Autoslovensko alebo vodno-chytré Slovensko?

Už to nie je len zdanie, že vládam SR sa stále nedarí chápať význam vody pre Slovensko. Už je to realita. O 10 – 15 rokov bude súčasný automobilový priemysel v kríze, lebo nebude vedieť riešiť  dopravné a priestorové problémy spoločností a budú sa musieť vyvíjať alternatívne dopravné systémy. Na rozdiel od áut sladkej, neznečistenej vody bude čoraz menej, lebo ľudstvo sa s ňou bude musieť spravodlivejšie deliť so životným prostredím a ostatným životom na planéte. O 10 – 15 rokov bude jasné, že komplexnými víziami budúcnosti sa rozhodne nemôžu  zaoberať profesijne a poznatkovo ohraničení strojári s automontážnym zázemím. To už bude neskoro, lebo chyby a ekonomické dopady zle navrhnutej automontážnej transformácie Slovenska na Autoslovensko budú nezanedbateľne veľkým bremenom. Bremenom, ktoré nielen utlmí, ale aj nadlho obmedzí a pribrzdí možnosti rozvoja prirodzeného vodného potenciálu Slovenska. Slovensko sa nedostane medzi pokrokové spoločnosti s vysoko rozvinutým vodným know-how, ktoré dokonca aj krajinám s nedostatkom „modrého“ zlata umožní byť v budúcich desaťročiach vodne konkurencieschopnými. Skrátka Slovensko bude opäť  na chvoste udalostí – to v tom lepšom prípade. V horšom prípade budú zdroje podzemných vôd Slovenska sprivatizované zahraničnými vlastníkmi. Tí už v súčasnosti majú neporovnateľne lepšie poznatky o význame vody a o speňažovaní vodnej konkurencieschopnosti na svetových trhoch ako tá podpriemerná vzorka neosvietených, plytkých politikov, ktorí sa u nás dostávajú k moci.













Ilustračné foto: Emil Polák

Slovenská politika a vládnutie ako celok absolútne nemá vodných vizionárov, čo je obrovský transformačný skrat. Vizionárov, ktorí  by chápali aký rozhodujúci a určujúci význam budú mať vodné zdroje a vodné poznatky  v novej ére globálneho nedostatku vody. Ale možno problém nie je v nedostatku vizionárov. Slovensku chýba inteligentná a poctivá politika. Bežný politik na Slovensku si nevidí ani pred vlastný nos, nieto ešte aby chápal a robil vízie, ktoré sú pre neho cudzím slovom s neznámym obsahom. Za daného stavu demokracie u nás vizionár v „konkurenčnom“ prostredí „sľubotechny“ a nízkych verejných nárokov na politiku nemá väčšiu šancu dostať sa do verejnej politiky. To je, samozrejme, časovaná bomba, ktorá raz musí vybuchnúť v podobe sociálnej nespokojnosti so stavom spoločnosti. Štiepenie Slovenska po štvrťstoročí už má dosť vyhranené kontúry a dualizácia neprebieha  najmä po línii pravice a ľavice, ale po línii protikladných rozvojových trendov automontáže verzus vodný potenciál SR.

