Stojíme a pozeráme
Neviditeľná ruka trhu, o ktorej liberálni ekonómovia desaťročia tak vzrušene prednášali, teraz štátu otŕča až priveľmi skutočnú prázdnu dlaň.
Štát pod vedením neoliberálnych politikov mal vždy hlboko do vrecka, keď išlo o podporu politiky sociálnych programov slúžiacich najširším vrstvám občanov. Rozpočtové kapitoly ako školstvo, zdravotníctvo či sociálne zabezpečenie po celom svete neustále čelia programovému podfinancovávaniu, privatizácii a systematickej demontáži. Sú vystavované baranidlám a katapultom hôrd dobre platených nájazdov pravicových intelektuálov, ktorí svojou hlučnou kulisou prichádzajúcou z drvivej väčšiny súkromných médií a mnohých „nezávislých“ neštátnych organizácií veľmi efektívne prekrývajú drancovanie a znásilňovanie všetkých krajín sveta a ich občanov. Ubehlo sotva pár týždňov, odkedy začalo byť na svetových burzách naozaj horúco, a kým sme sa stačili spamätať zo šoku kaskádovitých dramatických udalostí na svetových burzách, tie isté vlády majú pripravené vagóny a tony peňazí na záchranu tých inštitúcií, ktoré sú motorom globálneho erozívneho procesu ľudskej spoločnosti.
Kam plynú peniaze
Vlády, ktoré sa zo všetkých síl bránili pridať o čo i len mizernú finančnú čiastku navyše – napríklad na zdravotníctvo – majú v priebehu niekoľkých dní k dispozícii sumy, ktorých číselné vyjadrenia sme možno boli zvyknutí počúvať od Jiřího Grigara z relácie Okná vesmíru dokorán, ale určite nie vo vzťahu k peňažným sumám. Koľko je to miliónov dolárov si viem predstaviť (aj keď len vo sne, ale viem), o miliardách v štátnom rozpočte počujeme každú chvíľu. Stovky miliárd dolárov na americkú armádu schvaľovaných každoročne Kongresom je veľa, ale zvykli sme si. Ale bilióny dolárov (?!), ktoré keď sa minú, stanú sa mlynským kameňom na krku už aj tak za jednu ruku visiacich pracujúcich, pritom ani nevieme kam, prečo, a hlavne za čo tieto úžasné sumy peňazí idú – alebo je to dokonca tajné – je už trošku priveľa. Zatiaľ nám to ešte úplne nedošlo a ani tomu nechceme veriť, možno si aj chceme myslieť, že to sa samo takto „doondialo“. Len pre názornosť: polovica sumy zo 700 miliárd dolárov núdzového ekonomického balíka Spojených štátov amerických by transformovala hospodárstvo štátov Afriky na kandidátov budúcich ekonomických tigrov druhej polovice 21. storočia. Tie peniaze však museli odniekiaľ prísť a tí, ktorí ich požičali, si budú účtovať slušný úrok, lebo vlády zo všetkých svetových strán potrebujú „keš“, a to hneď. A kde je vysoký dopyt a limitovaná ponuka, tam je aj vysoká cena. Rovnako na druhej strane treba jasne povedať, že tieto peniaze nemiznú v nejakej čiernej diere, aj keď efekt je rovnaký. Do posledného dolára, eura, libry či jenu majú konkrétneho adresáta, akcionárov nadnárodných bankových konglomerátov. Ani cent sa nestratí, o to sa netreba báť. Ak si však niekto myslel, že to významnejšie otočí k lepšiemu zúfalú situáciu povedzme tých, ktorí, aby mohli pomyslieť na dôstojné bývanie, si vzali hypotéku, a ktorí si teraz užívajú život bez strechy nad hlavou, tak sa mýlil.
