Umývanie mediálnych okien
(Dokončenie z predchádzajúceho čísla)
Spravodajské, ale pravdaže aj iné mediálne produkty teda v komunikácii, ale aj v ovplyvňovaní života detí a mládeže zohrávajú pomerne dôležitú úlohu. Nie vždy si však uvedomujú, že pragmatický informačný spôsob sprostredkovania informácií v médiách je dôležité nielen pochopiť, transformovať do zrozumiteľnej podoby, ale si naň aj vytvoriť vlastný názor.
To, teda výber a hodnotenie s podporou kritického posudzovania, však nie je možné bez pochopenie obsahu a bez schopnosti posúdiť aj jazykovú úroveň mediálneho produktu. Pretože čítanie s porozumením a aktívne počúvanie nie je v posledných rokoch najsilnejšou stránkou našich žiakov a študentov, nie pre všetkých sú informácie v médiách zrozumiteľné. Pritom tvorcovia mediálnych produktov predstavujú pre niektorých adresátov akýchsi učiteľov alebo radcov, ktorí sa v ich vedomí profilujú ako neomylné postavy. Tak, samozrejme, vzniká riziko nekritického preberania informácií s absenciou vlastného názoru. Okrem hrozby takéhoto vnímania médií vplývajú na interpretáciu spravodajstva deťmi negatívne aj nepochopenie obsahu, neschopnosť spojiť informácie s kontextom alebo nezáujem overiť ich vierohodnosť z viacerých zdrojov. Žiaľ, tieto faktory sú časté aj u mnohých dospelých.
Transformácia mediálnej informácie do jazyka, ale aj do života jednotlivca, ktorý médiá veľmi výrazne a nie vždy pozitívne ovplyvňujú, by sa mala rozvíjať so zreteľom na zákonitosti jazyka i mediálnej sféry. Za jej nositeľa sa v súčasnosti začína považovať mediálna výchova, ktorá sa interpretuje ako jedna z najmodernejších tendencií v školstve. Zameriava sa najmä na praktickú stránku porozumenia obsahu a práce s textom, ktorá sa môže stať prostriedkom na lepšiu ochranu jednotlivca pred zneužitím masovými médiami napríklad pri presadzovaní názorov a hodnôt, ale aj pri dezinformácii či rôznych negatívnych metódach pôsobenia na príjemcov, ako sú napríklad efekt tretej osoby, skrytá persuázia, poradie prezentácie.
Viac ako len manuál
Pri formovaní jazykovej kultúry pritom nejde len o prácu s jazykom, teda o štylistickú a lexikálnu, ale aj obsahovú stránku mediálnych produktov. Dôležitým prvkom sú metódy schopné rozvíjať zručnosti potrebné na optimálne fungovanie v spoločnosti mediálnej epochy, v ktorej kontexte žijeme.
Aj v rámci mediálnej výchovy je teda možné využiť spravodajstvo na ovplyvňovanie jazykovej kultúry detí a mládeže pozitívnym smerom, a to prostredníctvom princípov voľného písania, aktívneho počúvania alebo čítania s porozumením, ktoré rozvíjajú receptívne komunikačné zručnosti. Prepojenie s oblasťou jazyka a jazykovou komunikáciou je veľmi výrazné, no nedotýka sa len (hoci najmä) vnímania hovoreného i písaného prejavu, jeho stavby, typov obsahu a uplatňovania rôznych výrazových prostriedkov, ale aj priblíženia základných pravidiel komunikácie, dialógu a argumentácie. Mediálna výchova teda nepredstavuje len akýsi manuál na ochranu pred vplyvom médií, ale zároveň môže byť aj prostriedkom na zvýšenie záujmu o materinský jazyk, kultúru a kultivovanosť, ak sa uplatňuje pri všetkých vyučovacích predmetoch. Tento aspekt je mimoriadne zaujímavý. Práca s textom, ktorý môže študenta zaujať tým, že pochádza z médií, ktoré dnes tvoria dôležitú súčasť nášho života, sa stáva zaujímavejšia, poučnejšia i prospešnejšia práve v spojení s touto dobre známou oblasťou. Nejde teda iba o zlepšovanie schopnosti hodnotiť produkty médií a kriticky sa s nimi vyrovnávať, ale zároveň aj o spôsob motivovania k práci s textom, s jazykom, s vlastnou kultivovanosťou, čo môže (v dobrom) aspoň trochu pripomenúť vysoko hodnotené všestranné tzv. klasické vzdelanie či všeobecný kultúrny rozhľad osobností minulých storočí.
