Ako (ne)zachránime planétu

(Dlhá úvaha inšpirovaná filmom)
Počet zobrazení: 1971

V dnešných dňoch nielenže máme horší vzduch, než dýchali naši otcovia a dedovia,  boríme sa s klimatickým i zmenami, v ktorých sa striedajú dlhé suchá so záplavami a hurikánmi, ale ohrozujeme aj ä našich spoluobyvateľov tejto planéty zo živočíšnej a rastlinnej ríše. O ekológii veľa hovoríme, ale menej konáme. S konferenciami odborníkov i rokovaniami politikov na ekologickú tému sa stretávame často. Ich účastníci necestujú na ne na bicykloch lež v lietadlách, používajú elektrinu a vyprodukujú počas svojich sedení záľahu odpadkov a pekných rečí. Nuž s kritikou znečisťovania zeme je to rovnako ako s kritikou kapitalizmu. Je povolená, no neúčinná.

V roku 1976 nakrútil americký režisér Pollack výborný film Tri dni Kondora o beštiálnych praktikách tamojších tajných služieb. V minulom režime u nás by podobná kritika činnosti ŠtB nebola možná. Ale za uplynulé desaťročia sa metódy práce FBI či CIA nijako nezmenili. Ibaže v poslednom čase o nich počúvame menej na rozdiel od otráv opozičníkov ruskými tajnými službami, pravda takými diletantskými, že najdokonalejší chemický prípravok – zabijak nedokáže svoje obete zlikvidovať. Tak ako sme roky počúvali bez dôkazov o ruskom ovplyvňovaní amerických volieb, tak aj teraz počúvame formulácie „s veľkou pravdepodobnosťou“, no dôkazy (podobne ako v procese s Kočnerom) chýbajú. Hlavné je, že sa označí vinník. Ale vráťme sa k ekológii.

rozprestri-kridla-poster-n.jpgLen veľmi zriedkavo zvyknem sledovať programy televíznej stanice Joj-cinema. Za posledné roky som na nej videl dva-tri filmy, ktoré boli „o čomsi“ (rozumej o spoločenských či morálnych problémoch), hoci šlo len o prijateľné „odvary“ skvelých drám Arthura Millera či Tennesse Williamsa. Najnovšie som na tomto kanáli sledoval film Rozprestri krídla. Vybral som si ho preto, že na rozdiel od 95 % na všetkých televíziách vysielaných filmov nebol z produkcie USA, ale z Francúzska. Zabrzdiť ma malo jeho označenie za rodinný film. V tejto subkategórii filmov ide o obrazy mikrosveta, v ktorom obyčajní ľudia, väčšinou veselým alebo dojemným spôsobom riešia svoje každodenné problémy. Snažia sa vyvolať v divákoch zdanie, že aj (ako povedal Shakespearov Hamlet už pred štyrmi storočiami) vo vymknutej dobe, ktorá šalie, sa dá nájsť obyčajné ľudské šťastie. Kašírovanosť týchto príbehov ráta s ľudskou potrebou kladných hodnôt, ktorých sa im nedostáva v reálnom živote a vytvára tak ilúziu, že všetko je v poriadku. To je prípad aj spomínaného francúzskeho filmu.

Film rozpráva príbeh človeka posadnutého ideou, že naučí divé husi lietať z polárnych oblasti na juh pre ne najbezpečnejšou trasou, aby tak zabránil vyhynutiu vzácneho vymierajúceho vtáčieho druhu. Jeho myšlienku, pre nepriazeň či nezáujem vrchnosti, uskutoční jeho nedospelý syn dobrodružným letom na domácky vyrobenom motorovom plaváku a dovedie kŕdeľ husí do cieľa za nadšenia a uznania verejnosti. Film pripomínal rozprávku pre dospelých a bol natočený s nadmernou dávkou naivity a nepravdepodobnosti. Možno sa menej náročným divákom páčil, veď postavy na čele s detským hrdinom boli sympatické, príbehu nechýbali chvíle napätia. Pokúsil som sa meditovať, čo tvorcovia týmto dielkom sledovali.