Štiepenie nie je výlučne slovenský fenomén. Je to príznak príchodu novej éry. V podceňovaní významu vody je na tom mnoho štátov sveta podobne ako Slovensko. Vypadá to tak, že proces dualizácie spoločností si zaslúži oveľa väčšiu pozornosť – jednak po výskumnej stránke, jednak pri pragmatickom riadení vznikajúcich vodných problémov. Na Slovensku vlády doteraz zlyhali minimálne v nasledovných oblastiach: 1/ oneskorené, mimoprogramové priznanie strategického významu vody pre Slovensko, 2/ v chaotickej snahe primitívne vyvážať „surovú“, nezhodnotenú vodu do zahraničia, čo nutne muselo skončiť fiaskom, 3/navrhovaním privatizácie závlahových sústav na poliach, čo sa bezprostredne dotýka podzemných vôd Žitného ostrova, 4/ nezahrnutím vodných financií do štruktúry novovzniknutého Slovenského investičného holdingu. Tohoročné problémy so závlahami iba potvrdili, nakoľko bolo mylné rozhodnutie vlády o nezaradení vodných financií do Investičného holdingu. Výsledkom je fakt štiepenia spoločnosti na Autoslovensko a vodno-chytré Slovensko a vznikajúca trhlina je čoraz hlbšia. Pre krajinu to bude znamenať rastúci počet problémov v nasledujúcich 2 – 3 desaťročiach. Pri nezmenenom doterajšom prístupe bude „na odstrel“ existenčne dôležitá vodná charakteristika vitality Slovenska, ktorá by mohla pomôcť pri riešení dlhodobej nezamestnanosti a kriticky slabej inovatívnosti Slovenska. Vodný priemysel dokáže zamestnať viac ľudí ako automontážnictvo a tiež dokáže motivovať k hľadaniu nových, inovačných východísk, pretože bez vody to ďalej nepôjde. A to je presne to, čo u nás teraz potrebujeme a čoho sa nám nedostáva.

O zvýznamnenie pojmu duálna spoločnosť sa už zhruba štvrťstoročie „príkladne“ stará Mexiko svojimi výkazmi rýchlo rastúceho HDP na úkor ekologickej a sociálnej devastácie vitality spoločnosti a poklesu životnej úrovne obyvateľstva.  Bez zveličovania sa dá tvrdiť, že aj Slovensko sa uberá podobnou cestou. Závery zo vznikajúcich problémov  pri odhade trendov rozvoja neboli vyvodené, najmä na ministerstvách financií. Bez zaradenia vody ako časti vitalizácie Slovenska do charakteristiky stavu spoločnosti vyznieva heslo Smeru-SD „Robíme pre ľudí“ skôr ako povrchná fráza. Žiadny vládny balíček v princípe nemôže nahradiť chaos a skraty vlády vo vodnej politike a pro-inovačných opatreniach. Dualizácia Slovenska je podmienená tým,  že automontážnictvo je iba jeden zo sektorov ekonomiky, čo sa o vode nedá povedať. Niečo ako samostatný vodný sektor neexistuje, voda  prelína celou spoločnosťou. Preto zdokonalenia v efektívnom a produktívnom využití vody dokážu ovplyvniť stav spoločnosti, ako aj jej riadenie, vo väčšej miere ako automontážny sektor. Tento poznatok doteraz nenašiel uplatnenie vo vládnych politikách a v štruktúre vlády.  Ministerstvo životného prostredia je na túto úlohu už nedostatočný a zastaraný orgán a zjavne tu chýba nadrezortný vládny orgán pre vodný rozvoj. Funkcia vládneho splnomocnenca pre vodu v jednej osobe je tiež skôr komédiou ako riešením. Oprávnene možno hovoriť o kanibalizácii vodného hospodárstva automontážnictvom. Príkladom je z jednej strany závlahový systém, ako aj vodná produktivita, ktoré sú už desaťročia v dezolátnom stave, a z druhej strany značné finančné dotácie štátu pre automontážne fabriky.