Prečo práve spravodajstvo?
Jedným zo špecifík spravodajských produktov je to, že sú faktograficky husté, poskytujú na malom priestore pomerne veľa údajov, takže ich absorbovanie je pre deti zložité a náročné. „Zabrať“ dostáva najmä schopnosť informácie triediť a porozumieť im. Zároveň sa jazyk, respektíve jazykové myslenie detí, musí prispôsobiť operatívnemu komunikačnému modelu, ktorý si vyžaduje logické a presné vyjadrovanie. Informácie, ktoré spravodajstvo poskytuje, sú navyše zamerané na nové fakty, neznáme skutočnosti či súvislosti. Tie si deti musia prostredníctvom spravodajských výstupov vysvetliť a pochopiť ich. Ak s tým majú problém, nejde primárne iba o nepochopenie jednotlivých slov, pretože spravodajstvo by sa malo vyhýbať obraznosti, metaforickosti aj prílišnej odbornosti. Porozumieť textu znamená v tomto prípade skôr zachytiť obsah, selektovať informácie a prispôsobiť sa pomerne presnej a logickej štruktúre spravodajských textov, ktoré sa kompozične aj štylisticky výrazne líšia od bežných jazykových prejavov, s ktorými sa deti stretávajú.
Vysoká glutinačná hodnota textu predpokladá zhustený výskyt podstatných mien, na ktoré sú logicky a veľmi presne napojené prídavné mená a celý text ešte dynamizujú dejové slovesá. Takéto hutné konštrukcie predpokladajú zvýšenú mieru pozornosti detí. Ak vychádzame z výsledkov výskumu, podľa ktorého je dominantou ich záujmu televízne spravodajstvo, musíme navyše počítať aj s rušivými efektmi, ktoré interpretáciu zachytenej informácie môžu ovplyvniť negatívne. K týmto rušivým momentom parí napríklad záujem o detaily, ktoré s interpretovanými informáciami nesúvisia – napríklad oblečenie moderátorov, ich mimika i celkový prejav, najmä ak ho moderátori nie sú schopní zvládnuť na primeranej, teda profesionálnej úrovni, čo je žiaľ, v súčasných médiách veľmi časté. Okrem toho úroveň porozumenia textu a kvalita interpretácie nezávisí len od textu a od spôsobu jeho prezentácie, ale aj od individuality dieťaťa, jeho skúseností a predpokladov. Elementárny pojem „porozumenie textu“ sa teda javí ako komplexný a zložitý proces, ktorý býva podmienený mnohými subjektívnymi aj objektívnymi činiteľmi. O to významnejšie môže byť aplikovanie prvkov mediálnej výchovy (či, ak chcete, výchovy k orientácii vo svete médií) vo vyučovacom procese, nie však formou jednej vyučovacej hodiny, ale zakomponovania prvkov takejto výchovy do celého vyučovania, a teda doslova do – výchovy.
Pokrivené vzory
Nemôžeme teda zabudnúť nielen na dôležitosť prepojenia s ostatnými druhmi textu, ale aj s ostatnými predmetmi. Napokon, aj v tejto oblasti sa prejavuje istá nadväznosť napríklad medzi čítaním literárnych textov a schopnosťou vyhľadávať informácie v rôznych praktických, operatívnych textoch. Pretože deti a mládež majú aj špecifickým slang, ktorý pre ne predstavuje prostriedok odlíšenia sa od starších generácií, komunikácia v klasickej spisovnej slovenčine je pre nich istým spôsobom zaujímavá. Rovnako však môžu predsudky – a zasa – ovplyvnené, ba niekedy priam vyvolané médiami, vyústiť až do situácie, keď deti považujú spisovnosť a kultivované vyjadrovanie za čosi nemoderné. Takéto prípady sú, samozrejme, častejšie najmä u stredoškolákov. Žiaci druhého stupňa zá-kladných škôl naopak vnímajú moderátorov v televízii ako svoje vzory a inšpiráciu. O to je horšie, ak predstavitelia týchto profesií kultivovaný jazyk a prejav neovládajú. A o to je dôležitejšie, aby ich pedagógovia aj v tejto oblasti vedeli usmerniť. Totiž: „Súčasné výskumy orientované na úroveň jazykových prejavov moderátorov a redaktorov v elektronických médiách ukazujú, že za vzory spisovného jazykového prejavu sa pokladajú najpopulárnejšie mediálne osobnosti “. Podľa výskumu M. Olšiaka respondenti medzi takéto svoje vzory zaradili najmä moderátorov