Prezident a jeho služba ľudu
Akoby naša krajina na prezidentov nemala šťastie. Pôsobenie prvého poznačili katastrofálne vzťahy s vtedajšou vládnou koalíciou, druhý sa od začiatku považuje za strážcu demokracie a vzťahov medzi všetkými zložkami politického spektra, za tribúna, ktorého zvolil ľud. Zdá sa však, že niekedy nevie rozpoznať, čo je záujmom ľudu a čo jeho vlastnej osoby.
Bol to práve Rudolf Schuster, od ktorého si občania veľa sľubovali. Hľadali a nachádzali sa ospravedlnenia pre jeho komunistickú minulosť -poväčšine ich zastrešilo známe: Kto si bez viny, hoď kameňom. Košičania si zvykli na superdlhé štrúdle, Pavarottiho a rytmus lambady, hoci nielen ich to stálo nemalé peniaze. Ale kto by už šetril na chlebe, resp. na hrách? Prišla voľba prezidenta a kdesi v jej pozadí sa dala vytušiť voľba menšieho zla. Pri vyhlásení výsledkov sme si vydýchli a, tlačiac sa v špalieri, sme R. Schusterovi zamávali na jeho prezidentskej ceste do Reduty.
Po voľbe menšieho zla Pri korunovácii hovoril o potrebe zjednotenia slovenského národa, o napredovaní do Európy, o svojom prínose pre blaho a pokoj občanov tejto krajiny. Slová, ktoré inak vyznievajú ako klišé, sme sa usilovali vnímať ako posolstvo, bez ohľadu na to, že realita býva našou vlastnou zásluhou iná.
V čase najväčších koaličných hádok prišla informácia o knihe s názvom Návrat do veľkej politiky. Bola napísaná, sprístupnená na internete, vytlačená ale na pulty kníhkupectiev nepôjde, lebo sú v nej skutočnosti nepríjemné pre koalíciu. A ak sa koalícia neumúdri, všetka povolebná špina vyjde na svetlo božie… Božie, lebo pán prezident sa vo svojich výrokoch často utieka práve k Bohu.
Človek mal chuť oponovať, že múdri štátnici vydávajú pamäte až po ukončení svojej politickej kariéry. Akokoľvek mohli byť spomienky prezidenta čerstvé, už v čase, keď sa rozhodol položiť ich na papier, boli zastarané a veľa vecí sa mohlo javiť celkom inak. Prečo si vybral akurát tento spôsob komunikácie s koalíciou? Aby dokázal, že napriek tomu, že bol ich kandidátom na prezidentské kreslo, nebude im slepo slúžiť? Iste, nevinné ovečky sa medzi politikmi nenachádzajú, no odkazy cez médiá nie sú tým najvhodnejším riešením.
Kritika neobišla ani novinárov. V rozhovore pre týždenník SLOVO č. 21/2000 sa vyjadril: "Okrem toho musím povedať, že ma nikdy nevzrušovalo Sme, Domino fórum, Plus 7 dní, Korzár, ktoré majú jasnú orientáciu a ktoré nikdy nič pozitívne nenapísali. Sám som im povedal, že ich nečítam… Musia si uvedomiť, že oni, našťastie, nerozhodujú, a ani ich čitatelia." O niekoľko mesiacov neskôr konštatovaním, že jeho výskumy popularity a verejná mienka nezaujíma, spomínané výroky len potvrdil. To akoby povedal, že nám - voličom pekne ďakuje za zvolenie, ale ďalej sa nami zaoberať nemieni.
Dvojpercentná šanca na prežitie Pomaly sa však blíži čas, keď by sa mal prezident začať vážne zaoberať verejnosťou. Výsledky referenda mu iste napomôžu jeho lepšej orientácii. Okrem toho by ho mali zaujímať aj novinári, ktorí sa, mimochodom, veľkou mierou podieľali na záchrane jeho života. Súhlasíme, že nie je jednoduché tíšiť večne rozhádanú vládnu koalíciu s jej tisícimi náhľadmi na podobu demokracie a súčasne "konať pre túto republiku ako celok". Ibaže výroky R. Schustera vyznievajú priveľmi útržkovito a navyše - takmer vždy sa viažu výlučne k jeho osobe.
Neutíchajúci rozruch okolo prezidentovej osoby len dotvoril rozhovor, ktorý Schuster poskytol nemeckému denníku Süddeutsche Zeitung a o ktorom podľa svojich slov nevedel ani hovorca hlavy štátu Jozef Leikert. Schuster v ňom tvrdí, že odplata nie je jeho silnou stránkou a vraj ani po voľbe za prezidenta niekdajším protivníkom nič neodplácal. O kúsok ďalej čítame otázku: "Bezprostredne po vašom ochorení ste boli urýchlene zbavení prezidentských právomocí. Ako prezident, boli ste radi, že sa tak stalo?" Odpoveď: "Keď som ležal v lietadle na pokraji smrti, jedinou starosťou so mnou letiaceho zástupcu vlády bolo dostať od lekárov potvrdenie o neschopnosti vykonávať úrad. Innsbruckí profesori sa veľmi čudovali a pýtali sa: Čo je toto za krajinu?
Nuž, ťažko povedať, či práve innsbruckí profesori sú tými, ktorí sa majú pozastavovať nad vnútornými vecami inej krajiny a práve ich výrok mal byť publikovaný. (Na okraj: v tom istom interview sám prezident tvrdí, že innsbruckí lekári mu dávali dvojpercentnú šancu na prežitie.) Rozhovor pokračuje konštatovaním redaktora: "Ústava (v takomto prípade, pozn. red.) hovorí o šesťmesačnej lehote." A odpoveď: "V Bratislave jednoducho nechceli čakať. …Pre nich som bol už mŕtvy. V pozadí sa už rátali následníci a hlasy."
Čo neznieslo odklad Vzhľadom na to, že právom novinára je položiť akúkoľvek otázku, nemožno Michaelovi Frankovi, autorovi rozhovoru nič vyčítať. Za nešťastné sa dajú považovať skôr odpovede. Ak si ich dáme do súvislosti napríklad so slovami Jozefa Migaša po tom, ako v Innsbrucku navštívil R. Schustera: vraj si prezident vypýtal ešte 5-10 minút navyše, keďže Migaš (ktorý prebral časť jeho právomocí) "je jeho priateľ a chcú sa porozprávať". Podľa vlastných slov mu predseda NR SR vysvetlil, že vzhľadom na nevyhnutnosť schváliť niekoľko zákonov v parlamente, ktoré majú nadobudnúť účinnosť od 1. júla alebo od 1. augusta, ich musel vyše 30 podpísať on sám. S dvoma sa čakalo na moment, keď ich mohol signovať samotný prezident. "Pán prezident túto situáciu pochopil, schválil a ocenil postupy, ktoré sme zvolili," dodal Migaš.
Na záver azda len krátku štatistiku: 14. júna sa začalo liečenie prezidenta na Slovensku, 25. júna ho previezli do Innsbrucku a 3. júla premiér a predseda NR SR uznali, že nemôžu odkladať dočasné prevzatie výkonu funkcií hlavy štátu. Tým, kto sa s prevzatím prezidentských právomocí ponáhľal viac ako ostatní, bola opozícia.