Téma vody, problém jej efektívneho využitia, zasiahli do transformácie SR nečakaným spôsobom, pretože zvolení politici na to vôbec, ale vôbec neboli poznatkovo pripravení. V programoch vlád sa s hlbokou pretvárajúcou funkciou vody nerátalo a stále sa ani neráta. Vláda SR nemá ani najmenšiu ideu, ako túto funkciu vody využiť v prospech Slovenska. Samozrejme okrem tej najprimitívnejšej a najkontroverznejšej – teda skratového návrhu vývozu obyčajnej, “surovej“ a ekonomicky nezhodnotenej vody do zahraničia. Vyvážanie neopracovaných surovín má v našich končinách dlhú tradíciu a už len z toho dôvodu sa Slovensko s jeho politikou oprávnene radí medzi  rozvojové krajiny. Otázka znie, akým smerom sa vlastne rozvíja a aká je miera stagnácie v ňom? Je nad slnko jasnejšie, že o takej kľúčovej funkcii vody, akou sú mnohostranné vzájomné spätné väzby medzi vodou, potravinami , energiou a zahraničným obchodom, majú vládni činovníci iba nedostatočné a elementárne predstavy. Preto možno pochopiť dôvod, prečo vláda  až oneskorene a neprogramovo priznala, že voda je strategická, hoci o úprimnosti daného tvrdenia možno s úspechom pochybovať, pretože pre vládu sú strategické iba automobilky. V tom je dualizácia Slovenska.

Vláda SR nemá v oblasti vodného rozvoja žiadne koncepcie. Má iba hmlisté a rozporuplné  predstavy. Rozdiel medzi predstavami a koncepciami  je veľmi veľký. Napríklad chápanie strategickosti vody ako suroviny. Voda je a vždy bola oveľa viac ako iba surovina. Na rozdiel od suroviny je voda ešte aj nesmierne vplyvným spoločensko-tvorným, civilizačným faktorom, ktorý má potenciál meniť chod dejín a celé spoločnosti. Stačí si len pospomínať, akou zásadnou agrárnou zmenou pre ľudstvo bol prechod k zavlažovaniu zhruba pred 7-tisíc rokmi v oblasti starovekej Mezopotámie. Alebo vynález parného stroja. Dnes sa tiež čaká na zásadnú vodnú revolúciu, ktorá bude ešte dôležitejšia a viac komplexná ako všetky vodné revolúcie minulosti. Chápanie vody iba ako suroviny je v daných podmienkach skôr prejavom politickej infantilnosti a vodnej negramotnosti ako vizionárskym, štátnickým krokom. Na Slovensku sa spoločensko-vedný výskum pretvárajúcej funkcie vody nepestuje v mylnej predstave, že voda patrí iba do kompetencie prírodných vied. To je omyl a to je aj jedna z hlavných príčin vodnej negramotnosti  zaostávajúcich slovenských politík.

Význam vody je v súčasnosti podobný vplyvu, ktorý v dávnej minulosti mali pre ľudstvo kamene, bronz, železo, neskôr uhlie, ropa, kremík. Každá z týchto surovín vytvorila takú rozsiahlu reťaz súvislostí a zmien, ktoré už nijako nemožno označiť za „surovinové“. Súvislosti a spätné väzby medzi vodou, potravinami, energiou, zahraničným obchodom, sú také zložité a existenčne dôležité, že ich možno bez nadsadenia označiť za superspoločenskú zákonitosť. Že vládnych činovníkov nikto v tejto oblasti nevzdelal, to je výlučne ich osobný problém, lebo bez jeho poznania sa dnes už prierazne vládnuť nedá. Teda dá, ale iba mizerne. Na rozdiel od kameňov, bronzu, železa, uhlia a ropy, má voda viac unikátnych vlastností. Jedna z nich je pamäť vody, druhou je bezhraničnosť vody. Voda je neustále v pohybe, mení  svoje skupenstvá, premiestňuje sa po celej planéte v podobe jej vodného obehu. V protiklade k nemu majú jednotlivé štáty svoje hranice. Hranice štátov sa stávajú prežitkom minulosti  v ére rastúcej populácie, nerovnomerného rozdelenia vodných zdrojov, rastúceho vodného stresu a závislosti čoraz väčšieho počtu spoločností od dovozu virtuálnej vody v poľnohospodárskych produktoch a priemyselných výrobkoch. Kolaps hranice EÚ počas začínajúcej migračnej vlny zo skolabovaného širšieho regiónu Blízkeho východu vypovedá o mnohom. Napríklad aj o tom, že neohraničený demografický rast v týchto krajinách bol už dlhšie neudržateľný a v ostrom protiklade s miznúcimi domácimi zdrojmi vody. A bez dostatku vody sa žiť dá iba ťažko. Aj vojna v Sýrii sa začala dlhým štvorročným suchom. Ale nie je to iba o Sýrii. Vodne totiž skolaboval celý blízko-východný región. Je to vôbec  po prvý raz v dejinách ľudstva, čo skolaboval celý región. Za tejto situácie štátne hranice prestávajú platiť, čomu sa nemožno diviť.

