Odišiel Anton Hoffmann, človek s veľkým ľavicovým srdcom
pondelok 18. júl 2016
„Život je naozaj zvláštny. Denne stretávame desiatky ľudí a nič sa nedeje. Niekedy však stačí stretnúť jedného a ten sa vryje do našej pamäti na celý život.“
V nedeľu som dostal jeden z najsmutnejších mailov v živote. Stálo v ňom, že zomrel človek, ktorého som si nesmierne vážil, kamarát a ľavičiarsky spolubojovník Tonko Hoffmann.
Takéto správy každého z nás vždy nájdu nepripravených a sú pre nás doslova zdrvujúce. Aj keď si uvedomujem, že asi nie som ten najpovolanejší, kto by o tomto človeku s veľkým ľavicovým srdcom mal právo niečo napísať, nedá mi, aby som si aspoň pár vetami s vďakou a úctou nespomenul na človeka s veľkým Č. Na človeka, ktorý po prevrate v roku 1989 vedel presne, kde je jeho miesto, ktorý až do konca svojho bohatého, čestného a plodného života ctil hodnoty, ktorým zasvätil svoj život.
Aj keď som sa s ním prvýkrát stretol až po roku 1989 ako s predsedom KV SDĽ v Banskej Bystrici, vedel som hneď, že to bude priateľ na celý život. Srdečný, priamy, otvorený a úprimný, to boli vlastnosti, ktoré z neho priam sálali. Aj vďaka nemu sa stala Banská Bystrica akousi baštou slovenskej ľavice po roku 1989. Tieto vlastnosti si priniesol aj do NR SR ako poslanec za SDĽ v roku 1998. Jeho vystúpenia boli vždy rozvážne, vyvážené a nekonfrontačné. Predovšetkým vďaka svojim názorom a vlastnostiam sa stal neskôr predsedom poslaneckého klubu SDĽ. Nie vďaka tejto funkcii, ale svojím správaním a konaním si získal neskutočnú autoritu nielen v klube, ale aj u kolegov poslancov z iných politických strán, a to aj opozičných. Nikdy sa nesnažil byť mediálnou hviezdou a radšej bol, keď za neho hovorili jeho činy, postoje a práca. Aj v tých najzložitejších chvíľach nestrácal optimizmus, presvedčenie a nádej. Pomáhal radou, úprimným slovom, vlieval nádej a optimizmus. Predovšetkým jeho zásluhou sa aj po 15 rokoch odchodu z NR SR bývalý poslanecký klub každoročne schádzal v niektorom z krajov Slovenska. Tak to bolo aj v júni tohto roku v Nimnici. Napriek ťažkej chorobe zorganizoval stretnutie a doslova sršal na ňom optimizmom a dobrou náladou. A tak keď povedal, že o rok sa stretneme opäť tentoraz v Častej-Papierničke, nikomu z nás ani len nenapadlo, že to bude už bez neho.
Tonko, lebo takto sme ho všetci volali, ukončil svoju životnú púť. Slovenská ľavica stráca v ňom výraznú osobnosť. Žiaľ, je to v čase, keď ľavica by práve takých ľudí, ako bol Tonko, potrebovala ako soľ. Som presvedčený, že aj napriek veku a podlomenému zdraviu by mal čo povedať a poradiť tým, ktorú tú štafetu, ktorú niesol Tonko po roku 1989, ponesú v ďalšom období. Ak niečo dnes slovenskej ľavici chýba, tak to je práve politika založená na hodnotách, pre ktoré žil a ktoré uvádzal do života práve Tonko Hoffmann.
Hovorí sa, že hodnotu vecí a ľudí spoznáme až vtedy keď ich strácame. No hodnotu Tonka Hoffmanna, kto ho poznal, si každý musel uvedomiť, už počas jeho života.
Tonko, česť Tvojej pamiatke.