Modernizácia a sociálna spravodlivosť
Spomínam si na Prvý máj pred desiatimi rokmi na parkovisku pred štadiónom bratislavského Interu. Práve v tento deň bolo veľmi dôležité vliať ľuďom z porazenej štátostrany, ktorí sa usilovali o reformy už v perestrojkovom období, nádej na vytvorenie novej ľavicovej strany, založenej na princípoch a hodnotách, ktoré obstáli v historickom vývoji 20. storočia.
Koncom januára 1991 vznikla SDĽ na báze dobrovoľného preregistrovania sa členov z bývalej KSS do nového subjektu. Vtedy si nik nemyslel, že v krátkom historickom období sa jej podarí získať plné medzinárodné i vnútropolitické uznanie a dvakrát sa dostať do vlády. Bez pochopenia vecnej stránky týchto názorových rozdielov by totiž mohol vzniknúť dojem, že ide iba o osobné spory súvisiace s nadchádzajúcim zjazdom a s personálnymi ambíciami. Hlasovanie predsedu SDĽ o vyslovení nedôvery predsedovi vlády, ktorej súčasťou je SDĽ, bolo totiž iba katalyzátorom intenzívnych polemík o ďalšom smerovaní našej strany, o obsahu a štýle jej politiky, o jej vnímaní verejnosťou a zahraničnými partnermi. Ale aj o jej ďalšom pôsobení vo vládnej koalícii, najmä o príčinách dramatického poklesu jej volebných preferencií, ktorý nastoľuje mučivú otázku o šanciach v nasledujúcich parlamentných voľbách, a tým i o zúročení desiatich najlepších rokov nielen môjho života, ale aj života všetkých, ktorí na rozličných úrovniach stáli pri SDĽ, prešli s ňou cestu plnú prekážok, vzostupov a pádov.
Podstata sporov v strane SDĽ sme cieľavedome budovali ako novú, modernú, socialistickú stranu, ktorá sa cieľavedome zbavuje nánosov skompromitovaných manierov bývalej štátostrany. Dokázali sme ponúknuť občanom stranu, ktorá zásady sociálnej spravodlivosti bráni a presadzuje na základe odbornosti, vecnej argumentácie, ktorá sa usilovala vnášať do politického zápasu kultúru a toleranciu k iným názorom. Dnes vidím, že viacerým funkcionárom SDĽ je ľahostajné, že veľké množstvo občanovv nej opäť vidí akýsi starokomunistický subjekt, že sa v spoločnosti po 10 rokoch prejavuje nová vlna antikomunizmu, že sa spochybňuje socialistický charakter SDĽ, že sa naša strana čoraz viac prirovnáva k ľuptákovskému ZRS, že sa z argumentácie viacerých jej predstaviteľov vytráca vecnosť, nastupuje lacná demagógia a krikľúnstvo, že namiesto vecných návodov na zmenu pomerov sa ponúka sterilné rozhorčenie nad tým, aké sú pomery zlé, že čím viac sa stráca dôveryhodnosť SDĽ, tým viac sa uplatňuje planý radikalizmus, napínajú sa svaly medzi svojimi a v strane sa vytvára psychóza, že je obeťou sprisahania, vlastné prešľapy sa pripisujú zlovoľnosti novinárov, čo môže SDĽ zmeniť na stranu s podobnou atmosférou, aká vládne v HZDS, teda atmosférou vyhľadávania a ničenia vnútorných a vonkajších nepriateľov.
SDĽ sme zakladali ako stranu so silnou vnútornou demokraciou, úctou k pluralite názorov a rešpektom k reálnemu prínosu jej členov a funkcionárov k volebným výsledkom. Dnes sme svedkami, že predseda strany sa pokúša názorovú opozíciu zo strany predsedu ministerského klubu "vyriešiť" jeho politickým odstavením, návrhom na odvolanie z funkcie. S mrazivou ľahkosťou sa pre Rádio Twist vyjadruje k tým, čo významnou mierou "urobili" výsledok SDĽ v septembri 1998, lebo mali podstatne viac preferencií, ako on. Na okraj vyjadrení Brigity Schmögnerovej, Milana Ftáčnika i mojich, teda ľudí, ktorí nastavili vlastný krk za členov a sympatizantov SDĽ v najťažších chvíľach, povedal: "Oni sú dobrovoľne v SDĽ, dobrovoľne môžu odísť a ísť do druhej strany - ako to urobil Robert Fico. Je to vec ich osobného rozhodnutia." Namiesto hlbokej sebareflexie, ako sa mohlo stať, že do významnej štátnej funkcie nebol nominovaný človek, ktorý pre SDĽ získal vo voľbách najviac hlasov a teraz jej ich najviac odoberá, vidíme späť vôľu zbaviť sa tých, čo majú ešte aký-taký kredit vo verejnosti. Miesto rešpektovania ducha demokratických pravidiel silácke reči za podpory tých, ktorí dokázali byť napriek rokom pobytu v politike pre verejnosť úplne ľahostajní.
