Stručné dejiny demokratickej ľavice na Slovensku

Strana demokratickej ľavice (SDĽ) je pomerne mladým politickým subjektom, ale opiera sa o ideové hodnoty a zdroje, ktoré majú hlboké korene v slovenských dejinách, siahajú k zrodu robotníckeho hnutia. Ich poznanie by malo byť súčasťou ľavicového politika a intelektuála.
Počet zobrazení: 2238

Strana demokratickej ľavice (SDĽ) je pomerne mladým politickým subjektom, ale opiera sa o ideové hodnoty a zdroje, ktoré majú hlboké korene v slovenských dejinách, siahajú k zrodu robotníckeho hnutia. Ich poznanie by malo byť súčasťou ľavicového politika a intelektuála. Nie preto, aby sa utvrdzoval v správnosti svojich názorov odkazmi na minulosť a používal históriu ako politický nástroj, ale v záujme vlastného duchovného obohacovania sa, lepšej orientácie v čase a priestore a v neposlednom rade aj preto, že toto poznávanie môže motivovať a inšpirovať pri hľadaní odpovede na aktuálne otázky. Návrat "divokého" kapitalizmu zvýraznil túto potrebu. Mnohé otázky, ktoré ľavica nastolila na sklonku minulého storočia, ako napríklad zbavenie sa sociálneho útlaku, požiadavka sociálnej spravodlivosti, rovnoprávnosti, uplatnenia solidarity a pod., sú opäť aktuálne. Je len prirodzené, že dejiny neposkytujú hotové recepty na riešenie súčasných problémov, nútia však k rozmýšľaniu, dávajú podnety i varujú.

SPOR O CIELE SLOVENSKEJ ĽAVICE

To však neznamená, že by sa ľavicová strana mala uzavrieť do ulity vládnych tradícií. Naopak, poznanie aspoň novodobých dejín vlastného národa, štátu a národnosti v ňom žijúcich je nemenej dôležité. Veď v minulosti ľavicoví demokrati boli organickou súčasťou politických prúdov, ktoré sa zasadzovali za národnú identitu, právo na sebaurčenie a štátnosť. Zakladateľ Slovenskej sociálnej demokracie v Uhorsku, E. Lehotský, už na začiatku 20. storočia spájal národnoemancipačne požiadavky Slovákov so sociálnymi. Slovenskí sociálni demokrati zorganizovali v Liptovskom Mikuláši oslavy 1. mája 1918 nielen proti zbedačovaniu ako dôsledku vojny, ale aj preto, aby vyjadrili právo Slovákov na sebaurčenie. Stáli pri vzniku československého štátu ako členovia Slovenskej národnej rady a jej výkonného výboru. História ukazuje, že ľavicové strany dosahovali najväčšie úspechy vtedy, keď dokázali skĺbiť sociálne a národné požiadavky, keď sa opierali o obidva piliere.

Na začiatku 20. rokov sa ľavicové (socialistické) hnutie rozdelilo na dva politické prúdy: radikálny (komunistický) a reformný (sociálnodemokratický), medzi ktorými prebiehal ostrý politický boj až do druhej svetovej vojny. Spočiatku deliacou čiarou nebol ani tak konečný cieľ, ako cesty k jeho dosiahnutiu. Až po sformovaní politického systému v Sovietskom zväze ich rozdeľovalo aj odlišné chápanie socializmu. Komunisti sa stotožnili so sovietskym modelom "diktatúry proletariátu", štátostranou a kolektívnym vlastníctvom. Sociálni demokrati hovorili o demokratickom socializme s politickou a ekonomickou pluralitou.

V medzivojnovom období obidve strany svojimi aktivitami prispievali k určitému zlepšeniu sociálnych a pracovných pomerov robotníkov - sociálna demokracia ako prevažne koaličná strana presadzovaním sociálneho zákonodarstva, komunisti ako opozičná sila organizovaním štrajkov, hnutia nezamestnaných a pod. V tomto období sa realizovali aj viaceré staršie ľavicové požiadavky - všeobecné volebné právo, odstránenie stavovských privilégií, úprava pracovného času, pozemková reforma atď.

