Reklama
Reklama

Aké sú príčiny úpadku a pomalého umierania liberalizmu?

Počet zobrazení: 1963

V poslednom čase sa čoraz nástojčivejšie objavuje v médiách požiadavka obhajoby liberalizmu. Dokonca sa mi zdá, že ide o globálnu kampaň mainstreamových médií, ktoré akoby chceli jeho úpadku zabrániť.

Pokúšajú sa dokázať, že problémy tohto sveta nevyvolal liberalizmus, ale že dokonca on je jediným riešením, ako súčasnú krízu prekonať. Chcú presvedčiť občana, že odporcami liberalizmu sú archaické a nebezpečné koncepcie z minulosti, proti ktorým treba vystupovať, pretože iba takto je možné ubrániť liberálnu demokraciu a vyhnúť sa nejakej totalite. Sú toho názoru, že jeho odporcovia sú iba stúpenci populizmu, nacionalizmu a fašizmu, ktorým nejde o nič iné, ako o snahu obrátiť koleso dejín späť do minulosti. 

Prostoduché opakovanie propagátorov liberalizmu, že nič lepšie ako liberálna demokracia ani neexistuje, ich však skôr usvedčuje z nedostatku odvahy a intelektuálnej poctivosti.

Neuvedomujú si, že za stratou podpory liberalizmu sa skrývajú významné zmeny v postavení dominantných spoločností, akými sú USA, EÚ...

Aby obhajoba liberalizmu mala nejaký zmysel a pomohla mu vrátiť ho do hry o riadenie tohto sveta, bolo by nutné, aby zaujali kritickejší postoj k dnešným problémom.

Automatické stotožňovanie liberalizmu s pokrokom, racionalizmom, vedou, rovnosťou, ľudskými právami nemôže byť reálnym východiskom pre jeho prežitie.

Liberalizmus je považovaný za progresívny typ myslenia, ktorý má byť návodom ani nie tak pre vyspelé spoločnosti, ako skôr pre tie, ktoré sú im podriadené. Z povahy jeho myslenia vyplýva, že je len nástrojom organizovania sveta, a nie jeho cieľom.

Subjektom tohto myslenia sú jednotlivé najvyspelejšie krajiny, ktoré majú iba jediný záujem, a tým je uspokojovanie ich vlastných politicko-mocenských cieľov. Zmysel tejto ideológie je v tom, aby nielen legitimizovala presadzovanie osobných záujmov každého jednotlivca, ale aj politiku ich štátov. Mohli by sme povedať, aký štát – taký občan!

Nositeľom tejto ideológie má byť kritické indivíduum s požiadavkou, že jeho záujmy a názory musia byť tolerované. 

Liberalizmus prešiel za 200 rokov existencie rôznymi fázami a zmenami.

Jeho dnešná podoba je spätá s povojnovým usporiadaním sveta, kedy si aj jednotlivec začína uvedomovať svoju väzbu na celosvetové procesy a začína formulovať prostredníctvom svojich vlád svoje osobné ciele v tomto prostredí.

Povojnový vývoj vytvoril politiku dvoch vzájomne odlišných blokov, z ktorých každý bol presvedčený o svojej pravde a bol liberálny iba v tom, že toleroval to, čo druhému škodí.

Sovietsky blok predstavoval víziu či očakávania, že revolučný proces más vedený komunistickými stranami sa bude rozširovať a dosiahne celoplanetárne víťazstvo.

Druhý blok, vedený USA, bol presvedčený, že na základe technologických úspechov a  vysokej životnej úrovne svojich občanov rozloží komunistický systém a svet sa stane jeho.

Možnosť riešiť tento konflikt vojenskou cestou narážala na fakt, že tieto veľmoci disponovali jadrovými zbraňami, ktorých sila trojnásobne prevyšovala potrebu na totálne zničenie sveta.

Boj medzi nimi sa však neviedol iba v kozmickom priestore, ale i v sociálnych otázkach, ako aj celkovej životnej úrovni obyvateľov. Na tento aspekt museli dlhodobo prihliadať aj USA.