Možno im šlo iba o to, zarobiť na ňom peniaze, veď film (ale aj divadlo, hudba atď.) už nie sú umením, ale kreatívnym priemyslom. Tento lexikálny novotvar chce presvedčiť tvrdých pragmatikov, pre ktorých sú kultúrne dotácie vyhadzovaním peňazí, že aj kultúra môže zarábať peniaze rovnako ako iné priemyselné sektory. Odhliadnuc od toho, že zmyslom kultúry je kultivovať, a nie zarábať, ide predovšetkým o problém, čo pod kultúrou chápeme. Teoretici a sociológovia kultúry kedysi skôr hovorili o priemysle zábavy, pod čím chápali kultúru pre masy, ktorá si nekladie vyššie estetické ciele, chce zabávať a zarábať. Sem by sme mohli zaradiť napríklad komerčný film, obrovskú väčšinu populárnej hudby a disciplíny priživujúce sa na šoubiznise.

Ale motivácia tvorcov filmu nemusela byť len materiálna. Možno im šlo o to, prebudiť v ľuďoch potrebný, hoci  v istom slova zmysle aj zavádzajúci pocit, že zvrátiť nepriaznivý ekologický vývoj je v silách každého z nás. Bez toho, že by som realizátorov filmu chcel podozrievať z neúprimnosti, aj tu vidím dve možnosti. Akcentovať myšlienku, že aj my sami sme strojcami vlastného osudu, je v poriadku. Človek by napríklad mal separovať odpad, nemal by zbytočne používať auto (pri mojej prvej návšteve západného Nemecka v roku 1984 ma šokovalo, keď ma starosta mestečka autom odviezol do hotela situovaného sto metrov od radnice) a mal by namiesto plastových kupovať sklenené fľaše, ktoré, pravda, už takmer neexistujú, pretože sú pre výrobcov pridrahé. Ale čo jedinec zmôže vo svete, v ktorom je mať viac ako žiť? V istom slova zmysle je kapitalizmus oveľa konzekventnejší než bol pokus o komunizmus. V ňom sa na krásne idey nabalilo všeličo (nie všetko!) zlé. Zato v dnešnom „vraj konečnom“ politickom systéme je vzácna jednota slov a praxe, pokiaľ pod slovami nemyslíme prázdne floskule o slobode, demokracii a ľudských právach, ale všade vehementne propagovaný individualizmus, potrebu uspieť v konkurencii a zbožštenie majetku a peňazí.

Hoci by som nemal podliehať konšpiračným teóriám, predsa mi prebehlo mysľou, či aj film Rozprestri krídla nie je len pokusom o „výrobu“ ďalšej Gréty, ktorá má spasiť tento svet. Veď podobne ako jej naivné „bláboly“, aj čin detského hrdinu filmu môže byť proklamáciou myšlienky, že svet spasia deti. Deti, ktoré vo svojej neskúsenosti môžu byť manipulované pre bohvieaké zištné záujmy istých kruhov. Je pekné zachrániť vymierajúci druh husí, ale nie na úkor toho, že si vykynožíme stáda dobytka a celé ľudstvo prejde na vegetariánsku stravu. Čo ak sa nájde spasiteľ, ktorý bude hlásať, že aj pšenica a kukurica majú právo na život a konzumovať ich je hriechom? Napriek (možno aj oprávnenej) hystérii o katastrofe, do ktorej sa ľudstvo rúti, nik neprinúti mocné štáty a ich podnikateľov, aby obmedzili škodlivú výrobu, lebo tým prídu o zisky. A nemožno sa čudovať ani hladujúcim kontinentom, že sa  ich obyvatelia chcú stať nielen nástrojmi reprodukcie lacných pracovných síl vyspelého sveta, ale chcú mať podiel aj na konzume.

Aj pri pozeraní francúzskeho filmu som si uvedomil silu médií. Tie z kuriozity dokážu urobiť obrazoborecký čin, poctivca „omylom“ a beztrestne označiť za zločinca a vnucovať človeku, čo má považovať za pravdu a čo za lož. Áno, aj v mene ľudských práv sa dokážu páchať zločiny, aké sa so „zločinmi“ našich pánov v 60. alebo 80. rokoch minulého storočia ani len nedajú porovnať.

Škoda, že ľudstvo je nepoučiteľné. Viac verí slovám než činom. Ľudia, bdejte!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984