Perzekúcie, ilegálna činnosť a protifašistický odboj v čase druhej svetovej vojny zblížili obidve strany a počas Slovenského národného povstania sa zlúčili. Vzrastajúci vplyv Sovietskeho zväzu, očakávaný príchod oslobodenia z východu a radikalizácia spoločnosti v dôsledku vojnových útrap podmienili väčší vplyv komunistov a vtlačili svoju pečať aj zjednoteniu obidvoch strán. Uskutočnilo sa na komunistickej platforme. Časť sociálnych demokratov s fúziou nesúhlasila a v roku 1946 založila Stranu práce. Jej politický vplyv bol však nepatrný. V májových parlamentných voľbách 1946 získala iba 3,1% hlasov na Slovensku.

Vojnové roky patria k svetlým stránkam v dejinách slovenskej ľavice. Tisíce jej príslušníkov vzdorovali totalitnému režimu a zapojili sa do boja za vec slobody. Ľavica mala významný podiel v odboji a SNP. Kladný postoj SDĽ k povstaniu nevyplýva však iba z tejto skutočnosti. Je motivovaný širším hľadiskom - historickým významom povstania, ktoré zaradilo slovenský národ medzi demokratické a antifašistické národy. Ako napísal L. Novomeský, "povstanie dalo svetu na vedomie našu históriu. Nám zase dalo nové historické vedomie. To ozaj nie je málo." Charakteristickou črtou politického systému ČSR v rokoch 1945-48 bola obmedzená či riadená demokracia a uzavretá pluralita. Jeho dlhodobú existenciu si ťažko predstaviť. Teoreticky existovali dve možnosti: postupný návrat k parlamentnej demokracii so silnými ľavicovými tendenciami, vrátane variantu "sociálneho štátu", alebo prechod ku komunistickému režimu. V dôsledku celého radu príčin sa realizovala druhá alternatíva. Komunisti chápali "ľudovú demokraciu" ako prechodný stupeň k nastoleniu komunistického režimu. V tom čase síce hovorili o tzv. špeciálnej československej ceste k socializmu, ale finálnu podobu socializmu spájali so sovietskou realitou. Iný model socializmu nehľadali ani neuznávali. Februárový prevrat 1948 priniesol zásadnú zmenu najprv v mocenskej oblasti a potom v ostatných sférach spoločenského života. Napriek tomu, že pochoval zvyšky demokracie a nastolil diktatúru s komunistickým monopolom moci, uskutočnil sa ale bez väčšieho odporu a za podpory značnej časti obyvateľstva, ktoré si neuvedomovalo zmysel a následky tejto udalosti. Komunistický režim v ČSR počas vyše 40-ročnej existencie prešiel viacerými vývojovými fázami a krízami, ale jeho podstata sa nezmenila s výnimkou krátkeho demokratizačného procesu v roku 1968, keď získal niektoré črty demokratického socializmu, alebo aspoň k nemu smeroval.

UZVERETÁ KAPITOLA

Najtvrdšia forma diktatúry, najväčšie represie a nezákonnosti boli v 50. rokoch, najmä v prvej polovici 50. rokov. Šesťdesiate roky boli poznačené vynútenou liberalizáciou, ktorá v značnej miere pripravila pôdu pre reformné procesy. Pokus reformných komunistov v roku 1968 o demokratizáciu a spoločenské reformy, ktorého symbolom sa stal A. Dubček, umožnil obnovovať občiansku spoločnosť a vo vtedajších podmienkach sa javil ako jediná alternatíva pre otvorenie systémových zmien. Skoro sa však ukázalo, že ani táto cesta nie je možná. Vojenská intervencia piatich štátov Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 zabránila pokračovať v reformách. Úsilie o obrodu socializmu bolo zmarené. Pokus sa už nikdy nedokončil, a preto jeho výsledky nie sú známe.

Vzápätí nasledovala "normalizácia", ktorá vrátila koleso dejín, vrhal spoločnosť najmenej o desaťročie späť. Represie a diskriminácie postihli státisíce obyvateľov, najmä reformných komunistov a ich rodinných príslušníkov. Nastalo obdobie nehybnosti a politickej pasivity väčšiny populácie. V tejto atmosfére narastalo presvedčenie, že tzv. reálny socializmus je nereformovateľný a zrodilo sa to, čo A. Liehm pomenoval ako novú spoločenskú dohodu medzi mocenskou elitou a ovládanými. Moc sa už nemiešala brutálnym spôsobom do súkromného života občanov, nevyžadovala od nich - ako v 50. rokoch - demonštráciu súhlasu a občania sa nemiešali do zón vyhradených straníckej nomenklatúre. režim trpne akceptovali. Zamerali sa na využitie "predností a slabín" existujúceho socializmu.