Ľudstvo rozdelené podľa štátnych hraníc sa bude musieť prispôsobiť planetárnej bezhraničnosti vody. Naopak to nepôjde. To znamená, že bude potrebné uvažovať o tom ako začať obmedzovať a postupne rušiť doteraz existujúce hranice štátov, čo je nepochybne obrovskou civilizačnou výzvou pre prehĺbenie integrácie ľudstva. Táto idea je možno šokujúcou pre súčasníkov, ale všetky doterajšie hlboké civilizačné zmeny boli bez výnimky šokom a bolo by detinské domnievať sa, že teraz to bude inak. V našich predstavách stále žijeme prevažne v minulosti a minulosť bola tisícročia poznamenaná hranicami medzi štátmi.  Spoločenské vedomie vždy zaostáva za realitou a trvá to nejakú dobu, kým si uvedomí, že budúcnosť už  je tu a mení realitu. V dôsledku rýchlo rastúceho vodného stresu už započalo novodobé sťahovanie národov za vodou a aj keď vojny o vodu nemusia byť jeho dôsledkom, tak zmenená civilizácia ním určite bude. Pochybovať o tom by bolo ozaj detinské. Je veľa dôvodov predpokladať, že rozrušovanie hraníc bude jedným z viacerých krokov začínajúcej vodnej „modrej“ revolúcie. Preto sa tiež nemožno diviť, že nielen Slovensko, ale čoraz viac štátov za začína štiepiť po línii tohto nového civilizačného zlomu.

Času nezostáva veľa, pretože už  v roku 2030 bude vo svete chýbať 40 % sladkej vody. Prehodnocovanie hodnoty vody v našom vedomí už začalo. To, čo sa ešte nedávno mnohým zdalo ako samozrejmosť, keď po otočení kohútikom tiekla voda, už pre budúcnosť  takým samozrejmým nebude, lebo vodu si budeme musieť ceniť  nepomerne viac, ako je tomu v súčasnosti. Slovensko má unikátnu a neopakovateľnú šancu prispieť k tomuto prerodu významu vody v živote svetového spoločenstva, pretože práve malým krajinám sa to podarí rýchlejšie. Či sa však mu to podarí, bude závisieť od toho, nakoľko sa dokáže raz a navždy rozlúčiť s politikami, ktoré do vznikajúcej novej éry už nepatria. Teda s väčšinou našej doterajšej „nežnej transformácie“, ktorá  na rozdiel od pôvodných predstáv spoločnosť  reálne viac rozdelila, ako stmelila. Ignorovať vodný potenciál Slovenska sa totiž nepatrí... práve tak ako sa nepatrí absolutizovať význam automontáže u nás. Zabudnite na delenie politiky na pravicu a ľavicu, to je v novej ére  povrchné a neadekvátne. To, čo zaváži, bude správne odhadnutie vznikajúcich nových trendov Slovenska a sveta. V tomto smere však doterajších politikov nikto neškolil a nevzdelával. V. Havel bol prvý a posledný z politikov, ktorý si to otvorene sebakriticky priznal. Tí, čo prišli po ňom, už tú guráž nemali a transformácia sa dostala do svojráznej slepej uličky, čo chce novú transformáciu transformácie na odstránenie doterajších chýb. Tých bolo dosť!