Prezidentská kandidátka popiera sama seba
„Nevnímam to ako niečo, čo by v krátkom horizonte riešilo problém zamestnanosti,“ vyhlásila na margo návrhov na zníženie odvodov zo mzdy podpredsedníčka SDKÚ-DS a prezidentská kandidátka Iveta Radičová. Pritom práve pre odmietanie znižovať plošne dane a odvody dnes obviňuje pravicová opozíciu vládu z neochoty prijať „systémové opatrenia“ proti hospodárskej kríze. Zábavné? Skôr trápne. Iveta Radičová totiž túto vetu nepovedala teraz, ale v čase, keď sa stala ministerkou v poslednej Dzurindovej vláde.
Návrat k vyhláseniu I. Radičovej o odvodoch je ďalším dôkazom, že pravicová opozícia nemá pripravené žiadne zázračné, či aspoň jasné opatrenia, ktoré by pomohli zmierniť dopady hospodárskej krízy. Násilné zvolávanie mimoriadnej schôdze niekoľko hodín po tom, čo predseda NR SR zvolal riadnu, len podčiarkuje, že M. Dzurindovi a I. Miklošovi nejde o nič iné, než politický cirkus.
Radičová „zázračne“ otočila
SDKÚ-DS totiž jednoznačne odmietala diskusiu o znižovaní sociálnych odvodov v čase, keď bola vo vláde. Pritom zo strany zamestnávateľov ide o evergreen, ktorý omieľali aj vtedy. Iveta Radičová im dokonca 18. októbra 2005 dala čiastočne za pravdu: „Niet pochýb, že máme vysoké odvody,“ vyhlásila, keď začínala na poste ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny. Tu sa však ideologická ústretovosť skončila a musela nastúpiť pragmatickosť vyplývajúca zo zodpovednosti za rezort. I. Radičová v ten istý deň na margo znižovania odvodov vyhlásila, že to nie je jediný nástroj politiky zamestnanosti. „Poznám tucet iných nástrojov, z ktorých minimálne päť má vyšší efekt s priamejším merateľným výstupom, ako je znižovanie odvodov,“ zdôrazňovala.
Je teda jasné, že Dzurindovci ani v čase „zúriacich“ reforiem, keď sa ekonomika postavila na nohy, keď znižovanie odvodov požadovali nielen podnikatelia, ale – ako vždy – aj Svetová banka a Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), neuvažovali o znižovaní odvodov. Niektorí podnikatelia vtedy v médiách dokonca tvrdili, že by radšej prijali ponechanie alebo len mierne zníženie priamych daní, ale výraznejšie zníženie odvodov. V tom čase sa k tomuto problému takisto staval aj minister financií Ivan Mikloš. I. Radičová sa dokonca raz posťažovala na stretnutí s novinármi, že na znižovanie „zdravotníckych“ odvodov „takto brutálne“ netlačí nikto, lebo tie putujú do rúk súkromných zdravotných poisťovní, ale „štátnu Sociálnu poisťovňu pokojne vyšťavia“ a označila to za neseriózne a „nefér“. Všetky Radičovej vyjadrenia z obdobia, keď bola sama zodpovedná za rezort práce, sociálnych vecí a rodiny vyznievajú z hľadiska súčasnej demagogickej vojny, ktorú rozpútala opozícia, priam neuveriteľne.
Aj vo svetle týchto faktov je zrejmé, že opozícia v skutočnosti žiadne riešenia s reálnym pozitívnym dopadom proti kríze nemá. Veď čo si myslieť o tom, že už celé týždne žiada mimoriadnu schôdzu parlamentu, na ktorej chce o kríze iba diskutovať? Aj minulý týždeň jej lídri priznali, že v skutočnosti nemajú ani jeden z návrhov, ktorými bombardujú vládu na celej sérii tlačových konferencií už takmer dva mesiace, v podobe návrhu na novelu zákona. Na mimoriadnej schôdzi chcú len prijať uznesenie, ktorým zaviažu vládu, aby také novely parlamentu predložila v skrátenom legislatívnom konaní. Vraj to má urýchliť proces ich prijatia. V skutočnosti to nie je pravda.
Chcú schôdzu, nie sú pripravení
Ak by totiž aj v piatok NR SR naozaj také uznesenie prijala, jej najbližšie zasadanie podľa pôvodne schváleného plánu práce by malo byť až v apríli. Ak by teda Pavol Paška nezvolal schôdzu na 10. marca, zákony by boli „na svete“ takmer až o dva mesiace. Opozícia pritom stále opakuje, že vláda reaguje neskoro. Nehovoriac o tom, že opoziční poslanci podali návrh na zvolanie mimoriadnej schôdze až po tom, čo im šéf parlamentu poslal pozvánky na 10. marca aj s programom, z ktorého je jasné, že na rokovaní budú takmer výlučne protikrízové vládne návrhy zákonov, resp. ich noviel. Opozíciou navrhovaná mimoriadna schôdza parlamentu je totálny nezmysel aj preto, lebo samotná vláda navrhuje „otvoriť“ daňové i odvodové zákony, takže opozícii uľahčila prácu: stačí, aby pravicoví poslanci podali pozmeňujúce návrhy a môže sa o nich aj diskutovať, aj hlasovať.
