Zneužitá dôvera
Väčšina z nás má Banskú Štiavnicu zafixovanú v pamäti ako stredoveké banícke mestečko, ktorému sa v súčasnosti postupne vracia späť jeho historický glanc. V lete môžeme pri miestnych tajchoch stráviť príjemnú dovolenku, no a v zime sú tu ideálne podmienky na lyžovanie. Okolité Štiavnické vrchy tvoria obranný val, akoby chrániaci toto malebné mesto pred všetkým zlým. Bohužiaľ, ani týmto čarokrásnym končinám sa nevyhla pliaga, ktorá v súčasnosti trápi celé Slovensko - nezamestnanosť, v tunajšom okrese dosahujúcu hranicu dvadsiatich percent.
Scenár príbehu, ktorý sa odohral v tamojšej firme Dužina, je väčšine ľudí dôverne známy zo stoviek iných podnikov v celej republike. Toľkokrát opakovaný dej má aj svoje špecifické pomenovanie - tunelovanie. Kruté vyvrcholenie celej drámy máva zvyčajne aj obdobný záver v podobe prepustených zamestnancov. Všetko je sprevádzané nezodpovedným správaním sa nových majiteľov, ktorí z celej "šlamastiky" nakoniec beztrestne vyviaznu.
Čas prosperity Drevársky závod Dužina bol sprivatizovaný v rámci 1. vlny kupónovej privatizácie začiatkom 90. rokov. Časť akcií získali samotní zamestnanci, no väčšina bola v rukách Cassovia Investu. Akcie potom skúpila In Alfa Industry Slovakia a.s.. Piliarske výrobky išli dobre na odbyt. Až 90% produkcie putovalo na zahraničné trhy, do Švédska, Holandska a Nemecka. Spolupráca s Nemeckom sa rozbehla natoľko, že do podniku vstupuje zahraničný partner, firma Sunndermann. Stotridsať zamestnancov na troch prevádzkach, píla, sudáreň a para, pracovalo v dvojsmennej prevádzke a v prípade extra objednávok, dokonca až v trojsmennej. Robotníci boli spokojní, bodaj by aj nie, však priemerný mesačný zárobok predstavoval u mužov až 10 tisíc Sk netto (u žien sa pohyboval v rozpätí 7 000 až 8000), čo boli na miestne pomery slušné peniaze. Málokto sa staral o to, akým spôsobom nakladá s peniazmi manažment. Ten si tiež asi nežil najhoršie, čoho dôkazom boli limuzíny stojace vo dvore závodu. Peniaze sa našli aj na rekonštrukciu administratívnej budovy závodu.
Spiace odbory Takto ukolísaní zamestnanci nemali ani snahu o vybudovanie funkčnej odborovej organizácie. Koniec koncov, od roku 1989 sa odbory v sprivatizovaných podnikoch stávajú čoraz väčšou raritou, akoby si pracujúci neuvedomovali ich pravý zmysel - obranu záujmov pracujúcich, a nie zájazdy a dovolenky z "ROH". Za uplynulých desať rokov si v Dužine nikto nepamätá na žiadnu členskú schôdzu. Tento stav najlepšie charakterizujú slová dnes už bývalého zamestnanca Dužiny, pilčíka Michala Rosípku: "Odbory v našej fabrike nikdy nepracovali tak, ako mali pracovať." Šéf miestnych odborárov Ján Pecník sa nikdy o záujmy zamestnancov zvlášť nebil, však prečo aj. V septembri minulého roka odišiel na dôchodok. Zostáva záhadou, na čo v podniku slúžil sociálny fond, pretože robotníci nemali k dispozícii ani kvalitné pracovné oblečenie, ani hygienické potreby.
Na obzore problémy Trestuhodný nezáujem zamestnancov o chod fabriky sa "Dužinákom" vypomstil na začiatku minulého roka. Prvým príznakom, že sa v podniku "niečo" deje, bolo hodinové odvolanie riaditeľa Jána Anguša manažmentom v novembri 1998. Predstavenstvo na čele s novým riaditeľom Jozefom Herčkom pripravilo ľuďom z fabriky nemilé novoročné prekvapenie. Oznam bol šokujúci: zatiaľ, čo manažment si "ľuboval" pri nákupoch drahých áut značiek BMW a Audi, fabrika pred sebou tlačila syzifovské bremeno v podobe nezaplatených úhrad do sociálnej a zdravotnej poisťovne v sume 10 miliónov korún. Ak sa mala Dužina udržať nad vodou, bolo treba čosi urobiť. To "čosi" hodili na plecia robotníkov. "Aby sme zachránili fabriku, tak sa rozhodlo, že budeme od januára 1999 pracovať len za 60% zo mzdy", spomína si na verdikt šéfov Vojtech Štefanka. Z Dužiny pritom neboli povinné odvody vyplatené od začiatku roka 1996. Ak sa chceli vyhnúť hrozbe exekúcie, museli primäť robotníkov k tomu, aby sa zriekli na obdobie pol roka 40 % zo svojej mzdy. Po prekonaní týchto problémov dostali robotníci prísľub na vrátenie, resp. vyplatenie zvyšných - chýbajúcich peňazí. Pracovníci prejavili vysokú mieru solidarity s podnikom a na takéto neštandardné riešenie pristúpili. "Po šiestich mesiacoch nám mali začať postupne vracať nevyplatený rozdiel, lenže stalo sa to, že sme nedostávali žiadne výplaty", hovorí Vojtech Štefanka. Situácia začala byť neudržateľná, finančné straty nebolo možné pokryť ani z peňazí zamestnancov, až napokon prišiel 8. august 1999, kedy sa Dužina dostala do likvidácie. Žezla sa po Herčkovi ujal likvidátor Ďurčo.
"Prvé peniaze - za august - sme dostali až v októbri. Majitelia nás neustále chlácholili", hovorí Zuzana Drábiková a dodáva "my, ľudia v produktívnom veku, sme museli ísť prosiť svojich rodičov - dôchodcov o peniaze."
Turecké hospodárenie Na celom prípade je zarážajúce najmä to, akým spôsobom sa podarilo bývalému riaditeľovi Angušovi a jeho vedeniu, dostať dovtedy prosperujúci podnik na kolená. V súčasnosti pán Anguš vo svojej firme Quercus tiež podniká v drevárskom priemysle, pričom celkom iste v dostatočnej miere využíva kontakty, ktoré si za pôsobenia v Dužine vybudoval. Bývalý manažment nesie na celej mizérií značný podiel zodpovednosti, pretože úplne nezvládol situáciu a životaschopnú firmu priviedol do likvidácie. Ostáva otázne, či to nebol aj priemyselný zámer. Úvery, ktoré firma od bánk dostávala, išli nevedno kam, určite však nie do inovácie výrobných technológií. Možno to z ich strany bola klasická "tunelárčina", pretože medzi ľuďmi kolujú zvesti, že nová firma za účasti holandského kapitálu je schopná začať tento rok výrobu s takmer 70 zamestnancami, pričom má už zabezpečené dodávky guľatiny i odbyt výrobkov. Najzarážajúcejšia je informácia, že manažment budú tvoriť tí istí ľudia, ktorí v predchádzajúcom období "vyrobili" takmer 60 miliónovú stratu. Tá sa ich však už nebude týkať, lebo zostane na účte starej firmy a oni budú môcť spokojne ďalej "podnikať".
Pohár pretiekol "Pánov podnikateľov" určite neťažilo svedomie pri pohľade na to, do akej situácie dostali svojich zamestnancov. Tí sa dokázali prvých šesť mesiacov uskromniť a firmu v nádeji na lepšiu budúcnosť podržať. V jeseni však prišiel úder pod pás. Firma v likvidácii nebola schopná ľuďom niekoľko mesiacov vyplatiť mzdy. "My sme nemali tri mesiace z čoho žiť, pritom každý po vás ide: banky, elektrárne, voda, nájomné... Ešte nemám septembrovú výplatu a už je koniec decembra", s horkosťou v hlase hovorí Zuzana Drábiková. Rozhorčení robotníci sa rozhodli konať. Nemalo už zmysel ďalej zotrvávať na tejto potápajúcej sa lodi. So zamestnávateľom sa napokon dohodli na výpovedi formou dohody, podľa §46, odst. 1 k 25. októbru 1999. Na Okresom úrade práce v Banskej Štiavnici pribudlo ďalších 31 nezamestnaných ľudí. Čo s nimi bude ďalej, je zatiaľ otvorená otázka. Ľudia vo veku päťdesiat rokov, ktorí v Dužine strávili nejednu zimu, si teraz už len veľmi ťažko nájdu nejaké zamestnanie. "Viete, tu v Štiavnici je situácia taká, že sa nemáte kde uchytiť, toto nie je Bratislava", povzdychne si Vojtech Štefanka. Veľmi ho trápi, kam sa Dužina dopracovala. Spomína, ako sa sem ešte pred nedávnom valila jedna zákazka za druhou: "Nejaká holandská firma chcela od nás 2500 súdkov. Prišli Francúzi, tí mali záujem o 1000 metrov kubických sudoviny. Viete si to predstaviť, jeden meter kubický pritom stojí 83 tisíc korún, ako by sme mohli skrachovať! Všetko to bolo umelo vyvolané."
Z predchádzajúcej skúsenosti sa už ľudia z Dužiny poučili, že za svojou vecou musia ísť tvrdou nekompromisnou cestou. Podali na súd žalobu na svojho zamestnávateľa za nevyplatené mzdy počas troch mesiacov. Prípadu sa ujala Konfederácia odborových zväzov. Pred súdom bude 31 bývalých zamestnancov zastupovať Dr. Jozef Mihók. Zostáva nám len veriť, že sa bývalým pracovníkom z Dužiny podarí prísť súdnou cestou k tomu, na čo majú právoplatný nárok. Ak aj prídu k svojim peniazom, naďalej ich bude trápiť problém, kde sa zamestnať. Pre nás ostatných by mal byť tento smutný prípad výzvou, aby sme na svojich pracoviskách nevnímali odbory len ako organizátorov zájazdov, ale ako seriózneho zástupcu našich práv vo vzťahu k zamestnávateľovi.