Jednotlivec na Západe bol vyzývaný na maximalizáciu osobného konzumu, ktorý spätne poháňal výrobu a posilňoval jeho expanziu na iné trhy.

V ZSSR bol každý jednotlivý občan členom nejakého kolektívu a bol vychovávaný k budovaniu krajšieho zajtrajška a k víťazstvu komunistických ideí.

Gerontologické vedenie politbyra komunistickej strany ZSSR koncom osemdesiatych rokov nebolo už schopné reagovať na nové výzvy sveta. Pod tlakom Reaganových vízií o hviezdnych vojnách a o možnosti uzbrojenia Sovietskeho zväzu bolo nútené vztýčiť bielu vlajku prehry.

Západ však kolapsom ZSSR nestratil len svojho nepriateľa, ale aj svoj program, t .j. nájsť spôsob, ako zabezpečiť najvyššiu životnú úroveň pre svojich občanov na svete.

Zmenu postavenia USA vo svete a hľadanie vlastného programu využili finančné a politické elity a USA sa stali korisťou vlastnej vrstvy najbohatších ľudí. USA oficiálne priznávajú, že reálna mzda ich občanov stagnuje bezmála už 40 rokov.

Stredovýchodné krajiny Európy zareagovali na porážku ZSSR ukončením činnosti komunistických strán, resp. ich vyhlásením za totalitné štruktúry, ktoré sa dostali mimo zákon. Tieto krajiny sa začali pretekať, kto prvý sa stane súčasťou bohatého Západu, ktorý im ponúkol možnosť za určitých podmienok stať sa členmi klubu. Primárne šlo o privatizáciu a dereguláciu a vstup do NATO a EÚ.

Nadšenie týchto krajín zo vstupu do EÚ a očakávanie skorého dosiahnutia životnej úrovne Západu však po tridsiatich rokoch u mnohých občanov vyprcháva. Nebývalé možnosti konzumu, cestovania..., boli silné impulzy, ktoré však nemohli viesť k plnoprávnemu a rovnému členstvu v tomto západnom klube. Slobodné cestovanie za krásami Francúzska, Talianska, atď., sa rýchlo zmenilo na cestovanie za prácou. Napriek tomu sa však väčšina občanov sa stala obdivovateľom a nadšencom liberálnych ideí.

Dnes musíme priznať, že toto nadšenie občanov sa po tridsiatich rokoch v konfrontácii s reálnymi možnosťami významne oslabilo a začali podporovať politické strany, ktoré boli kritické nielen k ekonomickým rozhodnutiam vlád, ale aj k integračným výzvam Bruselu.

Mečiarova rozhodnosť, snaha o vytvorenie slovenskej kapitálovotvornej vrstvy, vznik samostatného štátu a predstava urobiť zo SR Švajčiarsko, neuspela a po jeho kritike Západom sa skončila.

Dzurindova neoliberálna politika a jeho kritika, i západných krajín za dotácie, podporu vybraných hospodárskych sektorov, za obmedzovanie sociálneho štátu, boli vedené snahou premeniť Slovensko na hospodárskeho tigra EÚ. Jeho vláda sa však nevyhla privatizačným škandálom a musel tiež odísť.

Aj Ficova desaťročná vláda sociálnej demokracie sa končí neradostnou bilanciou. Jeho program, aby Slovensko patrilo do jadra EÚ, nebol ničím iným iba prejavom jeho bezvýchodiskovosti a neschopnosti riadiť tento štát. Absencia akejkoľvek koncepcie, programu či nastoľovania slovenskej otázky bola výsledkom prostoduchého uvažovania, že na držaní sa Nemecka nemôže Slovensko nič stratiť. Ponechanie politickej a hospodárskej stratégie SR na svojho bohatého suseda však vytváralo možnosť pre jeho skupiny koncentrovať sa na obchody na vlastný účet.

Podpora Západu a ubezpečovanie aj slovenských občanov, že zvyšovanie osobného konzumu je legitímne a jediné správne, viedlo k tomu, že stovky tisícov museli odísť na Západ za prácou.

