Molón labé

Počet zobrazení: 4976

Azda v najlepšom historickom románe, aký som kedy čítal, Gustave Flaubert zachytáva zajatie jedného z kartáginských suffetov vzbúrenými žoldniermi. Hanno, starý, veľmi obézny, veľmi bohatý a ešte vždy veľmi ambiciózny muž, dal len pred chvíľou zabiť niekoľkých zajatých žoldnierov v zdanlivo vyhratej bitke pri Utike, aby sa v dôsledku náhleho obratu v boji sám stal ich zajatcom. S tým sa radikálne zmenila aj jeho reč. Obraz ponúknutý jedným z majstrov realizmu je sugestívny a vo svojom poučnom zobrazení zbabelosti, ktorá doposiaľ predstierala silu a vodcovstvo, odporný. Jeden z najmocnejších mužov v tej dobe najbohatšieho štátu Stredomoria sa plazí pred pánmi svojho života, ktorým ešte pred chvíľou nevedel prísť na meno, nazývajúc ich v smrteľnom strachu priateľmi.  Nie je to však sila Kartága a slabosť žoldnierov či naopak, čo je v príbehu to hlavné. Je to moment náhleho obratu hodný Tizianovho a Mantegnovho štetca, ktorý vynikne v statickej podobe, pretože v pohyblivej vlastnej dnešku by sa rýchlo stratil.

Teraz, keď sa zóny mierového života a relatívneho pokoja v Európe scvrkávajú a barbari, bez negatívnej konotácie alebo, čert to ber, aj s ňou, sú dávno už za jej bránami, sa život za socializmu a Železnou oponou môže v istom zmysle javiť ako Ovídiov Zlatý vek. Ekonomicky, ideologicky, hackersky i vojensky bojuje už takmer každý s každým, pretože svet sa síce stal interdependentným ako to chceli jeho „múdri“ a „múdre“, no zároveň vnútorne nekompatibilným. Západný ekonomický systém, na ktorého začiatku stála úrokovaná lombardská zmenka, Indické spoločnosti a Adam Smith, stelesnený Milom Minderbinderom, v ktorom sú navonok všetci podielovými vlastníkmi spoločného imania, hoci okrem tvorcu systému nikto nič nemá, začal požierať sám seba. Pod tsunami katastrofických správ sa znižuje hranica prahu mentálnej tolerancie k iným a v súlade s tým kompenzačne aj prahu fyzickej bolesti. Jedinec je štátom a propagandistickou mašinériou opäť tlačený k akceptácii myšlienky vojny na tej správnej strane. Následkom môže však byť niečo úplne iné – inštinktívna ochrana vlastnej rodiny i seba samého za všetkých okolností, najmä keď je štát už mŕtvy alebo na ňom nezáleží, presne v intenciách sociálneho darwinizmu.

Rečí už bolo skutočne dosť. Lacným a pritom draho plateným tárajom zjavujúcim sa v médiách takmer každý deň, ktorí by nevedeli nabiť samopal či hodiť ručný granát a nezvládli by ani pochod v malej poľnej do Pezinka a naspäť, o to viac však argumentujúcimi nutnosťou obetovania sa „tých druhých“ za spoločné hodnoty západného sveta pripomínajúceho čoraz viac Kráľovstvo krivých zrkadiel, hodno pripomenúť Leonidasovu odpoveď Xerxovi žiadajúcemu zem a vodu ako dôkaz poddania sa Sparťanov Peržanom: Molón labé – príď a vezmi si. Tento lakonický výrok predstavuje pomyselnú tenkú červenú čiaru ľudskej dôstojnosti a rešpektu seba samého, ktorú nesmie nikto prekročiť. Ak áno, nasledujú nielen Termopyly, Spartakovo a Dóžovo povstanie spolu s Jánošíkovým odchodom do hôr či referendom v Gabčíkove, ale aj zmena spoločenského systému, občianska a svetová vojna. Štát, ten Machiavelliho, bez ohľadu na zemepisnú šírku a konkrétne historické obdobie, a jeho nohsledi si robia kartotéky inak rozmýšľajúcich občanov. Vôbec však nie je vylúčené, že si ich dnes už robí aj druhá strana. Režimistických exponentov dokazujúcich svoju lojalitu bolo vždy vidno oveľa viac ako tých druhých. Obe strany sa musia pripraviť na možné následky, nie nepodobným proskripciám v starovekom Ríme, zúčtovaniu s príslušníkmi AVH v  Budapešti v októbri 1956, zlynčovaniu Mussoliniho partizánmi v Miláne a Nadžíbulláha mudžahídmi v Kábule po odchode sovietskych vojsk. Prápor, alebo desať, rýchleho nasadenia síce môže zastrašiť pokojnú manifestáciu občanov, prípadne brániť Zimný alebo iný palác, povedzme dvadsať minút, ak vôbec. Nemôže však bojovať proti mase, ktorá v sebe dlhodobo naakumuluje frustráciu z nových a nových povelov a  požiadaviek a pretransformuje ju do zúrivosti meniacej mierumilovných otcov rodín, ctihodné matróny i krehké dievčatá na krvilačné fúrie, ktoré zmietli švajčiarsku kráľovskú gardu pri obrane Tuilerií 10. augusta 1792 ako domček z karát. Možno si tí, ktorí čítali Szienkiewiczovu Potopu spomenú na okrídlenú vetu z jednej z bitiek Poliakov so Švédmi v 17. storočí – Nik o milosť neprosil, no nikto ju ani nedával. Tí, ktorí ju nečítali, aj napriek tomu raz môžu pochopiť jej zmysel.

Tvorcovia rozhodnutí ovplyvňujúcich životy občanov, štátov a národov, ktorí si myslia, že dnešná moc, hoci aj vo svojej podstate podobná tým predchádzajúcim, je rozdielna, pretože je jedinečná, spravodlivá, teraz už aj globálna a teda večná, majú veľmi krátku historickú pamäť. Ak v ich prípade nesiaha k pádu Ríšskeho kancelárstva, tak by mala, v ich najvlastnejšom záujme, siahať aspoň po bleskurýchly Ceausescov, Saddámov či Kaddáfího koniec pripomínajúci ten Hannov spred viac ako dvoch tisícročí. Jedným z prejavov v historickej retrospektíve spravodlivého pôvabu dnešného interdependentného sveta, ktorý s takým úspechom vybudovali, je totiž ten, že z okruhu jeho pôsobenia a dôsledkov jeho existencie nebudú môcť uniknúť ani oni samotní.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984