po niekoľko rokov, je nepravdepodobné, že by bola Venezuela prinútená siahnuť hlbšie do svojich rezerv.

Venezuela má tiež veľké šťastie, že jej zahraničný dlh je nízky, predstavuje okolo 9,8 percent HDP. Principiálne splátky na najbližšie štyri roky predstavujú približne 1,5 miliárd USD ročne, čo je pre Venezuelu veľmi skromná položka. Zo spomínaných dôvodov je preto akákoľvek platobná nerovnováha extrémne nepravdepodobná.

Pre rast venezuelskej ekonomiky v nasledujúcom období rokov 2009 a 2010 bude rozhodujúci objem, rýchlosť a efektívnosť štátnych finančných stimulov (podobne ako v USA a v štátoch prevažne Západnej Európy).

Venezuelská vláda začiatkom roku ohlásila významný program verejných investícií v čiastke 12 miliárd USD, rovnajúcich sa 3,6 percentám HDP. Vo svetle očakávaných silných deflačných tlakov je pravdepodobné, že inflácia vo Venezuele bude aj naďalej klesať.

Článok bol uverejnený v Center for Economic and Policy Research
Preložil Dušan Krnáč Krátené

Najrýchlejšie rastúce ekonomické sektory počas nedávnej expanzie

Finančný a poisťo. sektor ............ 258,4 pc (26,1 pc/rok)
Stavebníctvo.................................159,4 pc (18,9 pc/rok)
Obchod........................................152,8 pc (18,2 pc/rok)
Doprava a Sklad............................104,9 pc (13,9 pc/rok)
Komunikácie.................................151,4 pc (18,3 pc/rok)
Strojárstvo......................................98,1 pc (13,2 pc/rok)