Ak napriek tomuto všetkému opozícia nástojí na mimoriadnej schôdzi, ktorá sa má skončiť uznesením, a nie konkrétnymi opatreniami, ani zo žartu nemôže byť reč o serióznom záujme prispieť k riešeniu ekonomických problémov. Je to najlepší dôkaz, že ide iba o politikárčenie a divadielko opozície s cieľom aspoň trochu na seba upútať pozornosť a aspoň takto sa pokúsiť o zvýšenie volebných preferencií. Lenže v čase, keď ľudia naozaj prichádzajú o prácu, alebo sú ich pracovné miesta vážne ohrozené, keď sa strachujú o udržanie svojej životnej úrovne, je sústredenie na vlastné stranícke záujmy ohavnosť, ktorá naplno odhaľuje skutočné motívy opozičných útokov na vládu.
Navyše, pokiaľ ide o odvody, neexistuje nijaký jednoznačný dôkaz, že by ich zníženie skutočne pomohlo zamestnanosti. Ak v čase ekonomického rastu, rastu zahraničného dopytu po našich výrobkoch i rastúcej domácej spotreby poznala I. Radičová „tucet iných nástrojov, z ktorých minimálne päť má vyšší efekt s priamejším merateľným výstupom“ na zvyšovanie zamestnanosti, tak v čase globálnej ekonomickej krízy to platí dvojnásobne. Firmy predsa znižujú, či úplne zastavujú výrobu nie pre odvody, ale preto, lebo strácajú odbyt, nikto ich výrobky nekupuje. Podporí vari naše znižovanie odvodov kúpyschopnosť Nemcov, Francúzov, Britov či Talianov, aby opäť začali nakupovať viac slovenských výrobkov? Samozrejme, že nie. Pritom všetci – ekonómovia, podnikatelia, ba aj novinári – dokola opakujú, že toto je kríza spotreby najmä na trhoch našich najväčších obchodných partnerov.
Menej ako iní v eurozóne
Preto neprekvapuje ani nedávne stanovisko ministra hospodárstva Ľubomíra Jahnátka: „Nepočítame s plošným znižovaním odvodov, pretože sme to už separátne urobili pre malých podnikateľov, živnostníkov. Zvýšili sme odpočítateľnú položku z príjmov pre najnižšie príjmové skupiny. Vláda nevidí dôvod na to, aby upravovala odvody alebo znižovala dane miliardárom a milionárom“. O znižovaní odvodov bude možné diskutovať najskôr až vtedy, keď cena práce na Slovensku (osobné náklady) dosiahne aspoň polovicu priemerných mesačných miezd v rámci Európskej únie. Podľa údajov ekonóma Svetovej banky Antona Marcinčina, ktoré publikoval na koncom septembra minulého roka, podiel fiškálnych príjmov nášho štátu (dane a odvody spolu) na HDP klesol zo 45 percent v roku 1995 na 35 percent v roku 2007. Na porovnanie, priemerné fiškálne príjmy štátov eurozóny v rovnakom období, zostali na 46 percent. Rozdiel 10 percent oproti priemeru EÚ predstavuje približne 6,2 miliardy eur.
Znížené odvody by, pochopiteľne, znamenali menej peňazí do štátnej kasy, a teda aj na sociálne či zdravotné poistenie. „Jediný, kto dnes vie účinne zasiahnuť, ak sa niektorý sektor dostane do problémov, je štát,“ vyhlásil minister Ľubomír Jahnátek a dodal: „Vláda potrebuje na takéto intervencie zdroje. Keby si znížila príjmovú stránku, tak potom neviem, z čoho by sme podporili sektory, ktoré potrebujú skutočne riešiť problém.“ Treba povedať, že prosperujúce podniky, ktoré majú odbyt aj za terajšej prehlbujúcej sa krízy, sú schopné platiť odvody za zamestnancov v súčasnej výške a produkovať zisk. Tým, ktoré sa nedokážu na trhu udržať ani vďaka už existujúcim podporným opatreniam zo strany štátu, by nepomohlo ani zníženie odvodov. Naopak, pripravili by štát o nemalé peňažné prostriedky, pomocou ktorých môže financovať viaceré sociálne programy a garantovať sociálnu solidaritu. Z tohto pohľadu sú aj najnovšie opozičné návrhy len obohratou pesničkou, populistickým ťahom.
A vo svetle jej niekdajších vyhlásení sú aj nastavením zrkadla serióznosti Ivety Radičovej. Voliči by si mali pozorne všimnúť, čo o tej istej téme tvrdila kedysi, keď bola ministerkou a čo tvrdí dnes, keď je plne v straníckych a ideologických službách opozície. Akú váhu majú ostatné vyhlásenia prezidentskej kandidátky, keď tie o odvodoch dnes s pokojom popiera a ani sa nezačervená?
Autor je publicista
