Neskoro – pretože účelovo
Mikuláš Dzurinda skúša proti Robertovi Ficovi jeho vlastné opozičné zbrane. Pokúša sa stavať na sociálny populizmus. Lenže v opozícii už bol, a dvakrát do tej istej rieky nemožno úspešne vstúpiť ani v politike.
Mikuláš Dzurinda asi podlieha predvolebnej nervozite. Ani po troch rokoch v opozícii a po takmer roku od začiatku svetovej ekonomickej krízy sa mu nedarí ubrať z voličskej sily Smeru-SD. A jeho vlastná strana navyše nie a nie zosilnieť.
Tradičné témy nezaberajú
V tejto súvislosti pritom úspešne prežil kritické momenty po prezidentských voľbách. Hrozba R. Fica, že médiá sa v honbe za novou líderkou pravice obrátia proti M. Dzurindovi, sa nenaplnila. Pravda, pre postoj Ivety Radičovej – z potenciálneho súboja sa rýchlo stiahla. A hoci musela vedieť, za kým stoja lokálni stranícki šéfovia, odmietla súperenie s M. Dzurindom bez ich podpory. Médiám tak ostal len „nepriateľ“ bez súpera. Napriek tomu to asi nemá v SDKÚ-DS jednoduché, lebo po rokoch v opozícii, ktoré mali jeho stranu postaviť na nohy, má tento rok za sebou zatiaľ dvoje prehraté voľby. A tretie sú predo dvermi.
Ak má ísť Mikuláš Dzurinda do rozhodujúceho volebného súboja aspoň vnútorne v pevnej pozícii, potrebuje „uhrať“ dobrý výsledok minimálne v posledných tohtoročných, v regionálnych voľbách. Nerobí pre to málo, ale jeho efektivita je žalostná. Hoci sú korupčné škandály Slovenskej národnej strany na pretrase celé mesiace, iba málo z nich sa Dzurindovi darí premeniť na efektívny útok proti R. Ficovi – aj pre premiérovu obratnosť a schopnosť nielen presvedčivo hovoriť, ale v krajnom prípade aj konať. Ba výsledok volieb do európskeho parlamentu ukazuje, že mu neubližuje, ani keď sa púšťa do ich obhajoby. A neubližuje to dokonca ani SNS. Orientácia na tradičné témy pravice M. Dzurindovi a jeho straníckym kolegom zjavne nepomáha. Ľudia evidentne necítia, že by napríklad nový tlačový zákon ohrozil ich demokratické slobody, nemajú dojem, že by nás nová zahraničná politika menej orientovaná na USA izolovala či poškodzovala. Na „národné témy“ sú pritom stále veľmi citliví, ale predstaviteľov pravicovej opozície nevnímajú ako skutočných zástancov národných záujmov.
Dzurinda sa prekryl sám
Mikuláš Dzurinda teda stavil všetko na jednu kartu – kartu sociálneho populizmu. Pripomína to však nervózny chaos ako v deň, keď zvolili Štefana Harabina za šéfa najvyššieho súdu. Už vyše týždňa bol známy termín zasadania Súdnej rady SR a aj z médií bolo viac než cítiť, že prívrženci exministra spravodlivosti v nej majú prevahu. SDKÚ-DS si z boja proti Harabinovi urobila prioritnú tému boja za demokraciu a slobodu (aj v tomto prípade to však vyzerá tak, že L. Žitňanská iba nervózne dobieha svojho predchodcu v ministerskom kresle), ale napriek tomu si na ten istý deň naplánovala aj programový „okrúhly stôl“, s cieľom predstaviť alternatívu k programu Smeru-SD. Premiér Fico však ani nemusel vymýšľať, čím „programový“ mediálny výstup lídra opozície „prekryť“ – urobil to zaňho sám M. Dzurinda, ktorý krátko po programovej tlačovke zvolal ďalšiu proti Harabinovi. Takže o programovej alternatíve sa noviny na druhý deň nezmienili ani v krátkej noticke.
Repríza dvojnásobných platov
Najnovšie zasa M. Dzurinda a I. Mikloš vyťahujú sociálne návrhy, pri ktorých ich poľahky nachytalo dokonca aj inak komunikačne nie veľmi zručné ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. V prvom prípade stačil hovorca, aby upozornil, že šéf SDKÚ-DS klame: o hrozbe nezamestnanosti mladých citoval zo správy Európskej komisie z minulého roka, nebolo to však negatívne – ešte predkrízové – vysvedčenie Ficovej, ale Dzurindovej vlády. M. Stuška upozornil, že správa hodnotila obdobie do roku 2006. V druhom prípade nachytala ministerka V. Tomanová na hruškách I. Mikloša, ktorý navrhol predĺžiť vyplácanie podpory v nezamestnanosti zo šiestich mesiacov na rok. Ministerka upozornila, že práve jeho vláda skrátila vyplácanie podpory z 12 na 6 mesiacov, a to v čase vyššej nezamestnanosti, než aká je v SR dnes.
Zdá sa, ako by Mikuláš Dzurinda veril, že sociálny populizmus funguje v opozícii vždy. Najmä, ak je štát v hlbokej hospodárskej kríze. Lenže kombinácia znižovania daní a odvodov so zvyšovaním sociálnych dávok a podpory občanov zo strany štátu je asi priveľa aj na Slovákov. Navyše, aj keď dvaja robia to isté, výsledok býva rozdielny. Keď silný sociálny program vyťahoval v opozícii R. Fico, nebol „poškvrnený“ účasťou na (neúspešnom) vládnutí, ale M. Dzurinda sa už raz stal premiérom vďaka sľubu, že zdvojnásobí platy. Kto dnes uverí, že sa spojí s odborármi, aby zvyšoval sociálne dávky?
Autor je študent odboru politológia