Komunistická éra je už uzavretou kapitolou v dejinách Slovenska, preto existujú predpoklady pre objektívnu historickú analýzu. Známy český historik K. Kaplan v tejto súvislosti poznamenal: "Režim, ktorý je predmetom nášho výskumu, zomrel. Sme ako lekári, ktorí pitvajú mŕtveho, odkrývame jeho nemoci a ich príčiny. Predierame a približujeme sa k pravde." Dodali by sme k tomu, že úlohou historikov je skúmať nielen choroby komunistického režimu, ale aj príčiny, ktoré ho zrodili a držali pri živote vyše 40 rokov. Je to veľká téma, vlastná séria problémov, ktoré nemožno osvetliť v novinovom článku a na mnohé otázky dnes ani nevieme odpoveď. Na tomto mieste by som chcel zdôrazniť iba dve myšlienky.

HĽADANIE ODPOVEDÍ

Komunistický režim v ČSR vznikol bezprostredným vplyvom ZSSR, ktorý sa súčasne stal jeho vonkajším garantom. Moskva až do "perestrojky" nepripustila žiadne zmeny a keď komunistickej moci hrozilo nebezpečie neváhala tvrdo zasiahnuť. Udalosti v Berlíne v roku 1953, v Budapešti v roku 1956 a v Československu v roku 1968 to jasne potvrdzujú. Západ plne rešpektoval veľmocenské záujmy Sovietskeho zväzu v strednej a juhovýchodnej Európe. Súčasne treba zdôrazniť, že komunizmus v ČSR mal aj vnútorné zdroje. Etabloval sa v čase, keď idea socializmu bola ešte dosť príťažlivá pre značnú časť spoločnosti, najmä pre "ukrivdených a ponížených" bola nádejou. Komunistický režim je buď totalitný, alebo autoritatívny, ale nedrží sa iba na diktatúre, násilí a terore. Má aj svoju ideológiu a pozitívny program. Netreba zabúdať, že Slovensko sa modernizovalo, stalo sa priemyselnou a urbanizovanou krajinou, prevažne v podmienkach štátneho socializmu. Mnohí kvitovali aj to, že sa odstránili priepastné majetkové rozdiely, ktoré v minulosti boli zdrojom sociálneho napätia. To všetko upevňovalo sociálne väzby s režimom. Nie je náhoda, že na Slovensku aj po roku 1989 si veľa ľudí zachovalo zhovievavejší postoj ku komunistickému dedičstvu ako v ostatných krajinách strednej Európy.

Prapríčinou krachu tzv. reálneho socializmu bola zrejme nevýkonná ekonomika. Ale prečo skolaboval práve koncom 80. rokov, a nie skôr alebo neskôr, keď nízka miera efektívnosti sa prejavovala už dávno? Okrem toho, v bývalom Československu krízová situácia v hospodárstve koncom 80. rokov sa nevyhrotila natoľko, aby bola impulzom, ktorý dal do pohybu udalosti. Pád komunizmu bol výslednicou pôsobenia viacerých vonkajších a vnútorných faktorov, vrátane sovietskej "perestrojky", ktorá urýchlila jeho kolaps.

SDĽ sformulovala svoj postoj k "reálnemu socializmu" už pri jeho vzniku. Dištancovala sa od politiky a ideológie bývalej KSS a od komunistického systému vôbec a vydala sa na cestu transformácie na stranu sociálnodemokratického typu. Pritom samotnú myšlienku socializmu nezavrhla. Hlási sa k demokratickému socializmu ako úsiliu o sociálne spravodlivú spoločnosť, založenú na demokratických princípoch, solidarite, právnom štáte a sociálne trhovom hospodárstve. Zároveň odmietla hodnotenia komunistického obdobia dejín Slovenska ako temnej noci a totálneho úpadku Slovenska, lebo takýto obraz nezodpovedá skutočnosti, je poplatný čierno-bielemu videniu a konfrontačnej posadnutosti. Z historického hľadiska bol štátny socializmus slepou uličkou, preto určitý návrat bol nevyhnutný, návrat na hlavnú magistrálu vývoja modernej spoločnosti a nie k ranému kapitalizmu. Budúcnosť sa nedá riešiť návratmi do minulosti, dopredu sa spiatočkou ísť nedá.

Autori sú pracovníkmi Historického ústavu a Politologického kabinetu SAV

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984