Liberalizmus tento krok nielen ospravedlňoval, ale aj pozitívne oceňoval mobilitu týchto občanov.

Liberálmi sa tak po roku 1989 stali na Slovensku všetci. Od chudobných, nezamestnaných, starých dôchodcov až po bohatých a najbohatších. Všetci za potlesku mainstreamových médií prijali hru na slobodné indivíduá, ktoré môžu slobodne bojovať a presadzovať svoje slobodné záujmy. Bohatí aj chudobní videli v transformujúcom sa Slovensku možnosť naplniť svoje sny.

Zdalo sa, že privatizácia, deregulácia, ... sú tými nástrojmi, ktoré spoja bohatých i chudobných do jednej veľkej skrumáže, na ktorej všetci zarobia. Nestalo sa!

Samozrejme, tomuto liberálnemu ošiaľu nepodľahlo iba Slovensko, ale všetky krajiny strednej či východnej Európy.

USA, západná Európa víťazstvom nad totalitným východom získali nielen ideologického spojenca liberalizmu, ale najmä kontrolu nad ich trhmi. Toto víťazstvo prisúdili liberálnej demokracii, ktorá dosiahla celoplanetárne rozmery.

Liberalizmus sa stal uznanou a jedine správnou cestou pre všetky krajiny. Chudobné štáty Afriky a Ázie nevynímajúc.

Podmanivosti liberálnych ideí sa neubránil ani pápež František a v teologickom slovníku podporil všetkých jednotlivcov, aby sa ich nebáli a  prijali ich za svoje. Otvorenie kostolov a farností pre moslimských utečencov bolo toho názorným príkladom.

Prvou krajinou, ktorá si uvedomila zradnosť tejto cesty, bolo postgorbačovovské Rusko.

Výsledkom jeho naivity a bratania sa so Západom bol nielen chaos a chudoba väčšiny občanov, ale aj astronomické zadlženie v zahraničných bankách. Samozrejme, ani tam nechýbali ľudia, ktorí mali iba jediný záujem, a tým bolo zmocniť sa štátneho majetku.

Celosvetová hospodárska kríza v rokoch 2008 – 2009 ukázala, kto ponesie jej následky. 

Finančný kapitál s podporou liberálnej ľavice a liberálnej pravice odsúhlasili, aby zodpovednosť za jej príčiny a jej dôsledky niesli ich vlastní občania. Je pravdou, že často sa aj oni zúčastnili pyramídových hier a hypotekárnych bublín a pripravili sa tak aj o svoj skromný majetok.

Koniec tomuto nadšeniu a adorovaniu liberálnej demokracie urobil až nástup nového amerického prezidenta Donalda Trumpa v roku 2016. Táto zmena je nielen historickým medzníkom liberalizmu, ale aj začiatkom jeho totálneho úpadku.

Donald Trump sa vysmieva z éry svojho predchodcu a snaží sa ho predstaviť ako nebezpečného politika a zradcu amerických záujmov, ktorý len oslaboval moc a postavenie USA.

S odstupom času by sme mohli povedať o politike Baracka Obamu, že sa možno najviac priblížil k európskemu typu dnešnej politiky.

Tento typ obamovskej zmeny však v konflikte s inými globálnymi aktérmi svetovej politiky stratil aureolu vznešenosti a skôr vyvolal potrebu nového politika a novej politiky, ktorá by do stredu svojej pozornosti položila americké záujmy.

Program Donalda Trumpa, na ktorého sa väčšinou celý svet pozerá ako na burana, ktorý sa vymyká zo všetkých prezidentských tradícií, je založený na tom, že riešenie každého politického problému transformuje do obchodníckej otázky: „Čo za to a ako na tom môžu USA zarobiť?“

Jeho snaha celú politiku previesť do ekonomicko-obchodných modelov poburuje celý svet. V zmysle tohto programu rúca všetky dohody a inštitúcie, ktoré neprinášajú profit pre USA, ale naopak, podľa neho zvyšujú ich náklady.