Svojvoľné rozhodovanie Ďalším momentom je svojvoľné rozhodovanie predsedu v otázkach, ktoré sa týkajú existencie vládnej koalície a SDĽ, o budúcnosti krajiny, o vyslovení nedôvery koaličnému partnerovi - premiérovi a teda o odvolaní celej vlády, vrátane ministrov za SDĽ, bez toho, aby boli tí, ktorých sa to týka, oboznámení s takýmto rozhodnutím. Schválenie takéhoto postupu predsedu Republikovým výborom SDĽ je nebezpečný precedens pre vývoj vnútrostraníckej demokracie. Hovorím to aj preto, že som bol práve na základe skúsenosti pri odvolávaní Vladimíra Mečiara v marci 1994 dlho kritizovaný, že vtedy rozhodnutie prijal iba parlamentný klub. Teraz som upozorňoval, že klub poslancov nie je orgán, ktorému prislúcha rozhodovať o bytí či nebytí vlády. Týmto orgánom je RV SDĽ. Republikový výbor ako kolektívny orgán sa vzdal istých právomocí v prospech predsedu, čo nastoľuje otázku, stranou akého typu chce SDĽ byť - vodcovského alebo stranou s kolektívnym rozhodovaním. SDĽ si vždy zakladala na tom, že je stranou štátotvornou a presadzuje základné dlhodobé národnoštátne záujmy. Som preto znepokojený, s akou ľahkosťou niektorí jej funkcionári bagatelizujú dopady v histórii európskeho parlamentarizmu bezprecedentného vyslovenia nedôvery predsedovi koaličnej vlády rovnako koaličným predsedom parlamentu na zahraničnopolitickú povesť. Veď sa rozhoduje o tom, či táto koalícia dokáže urobiť to, v čom zlyhala Mečiarova vláda. Ak to nedokáže, vstúpi do slovenskej histórie rovnakým spôsobom, ako jej predchodkyňa. SDĽ si nemôže vnútropoliticky i zahraničnopoliticky dovoliť, aby sa jej pripisovala vina za premárnenie šance na vstup do OECD, na dobehnutie náskoku ČR, MR a PR pri vstupe do EÚ a na pozvanie do Severoatlantickej aliancie. Bez zahraničnopolitického a najmä integračného úspechu SR jednoducho nie je možné modernizovať túto krajinu, zvýšiť životnú úroveň jej obyvateľov a vytvoriť nové, dlhodobé pracovné príležitosti.
Upozorňovanie na to, že sa od SDĽ ako členky Strany európskych socialistov očakáva podpora nevyhnutných hospodárskych a sociálnych reforiem a že nadobúda povesť strany, ktorá sa vracia kamsi späť a ktorá môže byť príčinou rozpadu vlády, však viacerí funkcionári bagatelizujú, odvolávajúc sa na to, že nech sú teraz zodpovedné iné strany. Hádam sa to mnohým v SDĽ, čo tak často poukazujú na dramatickú sociálnu situáciu v niektorých regiónoch a ktorá ma znepokojuje aspoň tak ako ich, zdá byť "o ničom". Ale ak ministerka financií nemá jednoznačnú podporu vedenia strany, jej vyjadrenia dávané na rokovaniach s medzinárodnými finančnými inštitúciami a zahraničnými partnermi nemajú potom patričnú silu. Premieta sa to aj do konkrétnych podmienok pri získavaní pôžičiek, úverov atď., teda aj do možností zlepšiť hospodársku situáciu a urýchliť riešenie sociálnych problémov.
Nevypočítateľné kroky Hlavným zdrojom problémov, ktoré mala predchádzajúca vláda a najmä HZDS, bola nevyspytateľnosť jeho predsedu, nepredvídateľnosť jeho politických rozhodnutí, nerešpektovanie demokratických zvyklostí. V SDĽ sú však dnes mnohí, ktorí tlieskajú práve nevypočítateľnosti postupov pri hlasovaní o nedôvere vláde, nadchýňajú sa radikalizmom, ktorý vnáša do vládnej koalície nestabilitu a prináša občanom pocit neistoty. Nahráva tak vodu na mlyn tým, čo chcú dosiahnuť predčasné voľby. Netajím sa, že vždy som bol proti avanturizmu v politike. V našej strane sú však aj takí, ktorí si myslia, že je dobré postupovať metódou zhodiť vládu, a potom sa uvidí... Keď sa na 5. zjazde SDĽ rozhodovalo o vstupe do vlády, všetci tvrdili, že sú si vedomí rizík, do ktorých ideme, že iná možnosť pre krajinu, ani pre stranu neexistuje. Dnes mnohí v SDĽ najzúrivejšie bojujú proti koaličným partnerom, o ktorých vedeli, akí sú. Neprekáža im, že najväčšiu radosť z takéhoto boja v koalícii má líder HZDS, ktorý ponukami na opozičnú zmluvu vyvoláva opäť dojem, že v SDĽ sú sily, ktoré s ním chcú spolupracovať. Namiesto analýzy, ako sa to stalo, že napr. pri téme reforma verejnej správy sme sa dostali zbytočne do defenzívy, že sme politicky pripustili, aby koncepciu a jej prípravu dostali do rúk hneď dvaja predstavitelia DS, sa všetky problémy SDĽ vysvetľujú tým, že partneri nás zahnali do kúta a že novinári sú proti nám zaujatí. Miesto toho, aby sa otvorene povedalo, že niektoré kroky a rozhodnutia našej strany boli jednoducho nepripravené, naša vlastná nepripravenosť sa hádže na hlavu koaličných partnerov, ktorí boli iniciatívnejší a lepšie pripravení a svoje postupy vedeli na rozdieloch SDĽ oprieť o verejnú mienku.