Zákon ekonomickej gravitácie
Nakoniec tí, ktorí skutočne pocítia závratnú prázdnotu bubliny finančných derivátov a na koho sa prenesie celá ťarcha úžasného gigantického dlhu, budú tí, ktorí sa o to najmenej pričinili. Podobne ako voda, aj peniaze vo svojej koncentrovanej podobe – kapitálu – tečú zhora, a tak tí, ktorí sú vyššie a bližšie k zdroju, absorbujú toľko, koľko potrebujú; ale tým v doline – hoci len tam dorastá skutočné a reálne bohatstvo, ktorému naša civilizácia vďačí za všetko – asi nezvýši zo životodarnej likvidity nič. Problém tkvie v tom, že toto nie je len obyčajné sezónne, ale storočné sucho, a hrozí, že zničí budúcoročnú úrodu a naruší životodarný cyklus produkcie na niekoľko rokov. Dôsledky ktorého je ťažko domyslieť. Preto nedáva zmysel, ak môžem pokračovať na tomto príklade, aby sme naše posledné zásoby likvidity liali do vyschnutého koryta pri prameni a tvárili sa, že všetko je, ako má byť, keď by sme namiesto toho mali zaviesť veľmi adresnú, dômyselnú kvapôčkovú závlahovú metódu! Čo to v praxi znamená? Nuž, udrite si, ak chcete, ale znamenať to môže len zoštátnenie celého bankového finančného systému! V stave, v akom sa totiž nachádza, nie je schopný plniť túto úlohu. Stretávajú sa tu totiž dva navzájom v opozícii stojace záujmy. Záujmy vlastníkov bánk so záujmami širokej spoločnosti. Vlastníci bánk chcú späť „svoje“ peniaze, o ktoré prišli počas veľkej špekulatívnej párty, a za svoje bezcenné žetóny požadujú skutočné peniaze. Na druhej strane stojí reálna ekonomika (a s ňou aj my), do ktorej chceme núdzový záchranný finančný balík nasmerovať čo najefektívnejšie a bez strát v systéme. A to tam, kde je to treba. Predovšetkým si treba pamätať, že to neboli obyčajní pracujúci ľudia, ktorí zapríčinili momentálny bankrot, ale budú to hlavne oni, kto ponesie bremeno krízy a štátneho dlhu po celé generácie. Tak azda máme právo rozhodovať, ako sa s týmito prostriedkami naloží. Právo vyjadriť názor, akým spôsobom by sa s týmito financiami malo disponovať, majú aj Slováci, lebo ak sa nepodarí naštartovať americkú alebo nemeckú ekonomiku teraz, keď zastali uprostred kopca, tak strhnú dole so sebou aj nás, ako tu sme aj s celým naším hospodárskym rastom.
Posledné náboje v zásobníku
Zoštátnenie bánk a vytvorenie striktného núdzového finančno-distribučného kreditného systému je nevyhnutné, aby sa uzavreli všetky diery a krtince, ktorými likvidita uniká bez úžitku na multimiliónové platy a bonusy stoviek a tisícov vrcholných manažérov, finančných špekulantov generujúcich nové a nové bubliny, ako aj vrcholných akcionárov. Teraz nemám na mysli obyčajných bankových pracovníkov, tých je treba. Banky sa teraz musia sústrediť na korene ekonomiky, záchranu a oživenie takých podnikov a priemyslu, ktoré majú šancu prežiť a sú potrebné. Na druhej strane je absolútne nevyhnutné investovať do zárodkov nového ekonomického systému a pracovať na jeho štruktúre. Jedným zo základných východísk pri tvorbe takého systému je to, aby bol skutočne dlhodobo udržateľný a aby jeho zmyslom bolo čo do najväčšej možnej miery zohľadňovať také ľudské potreby, ktoré nepôjdu nadmieru na úkor spoločenstva, kde si túto krehkú rovnováhu osobnej slobody môžu spoločenstvá demokraticky zadefinovať na základe rovnosti, a nie diktátu z pozície moci alebo vplyvu jednotlivca. Čaro nechceného na tejto kríze – rastúcej a zrejúcej do najväčšej, akú kedy človek zakúsil – je, že prvá nastupujúca do záchranných člnov je posádka tohto kapitalistického Titaniku...
„Ženy, deti a ostatní až po nás!“ Naberáme vodu. Stojíme na palube deravej lode, o ktorej každý, a hlavne kapitán s dôstojníkmi, tvrdil, že je nepotopiteľná, a my sa zatiaľ len prizeráme. Prizeráme sa, ako ten istý kapitán s tými istými veliacimi dôstojníkmi nastupujú do záchranných člnov aj so svojimi výplatami, bonusmi a šampanským v ruke!
Stojíme a pozeráme, stojíme a pozeráme, stále stojíme a pozeráme...
Autor je publicista