Je mu jedno, či ide o zásadnú zmenu konfigurácií medzinárodných vzťahov, ktoré vznikli po druhej svetovej vojne a dokonca svojho európskeho partnera nazýva nebezpečným konkurentom. Je schopný pohroziť svojim európskym spojencom, ktorých skôr považuje za svojich vazalov, že ak nebudú viac prispievať na svoju obranu, tak USA budú nútené prehodnotiť svoj vzťah k NATO.

Zvolenie Donalda Trumpa za amerického prezidenta je však výsledkom hladu amerických občanov po reálnej zmene a po návrate k lepším časom Ameriky.

Donald Trump radikálne odmietol politiku, v ktorej by USA mali vystupovať iba ako jedna z mnohých krajín sveta usilujúca sa o spoločný pokrok súčasnej civilizácie. Nedíva sa na USA cez optiku sveta, ale z pohľadu jej záujmov sa díva na celý svet.

Odmietol politickú paradigmu, ktorá bola založená na ďalekej optimistickej budúcnosti a nahrádza ju snahou o návrat do minulosti a do lepších čias pre USA.

Všetky domáce i svetové udalosti i procesy posudzuje iba podľa toho, čo to prinesie pre USA. Je presvedčený, že čo škodí USA, musí škodiť celému svetu. USA môžu plniť svoju civilizačnú misiu iba vtedy, ak udržia svoj mocenský monopol v riadení sveta.

O politike Donadla Trumpa si môžeme myslieť čokoľvek, ale je faktom, že pre takúto politiku získal polovicu amerických občanov.

Ak si myslíme, že americká demokracia predstavuje vrchol politickej organizácie, tak potom musíme uznať, že americké prezidentské voľby sú výrazom demokratickej voľby občanov. Iba ťažko možno uveriť, že je to výsledok zasahovania perfídnych Rusov do volebnej mašinérie USA, ktorých riadi Putin.

Barack Obama nebol vo svojich víziách osamotený, ale mal dostatok nadšencov a politikov, ktorým nezostáva dnes nič iné, iba usilovať sa o presadenie impeachmentu v Senáte. Zdá sa však, že je už neskoro a jeho naivná a infantilná politika sa končí. A to nielen v USA, ale má aj silný dopad na EÚ a aj celý svet.

Tri roky prenasledovania Donalda Trumpa zvláštnou senátnou komisiou, vyšetrujúcou jeho spolčenie sa s Ruskom sa však mení skôr na frašku a debakel.

Je skôr priznaním, že obamovský typ idealistickej zmeny bol neamerický.

Príkladom toho, že oslabovanie pozícií liberalizmu nie je iba záležitosť USA, ale presahuje aj do centra európskej politiky, je úsilie francúzskeho prezidenta Macrona premenovať jednu z najsilnejších frakcií európskeho parlamentu ALDE. Požaduje, aby v jej názve sa nevyskytoval prívlastok „liberálna“. Možno pre pocit hanby za označenie liberál, pretože by nerád vystupoval ako dravý pravičiar, čo v európskom kontexte sa často objavuje.

V USA toto označenie je považované v opačnom zmysle a používa sa na označenie ľavicových názorov. Že to nie je celkom výmysel, svedčí to, že dnes v Demokratickej strane USA je možno viac socialistov ako v Strane európskych socialistov.

Liberalizmus je ideológiou víťazov, ale jej hlásatelia dnes žijú už iba v minulosti.

To je odpoveď na otázku, prečo tak rastú konzervatívne, neliberálne nálady a príklon k radikálnym názorom u mnohých ľudí v USA i v EÚ.

Najlepšie to vidieť na názoroch Donalda Trumpa, ktorý možno prvý v USA mal odvahu povedať, že USA majú svoj zenit za sebou a ideológia, ktorá ich tam priviedla, je im dnes už iba na prekážku.