súkromnej televíznej stanice Markíza. Ako však konštatuje aj autor, nemusí to bezpodmienečne súvisieť s kvalitou spisovnej slovenčiny týchto osobností a ich vyjadrovacích schopností, ale skôr so všeobecnou popularitou. To sa odráža aj v nových deťmi vytúžených vzoroch budúceho povolania. Väčšina sa v dospelosti vidí v úlohe moderátora, redaktora alebo herca a svojich obľúbencov veľmi presne napodobňujú nielen mimikou a gestami, ale najmä jazykovým prejavom. Žiaľ, práve pre televízie, ktorých komerčne (rozumej na pritiahnutie reklamy) orientované spravodajstvo a relácie deti uprednostňujú, je charakteristické, že ich „redaktori zlou jazykovou kultúrou devalvujú slovenský jazyk a zneisťujú ostatných používateľov slovenčiny“. Nehovoriac o tom, že klesá úroveň jazykovej kultúry moderátorov a redaktorov všetkých druhov médií a na správnosť prejavu sa kladie čoraz menší alebo vôbec nijaký dôraz. To, samozrejme, vplýva aj na detských divákov, čitateľov, poslucháčov, ktorí si (možno nevedomky) prijímaním mediálnych produktov budujú akýsi vyjadrovací stereotyp podľa príkladu svojich vzorov. V rozhlasovom spravodajstve sa napríklad defektnosť prejavov ukazuje ešte vo väčšej miere. Dôležitou požiadavkou dnešných komerčných rozhlasových staníc je totiž schopnosť moderátorov vyjadrovať sa dynamicky, spontánne a prirodzene priamo v éteri, čo predpokladá vyšší výskyt chýb. „Študenti a žiaci vidia v reči moderátorov a hlásateľov často svoje výslovnostné vzory, čo sa celkom prirodzene odráža aj v ich jazyku“, píše Ľ. Rendár. Podľa jeho pozorovaní na hodinách slovenského jazyka na Trnavskej univerzite sa až 30 percent študentov prvého ročníka vyznačuje zlou intonáciou najmä vo vetách oznamovacieho typu (takáto intonácia je typická aj pre mnohých moderátorov a redaktorov). Rendár hovorí aj o efektoch globalizácie na jazyk, ktoré môžeme pozorovať aj v slovenských médiách. Prejavuje sa to zvýšeným množstvom pasívnych konštrukcií (čo výrazne potvrdzuje vplyv médií), bohemizmov či anglicizmov. Hladký zasa upozorňuje na niektoré zvukovo-štylistické nedostatky, zlú výslovnosť mäkkých spoluhlások, nenáležité skracovanie dlhých alebo predlžovanie krátkych slabík, problémy vo vokalizácii slabík či deštrukciu výslovnosti hlásky ô. Všetky spomínané nedostatky , pochopiteľne, istým spôsobom vplývajú aj na jazykovú kultúru detského diváka. A nekultivovaný, až ordinárny a hrubý prejav aj na jeho celkovú kultivovanosť a hierarchizáciu hodnôt.
Napriek tomu, a práve preto
Nielen spravodajstvo, ale aj médiá všeobecne výrazne ovplyvňujú našu, najmä však detskú jazykovú kultúru. A pretože význam informácií, ktoré tvoria základ spravodajských textov v živote súčasnej mládeže, stále stúpa, je dôležité využívať potenciál spravodajstva na rozvíjanie schopností a zručností, ktoré táto veková kategória potrebuje na správnu interpretáciu faktografických textov. Napriek tomu, že existuje hrozba nákazy detí negatívnymi vlastnosťami jazykových prejavov aktérov médií každého typu, môže byť práve preto interpretácia spravodajských produktov pre deti prínosom. Najmä preto, že ide o úplne odlišný typ textov, než na aké sú zvyknuté, ale aj preto, že v súčasnej mediálnej epoche je nevyhnutné rôzne druhy informácií selektovať a správne asociovať v záujme nášho kultúrneho prežitia. Mediálna výchova, ktorá je jedným z najnovších možných nástrojov na zvýšenie mediálnej gramotnosti, by pri správnej aplikácii v rámci celého vyučovacieho procesu mohla pomôcť najmä rozvoju schopností informácie vyhľadávať, analyzovať a kriticky hodnotiť, ale aj sa na mediálnej komunikácii zúčastňovať a ovplyvňovať ju. To si však žiada najskôr vyčistiť mediálne okná. Alebo sa naučiť, že si pri pohľade cez ne treba aspoň dobre pretrieť oči.
Autorka je doktorandka na Trnavskej univerzite v Trnave