SDĽ má vládnu spoluzodpovednosť, ale značná časť jej funkcionárov a členskej základne sa voči vláde a vlastným ministrom správa ako opozičná sila. Namiesto podpory sa naši členovia vlády, ktorí, samozrejme, robia aj chyby, stali hlavným hromozvodom a jedinou príčinou neúspechu SDĽ. Mnohí od nich očakávajú výsledky, ako keby sme boli jedinou vládnucou stranou. SDĽ je však v koalícii a musí robiť neustále kompromisy, čo vyžaduje umenie získavať medzi partnermi spojencov, účinne rokovať a opierať sa o reálne záujmy rozličných občianskych združení, a nie bojovať proti všetkým koaličným partnerom. SDĽ je vo vláde a necháva si vnucovať rétoriku i videnie sveta opozíciou. Mnohí v strane rezignovali na kritiku minulých a súčasných postupov opozície, hlavného protivníka vidia v koalícii. Ustavične sa sťažujú na pravicových partnerov, pritom zabúdajú, že HZDS a SNS sú pravicové strany, ktorých spôsob narábania s mocou, nerešpektovanie princípov demokracie a spôsob vytvorenia úzkej vrstvy bohatých na úkor ostatnej spoločnosti 5. zjazd SDĽ jednoznačne odmietol.
Diskusia o ľavicovosti SDĽ chýbajú politické a psychologické iniciatívy a schopnosť účinne komunikovať s verejnosťou. Aj preto si nechala dať nálepku protireformnej sily, hoci v skutočnosti najzásadnejšie a najnáročnejšie reformy robia jej ministri Schmögnerová a Magvaši. Odlepenie týchto hanlivých nálepiek sa nedá urážaním sa na novinárov a koaličných partnerov, ale len presadzovaním vlastného reformného programu, ktorý bude mať nielen ľavicové atribúty, no aj podporu verejnosti. O tomto probléme by sa vnútri SDĽ malo diskutovať najviac. Ľavicovosť politiky nemôže zostať iba pri manifestovaní súcitu s tými, ktorí sú chudobní a vylučovaní. Niektorí akoby si neuvedomovali, že bez realistických riešení sa ľavicovosť môže zmeniť na revolučnú frázu. Z tej sa však nové pracovné príležitosti nevytvoria. Atribútom ľavice musí byť schopnosť morálnej iniciatívy. Žiadnym radikalizmom nemožno prekryť to, že aj niektorí predstavitelia SDĽ sa dostali do podozrení z klientelizmu. Negatívna medializácia jej predstaviteľov v týchto súvislostiach znamená, že v očiach mnohých SDĽ prestala byť "čistou"" stranou. Tento problém akoby mnohých funkcionárov ani nezaujímal. O ňom nevznikla spontánna vnútrostranícka diskusia, ako byť hodnoverní voči ľuďom, ktorí strácajú zamestnanie, alebo ho nemôžu dlho nájsť, keď sa z "tábora" SDĽ ozve vyjadrenie, že poslanec sa musí zabezpečiť, aby po skončení mandátu nemusel ísť na úrad práce?
Je dobre, že sa v strane rozbehla diskusia o ľavicovosti. A je dobre, že sa konečne po piatich rokoch do základných organizácií znovu dostáva Politický program, ktorý jasne definuje, ako SDĽ chápe ľavicovosť, hodnoty a princípy demokratického socializmu, na ktorých má robiť svoju politiku. Tento program vyvracia mnohé predstavy o ľavicovosti, ktoré sú u našich členov stále udomácnené. Čím skôr sa diskusia na tému ľavicovosť politiky prenesie na bázu platného politického programu, tým lepšie pre SDĽ. Pre mňa je to program, v ktorom sa modernizácia Slovenska spája so sociálnou spravodlivosťou a vytyčované politické ciele s reálnymi a demokratickými nástrojmi na ich dosiahnutie. SDĽ bude znovu úspešná, ak nebude robiť politiku postavenú na hneve a obraze nepriateľa, na planom radikalizme, ale s vedomím zodpovednosti za krajinu, hlbokým vcítením sa do reálnych problémov ľudí práce. Zároveň na základe odborného zvládnutia svojej politiky na všetkých úrovniach, kde prevzala zodpovednosť.
Autor (1952) je podpredseda SDĽ
