Nepotrebujeme tárajov
Pre priamu účasť v protifašistickom odboji a prípravu partizánskeho hnutia ma väznili v zaisťovacom tábore v Ilave. Bolo to od roku 1942 až do začiatku SNP. Prísľuby zvonku od vedúcich odboja, že nás oslobodia, sa, žiaľ, nerealizovali, ani keď sa už Povstanie začalo. Preto keď sme sa dozvedeli 30. augusta 1944, že nemecké vojská okupujú Slovensko, rozhodli sme sa, že už ďalej nebudeme čakať a že sa oslobodíme vlastnými silami. Keby sme boli iba vyčkávali na oslobodenie zvonku, bol by nás stihol krvavý osud väznených spolubojovníkov z Nitry a Bratislavy. Z toho plynie záver i poučenie, že vždy v podobných ťažkých situáciách podmienkou úspechu je pevná vôľa a rozhodnutie svoj zámer splniť. Práve v súčasných dňoch najmä ľavicové sily musia podstatne dôraznejšie presadzovať opatrenia, aby ekonomická politika priniesla úžitok väčšine, aby sa vytvorilo viac zdrojov a prostriedkov a aby sa tie spravodlivejšie rozdeľovali. Už je najvyšší čas dokázať, že vieme vládnuť v prospech ľudí práce a rozumu, že dokážeme znemožniť hŕstke podvodníkov a rozkrádačov, aby nám bránili v lepšom živote. To však vyžaduje, a také je i poučenie z Povstania, že súčasná spoločnosť nepotrebuje na všetkých riadiacich miestach tárajov, ale schopných realizátorov programu lepšieho života, za aký krvácali aj bojovníci Povstania.
Autor bol členom SNR a vojenskej rady hlavného štábu part. hnutia