Liberálna politika v posledných desaťročiach priniesla viac výhod pre Áziu, Afriku a v konečnom dôsledku oslabila USA. Pre Donadla Trumpa je tolerovanie, resp. uprednostňovanie záujmov iných krajín iba privolávaním konca prestíže USA. Preto vytýčil politický cieľ Späť k veľkej Amerike.

Liberalizmus a jeho tolerancia k voľnému pohybu miliónov ľudí po svete, nezáujem o ochranu vlastných hraníc je tým, čo významne politicky, kultúrne i sociálne oslabuje EÚ.

Finančná podpora neziskoviek na starostlivosť o migrantov zo strany EÚ však často nie je prejavom solidarity k trpiacim, ale je to obyčajný biznis pre ľudí, ktorí našli dieru v systéme.

Fakt, že EÚ stále ešte nevie dostatočne jasne sformulovať svoj vzťah k migrácii, k ochrane vlastných hraníc, potvrdzuje, že liberálna ideológia ešte svoje dno nedosiahla a iba sa zmieta v posledných kŕčoch a čaká na poslednú trumpovskú ranu z milosti.

Najväčšie nadšenie pre liberalizmus v EÚ zdieľa asi mladá generácia. Stotožňuje ho s požiadavkou tolerancie so všetkými a vo všetkom. Jediné, čo vylučujú a v čom sú netolerantní, je zodpovednosť za svet, za národ, za rodičov a za seba.

Bruselským elitám tak ako aj národným štátom a ich rodičom nezostáva nič iné iba ich v osobných záujmoch podporovať.

Populačná otázka a vymieranie väčšiny štátov EÚ ako i celkový pocit poklesu prestíže USA a EÚ vo svete, neexistencia nejakého spoločenského programu vedie mladých ľudí iba ku konzumu a koncentrácii na seba a svoje záujmy.

Hľadanie vinníkov za problémy dnešnej Veľkej Británie viedlo k vzbure aj polovicu Britov, ktorí odsúhlasili Brexit a požadujú zastaviť integračné procesy ich krajiny s EÚ.

Briti v ostrom protiklade so svojím koloniálnym dedičstvom si dokonca našli zdôvodnenie pre Brexit v invázii pracovných síl z Poľska, Rumunska, Slovenska, teda zo štátov EÚ!

Ani Briti ani bruselské elity si neuvedomujú, že príčinou ich problémov je práve liberalizmus.

Vysoká mobilita kapitálu, jeho vlastníkov, manažérov do celého sveta vyvolala aj migračný prúd do EÚ a USA. Výrobná expanzia Západu do celého sveta je sprevádzaná sociálnou migráciou z Afriky a Ázie do EÚ či USA.

Liberalizmus, ktorý bol významnou silou pri dobíjaní sveta, sa tak dnes stáva ideológiou jeho rozkladu. Bol a je výsledkom európocentrizmu, ktorý Amerika premenila na amerikanizáciu sveta.

Európa i USA si uvedomovali dynamiku vývoja viacerých krajín sveta, a preto prišli s myšlienkou globálneho vývoja, založeného na ľudských právach. Jej zmyslom bolo však zabezpečiť Pax USA.

Vytvorenie globálnej spoločnosti = akéhosi svetoštátu sa však malo a aj dnes má uskutočniť na báze liberálnej ideológie a ľudských práv. No ich primárnym cieľom bolo zabezpečiť dominanciu USA.

Myšlienka vytvorenia svetoštátu, t. j. zrušenie všetkých vlád a vytvorenie jednej svetovej vlády, ktorá by riadila svet, by bola aj možno reálna, ale iba za podmienky, že by sa USA vzdali ambícii riadiť svet a amerikanizovať ho. Treba však povedať, že americký občan by s najväčšou pravdepodobnosťou takýto projekt odmietol. Z týchto príčin Hillary Clintonová nebola zvolená za prezidentku USA.

Zdá sa, že americkí občania sú na takéto utópie citliví, neželajú si ich zavádzanie, a preto aj zvolili Donalda Trumpa.

(Autor, PhDr. Eduard Šebo, konzervatívny socialista)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama