Menej ideológie a viac pragmatizmu
Karl Renner, kedysi vyhlásil, že každá generácia má svoj vlastný socializmus. Obrovské zmeny, ktoré nastali za uplynulé desaťročie v slovenskej spoločnosti nútia k premýšľaniu o sebe samej aj slovenskú ľavicu. Ak chcú socialisti uspieť, musia vedieť adekvátne reagovať na podnety prichádzajúce zvonku. Prílišné sebauspokojenie sa s daným stavom je tou "najlepšou" možnou cestou do politického prepadliska.
Pri svojom bilancovaní by mohla byť SDĽ do istej miery spokojná: podarilo sa jej zbaviť nálepky komunistickej strany, prešla vnútornou obrodou (do akej hĺbky je ale otázne), stala sa členkou Socialistickej internacionály a napokon minulý rok vstúpila do vládnej koalície. To všetko sú iste nepopierateľné pozitíva, za ktorými je mnoho námahy a úsilia. Napriek tomu tu zostáva ešte veľmi veľa problémov, s ktorými sa bude musieť ľavica popasovať.
Vychádzajúc z doterajších výsledkov v parlamentných voľbách v rokoch 1992, 1994 a 1998 nám slová o úspešnej strane začnú pokrivkávať aspoň na jednu nohu (v tomto prípade sa nejedná o pravú...). O akom úspechu, či pozitívnom vývoji možno hovoriť, ak volebné výsledky majú strop na úrovni 14 percent, pričom v roku 1994 vtedajšiu koalíciu Spoločná voľba delili od prepadliska mimoparlamentnej stany len štyri desatiny percenta. Slovenskí ľavicoví demokrati síce môžu oponovať, pretože vždy boli druhým najsilnejším subjektom na tunajšej politickej scéne, ale takýto argument nie celkom obstojí. Najmä ak porovnávame dosiahnuté výsledky s okolitými tranzitívnymi krajinami Višegrádskej štvorky. V Čechách, Maďarsku aj Poľsku ľavicové strany získali viac ako 30 % hlasov, dokonca Hornovi socialisti v roku 1994 vyše 50 %. Tieto strany bol dominantné aj pri formovaní vládnych koalícií, a preto mohli naplno realizovať svoj volebný program. Na obranu SDĽ azda možno uviesť fakt, že Slovensko malo a má svoje špecifiká, napr. aj to, že mnoho bývalých komunistov hľadalo svoje miesto inde ako v SDĽ. Odliv potenciálnych ľavicových voličov spôsobilo aj nevyriešené štátoprávne usporiadanie vo vnútri bývalej federácie a presun hlasov v prospech HZDS.
Polčasy rozpadu Ľavičiarom rozhodne neprospelo ani neustále štiepenie sa. Nejde o paralelnú existenciu iných ľavicových subjektov, SDSS či SOP, ale o vnútorný problém odchodu ľudí z SDĽ. Konkrétne Jána Ľuptáka v roku 1994 a Roberta Fica v roku 1999. SDĽ napriek deklarovanej jednote nezvládla vnútorné súžitie rôznych názorových frakcií, aj keď boli reprezentované len jednou osobou. Tá však dokázala so sebou strhnúť značnú časť elektorátu. Vznikom ZRS takto SDĽ prišla o možných 211 000 hlasov. Podobné číslo dostaneme, aj keď zoberieme do úvahy preferenčné hlasy získané R. Ficom v minulých voľbách. Samozrejme jedná sa len o hypotézu, pretože všetci jeho bývalí voliči sa automaticky nemusia stať aj jeho voličmi vo voľbách nasledujúcich. Posledné prieskumy verejnej mienky ale naznačujú, že 14 percent pre SDĽ je už minulosťou a scvrkli sa na polovicu a druhú polovicu prebral viac-menej R. Fico. Pri číslach ešte zostaneme. Je alarmujúce, že v prieskumoch popularity politikov medzi voličmi nad úrovňou piatich percent nefiguruje ani jedno mena predstaviteľa SDĽ. Dnes, keď je Maďarská socialistická strana v opozícii, tak László Kovács má stabilnú vyše 30 % popularitu a predbehol už aj premiéra Orbána. Politológ Meyer pri analýze volebných výsledkov maďarských socialistov uvádza ako jeden z dôvodov ich úspechu fakt, že "strana bola vedená kompetentnými, dôveryhodnými a populárnymi politikmi". V podstate nič objavné. Aké má potom SDĽ šance, keď nikto z jej vedenia o takejto popularite nemôže ani snívať (nehovoriac už o viac ako 50 percentách pre Petru Buzkovú v ČR).
Aby sme sa vrátili späť k meritu veci - SDĽ napriek úspechu v urbánnom prostredí a medzi vzdelanejšími voličmi (za zmienku stojí napr. 15,7 % v roku 1994 v Petržalke, kde ľudia s vysokoškolským vzdelaním tvoria nadštandard) sa potrebuje presadiť aj na vidieku a medzi ľuďmi s nižším vzdelaním. Potešiteľný môže byť fakt, že dokázala zabodovať medzi prvovoličmi. Robotníci musia byť cieľovou skupinou, na ktorú sa bude treba v nadchádzajúcom období zamerať. Nemožno týchto voličov, na ktorých zanecháva transformácia najväčšie dôsledky, ponechať na pospas extrémistom typu KSS a HZDS. Vysoký stupeň sociálnej a ekonomickej neistoty a obáv zo zmeny býva spravidla živnou pôdou pre nástup autoritatívnych a populistických politikov. Malo by byť varovaním, že KSS sa "prehupla" nad hranicu 5 %.
Uprataná história Z marginaliáciou extrémistov úzko súvisí aj potreba vyrovannia sa s vlastnou minulosťou. Tu nepomôžu žiadne hrubé čiary, ani zametenie histórie pod rohožku. Len úprimné priznanie si chýb v minulom režime môže spôsobiť katarziu, ktorá je predpokladom pre úspech v budúcnosti. Nech je nám susedné Rakúsko varovaním. Koľko námahy stálo odstránenie waldheimovského nacistického imidžu krajiny! Pritom nevedno, čo bude znamenať prípadná účasť J. Haidera vo vláde. SDĽ by sa ostrým dištancovaním od komunistického režimu naopak jasne odlíšila od dnešnej KSS. Odpor voči zriadeniu Úradu na vyšetrovanie zločinov komunizmu je preto nelogický. Ideológia SDĽ je predsa demokratický socializmus reprezentovaný vo svete Deklaráciou Socialistickej internacionály, a nie komunizmus. Nie je príčinou až panického strachu nad jeho zriadením nostalgia za minulým režimom?
Nové výzvy pre ľavicu Zdá sa, že naša ľavica podobne ako západné sociálne demokracie v 70. a 80. rokoch žije v presvedčení, že všetky zmeny ohrozujú jej sociálny program. Vzniká tak paradox: ľavica - progresívna sila odjakživa reformujúca spoločnosť, sa stáva konzervatívnym činiteľom. Jednoducho si nemôžeme neustále idealizovať minulosť ako raj na zemi, ale treba sa prispôsobiť novým trendom. Je nutné si uvedomiť, že manévrovací priestor pre alternatívne riešenia je veľmi úzky a zbytočná ideologizácia im skôr škodí, ako napomáha. Naša spoločnosť sa nachádza v unikátnej situácii. Prechádzame vývojom od autokratického režimu k slobodnej spoločnosti založenej na princípoch trhovej ekonomiky. Pre ľavicu to predstavuje istý paradox - pretože musí najprv vybudovať kapitalizmus a potom ho civilizovať, čo je často veľmi namáhavé a vnútorne protirečivé. Pokiaľ sa nepodarí vybudovať spoločnosť so štruktúrou podobnou tej západnej, je priveľké ideologizovanie konkrétnych prípadov skôr kontraproduktívne. Ľavica by sa mala namiesto zbytočného ideologizovania zamerať na pragmatické riešenie konkrétnych nahromadených problémov. Nemala by pritom zabúdať, že štátny paternalizmus je prežitok minulej éry. Socialisti sa už dnes neboja preberať aj liberálne riešenia, ak je to na prospech veci. Aký prostriedok si pritom zvolia na dosiahnutie cieľa nie je až také dôležité. Ako príklad možno uviesť liberalizáciu telekomunikácií a elektrární v SRN. Už dnes môžu nemeckí občania telefonovať ako u nás! Ľavica by celkovo mala byť voči svojím voličom a sympatizantom otvorená a úprimná. Nemala by priveľmi vzletne rozprávať o svojich hodnotách, ale skôr o riešení reálnych dilem, ktoré budeme musieť ešte na ceste transformácie mnoho rokov prežívať. Veľké heslá a prázdne slová poznáme z minulého režimu. Vieme však, aká bola realita... Je oveľa férovejšie ľuďom vysvetľovať, prečo je nutný cenový rast a neskrývať sa za pseudoargumenty a pseudoriešenia. Nízke ceny sú z dlhodobého hľadiska, ak máme skutočný záujem o vstup do EÚ neudržateľné.
Čistý štít Azda najdôležitejšie je riešiť problém nezamestnanosti. Životnú úroveň obyvateľov možno zlepšovať jedine ak sa podarí nezamestnanosť stabilizovať a postupne ju znižovať. Obdobný stav bol prednedávnom aj v Írsku a Španielsku. Tieto krajiny ale investovali do oblasti rozvoja sféry služieb a nových technológií. Dnes patria medzi štáty s najvyšším hospodárskym rastom v EÚ. Pre naštartovanie ekonomiky je ale nevyhnutný jasne vymedzený legislatívny rámec a transparentné podnikateľské prostredie. K dobrému obrazu SDĽ v očiach verejnosti určite nepridáva imidž subjektu brániaceho záujmy rôznych lobistických skupín, ktoré sú so stranou úzko späté. Nezúčastnenému pozorovateľovi zvonka (pritom sa môže jednať o západoeurópskeho ľavičiara) sa môže SDĽ javiť viac ako subjekt podporujúci klientelizmus ako skutočné záujmy pracujúcich. Ľavica si musí vybudovať dôveru u občanov. Získa ju jedine výsledkami svojej reálnej práce a najmä slušnosťou. Jedine tak bude môcť neskôr plne realizovať svoje vízie.
