Kto je aký
Komentárov o dvoch hlavných politických udalostiach minulého týždňa už bolo a ešte bude v mainstreemových médiách určite veľa. Hlavným aktérom udalostí však nebol práceneschopný „slovenský národný“ minister Turský ani provokatívne aktívny maďarský prezident Solyóm, akoby sa z komentárov mohlo zdať. Tón v oboch prípadoch udával slovenský premiér.
Premiér sa pritom už dlho usiloval o korektný postoj voči svojmu silnejšiemu koaličnému partnerovi. Jeho vyjadrenia v tzv. emisnej kauze v skutočnosti nesvedčili o vlastnej zainteresovanosti na predaji emisných kvót, ale o dôvere voči nominantom SNS vo vlastnej vláde. Určite to nebolo ľahké, ale nie je tajomstvom, že R. Fico musel už po výmene ministra Izáka odmietnuť niekoľko „podozrivých“ predstáv šéfa národniarov o jeho nástupcoch. Ministri Turský a pred ním Chrbet museli premiérovi predkladať podrobné vysvetlenia, ako k obchodu došlo a on sa usiloval obvinenia médií, že predaj bol nevýhodný, overiť u svojich zahraničných partnerov. Lenže žiadne relevantné potvrdenie informácií z médií nezískal. Aj v poslednom prípade, keď sa podľa Hospodárskych novín zdalo všetko jasné, sa ukázalo, že „všetko je inak“.
Lekcia Jánovi Slotovi
V situácii, keď japonská ambasáda oficiálne poprela zverejnené tvrdenia, premiér nemohol siahnuť na ministerstvo životného prostredia. Ukázalo sa totiž, že v médiách zverejňované informácie nestoja ani „za fajku dymu“. Novinármi vytváraný obraz, že zloženie vlády a vládnej koalície stojí len na vôli premiéra, je pritom falošný. Dôvera i nedôvera v koalícii, ale aj medzi osobami vo vláde nie je otázkou ničieho subjektívneho pocitu. Bolo by to nezodpovedné, lebo takto by nikto seriózne nemohol riadiť ani malú firmu, nieto ešte štát.
Preto bola až „popolčeková zmluva“ povestnou poslednou kvapkou, ktorou pretiekol pohár premiérovej trpezlivosti. Jeho rozhodnutie nie je vyjadrením nedôvery V. Turskému, lebo ak by išlo len o konkrétneho človeka, tak by premiér jednoducho požiadal Jána Slotu, aby ho vymenil. Predseda vlády urobil oveľa závažnejšie rozhodnutie, na ktoré doteraz nemal odvahu ani jeden šéf kabinetu. Iste, ak by bol predseda vlády populista, mohol by tento spor využiť na predčasné voľby, keďže si sociálni demokrati s prehľadom dlhodobo udržiavajú víťaznú pozíciu. Ale v čase prípravy asi najdôležitejšieho návrhu štátneho rozpočtu by to Slovensko mohlo vážne poškodiť.
Národný politik
V piatok premiér ukázal, ako vie rozlíšiť, kedy treba prejaviť zhovievavú trpezlivosť a kedy nekompromisne a okamžite konať. Na serióznu analýzu „spanilej jazdy“ maďarského prezidenta a radikálnej reakcie slovenskej vlády na ňu treba viac priestoru, než poskytuje tento komentár. Dlhodobý pozorovateľ však ani jedným, ani druhým prekvapený byť nemohol, lebo hoci niekdajší prezident Antal bol považovaný za väčšieho „nacionalistu“, v skutočnosti je to práve László Solyóm, kto síce navonok veľmi inteligentne, ale aj preto veľmi premyslene posilňuje (alebo sa aspoň usiluje posilňovať) v Maďaroch v Maďarsku i za jeho hranicami historické „veľké maďarstvo“. Nervozita okolitých krajín je prirodzená a dobre známa, takže aj poradcovia L. Solyóma museli veľmi presne predpokladať, čo sa udeje.
Prekvapení mohli zostať len tí, ktorí čakali, že „zástavníkom“ odporu proti „súkromnej návšteve“ maďarského prezidenta u nás bude SNS na čele s Jánom Slotom. Toho však dokonca aj v deň pohrebu obetí baníckej tragédie v Handlovej zaujímal najmä termín stretnutia s premiérom, aby s ním mohol dohodnúť „kompenzáciu“ za stratu ministerstva životného prostredia. V momente, keď sa celé Slovensko lúči s obeťami najväčšej banskej tragédie a na druhý deň je terčom cielenej maďarskej provokácie, tým J. Slota ponúkol vnímavejším národne orientovaným voličom jasné dôkazy o tom, čo sú v politike jeho skutočné priority. Predseda vlády využil priestor, ktorý mu J. Slota a L. Solyóm poskytli. Mohol sa „zahrať“ na príjemného „európskeho“ politika, čo by asi urobil jeho predchodca. Bolo by to však proti záujmom Slovenska aj proti záujmu ukázať voličom, kto je skutočne národným politikom a kto s národnou a národnostnou kartou iba hrá.
Autor je publicista
