Oslobodenie zajateckého tábora v Altenburgu –
1. časť
utorok 21. apríl 2020
V polovici apríla sme si pripomenuli 75. výročie oslobodenia zajateckého tábora v Altenburgu v Nemecku. Osudom zajatých povstaleckých vojakov slovenská historiografia nevenovala doteraz veľkú pozornosť, skôr len umelecká literatúra (L. Ťažký, V. Mináč, R. Moric) a asi by som si toto výročie nepripomenul ani ja, keby jedným z oslobodených slovenských povstaleckých dôstojníkov nebol aj môj dedko, v tom čase štábny kapitán Gustáv Neštiak. Spolu s ním v tábore živorilo asi 1 200 francúzskych, poľských i slovenských vojakov. Zo známejších to boli napríklad major Alexander Korda, plukovník Čáni, neskôr som sa dozvedel, že tam bol aj otec mojej kolegyne v rozhlase, známej humoristky Eni Vacvalovej, ktorý v Povstaní bojoval ako záložný dôstojník, a napokon aj otec môjho dobrého priateľa, prozaika a prekladateľa z nemčiny Ľudovíta Petraška Andrej.
V pozostalosti môjho dedka sa zachoval veľmi zaujímavý dokument, ktorý je významným svedectvom o živote v zajateckom tábore v nemeckom Altenburgu, o strádaní a živorení, ale aj o hrdinstve i o odkrývaní ľudských charakterov a napokon aj o neuveriteľnej eufórii, ktorú prežívali zajatci, keď tábor oslobodili americkí vojaci a oni hrôzy vojny i zajatia prežili. Dedko si v zajateckom tábore písal denník, udalosti zaznamenával do malého kalendárika, v ktorom na zachytenie denných udalostí mal k dispozícii len niečo vyše centimetra. Až oslobodenie tábora opísal podrobnejšie v poznámkovej časti notesa, kde mal viac priestoru. 
Npor. v zálohe Gustáv Neštiak počas mobilizácie v roku 1938.
Foto: Archiv autora
Môj dedko sa od roku 1939 zapojil do odbojovej činnosti, nadviazal kontakty s ilegálnou organizáciou Flóra, neskôr z titulu svojej funkcie pracovníka vojnového priemyslu na Ministerstve národnej obrany okrem iného predisponovával podľa pokynov Imricha Karvaša, Petra Zaťka a ďalších odbojárov vojenský materiál i zásoby potravín na predpokladané povstalecké územie. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa zapojil do bojov na hornej Nitre, po zajatí kapitána Weinholda prevzal na krátky čas obranu tohto úseku a neskôr sa stal pobočníkom pplk. Jána Malára a náčelníkom štábu IV. taktickej skupiny Muráň. Aj napriek veľkej presile nepriateľa držali sa statočne. V posledné hodiny Povstania kryl ústup povstaleckých jednotiek z Banskej Bystrice cez Staré Hory na Donovaly, umožnil útek pracovníkom Slobodného slovenského vysielača do bezpečnej skrýše pod Jelenskou skalou. Boli medzi nimi jeho dobrý priateľ Janko Balaďa, Viktória Tublová, neskôr vydatá Hačková, a herec Andrej Bagar. Začiatkom novembra 1944 padol pri Veľkej Revúcej do zajatia. V rukopisných pamätiach o tom píše: „Odvliekli ma cez Ružomberok do Bratislavy do vojenskej väznice, potom dievčenské gymnázium na Dunajskej ulici. Tu nás vybrali 42 dôstojníkov a opäť vojenská väznica. S nami štyridsiatimi dvoma mal byť prevedený akýsi nemecko-slovenský súd s výsledkom verejná poprava. Začal sa nápor Sovietov na Budapešť. Rýchlo nás odtransportovali (môj predpoklad, ktosi dosiaľ neznámy zlikvidoval naše spisy) do Kaisersteinbruchu pod názvom BANDITI. Zavreli nás do betónovej sýpky a pravdepodobne z nedostatku spisov, ušli sme poprave. Odvliekli nás do Altenburgu u Lipska, obrali o osobné potreby vrátane cigariet. Tu nás nie kŕmili, ale udržovali nie pri živote, ale iba pri dýchaní uvarenou, nesolenou, nemastnou kŕmnou repou (kvakou). 
Zajatecký tábor Altenburg.
O pomeroch v zajateckom tábore v Altenburgu, ktorý sa nachádza v Nemecku medzi Drážďanmi a Erfurtom, svedčia niektoré záznamy v jeho denníku. Pre väčšiu autenticitu som ich verne prepísal, zachoval som pre dnešného čitateľa dedkov archaický štýl i starú gramatiku. Neopravil som ani niektoré pravopisné chyby, ktorých sa dedko zrejme v chvate dopustil. Keďže mal málo priestoru, je možné, že udalosti sa nestali presne v deň, keď sú zapísané, ale použil na ne v kalendári viacero dní. V tábore panoval veľký hlad, ako o tom svedčia nasledujúce riadky:
26. 2.
Prišlo do lágru do 900 dôstojníkov francúzov. Majú za sebou päť rokov zajatia. Sú medzi nimi univerzitný profesori, títo prednášajú a robia sa riadne skúšky. Majú za sebou veľkú zajateckú prax. O chvíľu je lager ako vyrabovaný. Je medzi
27. 2.
nimi 9 rk kňazov. Z troch konzervových krabíc robia sa variče – je to veľmi úsporná vec na drevo a rýchlo sa na ňom varí. Zo sliepok čo tu mala
28. 2.
pí. Hajzlová (tu ide asi o fonetický prepis, dedko nevedel po nemecky a ak, tak len veľmi slabo – asi p. Eislová, Eisseltová a p. – pozn. J. B.) sú už tri ukradnuté. Dnes zmizla vo francúzskom pekáči malá a prítulná kočka pí. Hajzlovej. Hlad je hlad a pôsobí hrozne – nič mu nie je sväté!!!
1. 3.
Dnes máme sv. omšu. Slúžia Francúzi. Myslím – kňaz Francúz – je skutočným kňazom. Generálne rozhrešenie a sv. prijímanie. Človek sa naozaj dobre cíti! Sv. omša i prijímanie je drahí obetované za Vás.
2. 3.
Odkladal som asi 40 dkg. šunky. Bola v okne. Ňou som si chcel mamičko (manželka Antónia Neštiaková – pozn. J. B.) pripomenúť Tvoje narodeniny. Do rána mi ju ukradli – Francúzi. – Tí vôbec veľmi kradnú.
3. 3.
Dnes ukradli z kuchyne kočku. Varia po celom dvore v úsporných varičoch na triesky. Nálety sú hrozné a časté. Za 24 hodín 6 náletov, teda 6x v zákope.
6. 3.
Pupava už rastie – francuzi ju sbierajú a varia. Hovoria nám tiež o príprave slimákov. Nastanú raz i časy, keď sa budeme môcť riadne ľudský stravovať?
Dedko prežil aj bombardovanie neďalekých Drážďan a takto farbisto opísal hrozné chvíle v Altenburgu.
14. 2.
Fašiangy sa zakončily Bartolomejskou nocou. O 21.45 hukot lietadiel a výbuchy bomb prehlušily reč. Obloha nádherne osvetlená rôznobarevne. Vo vzduchu visia
15. 2.
vianočné stromky. S Miklovičom sme v zákope. Konec je o 2.00 hod. A je Škaredá streda. O 11.30 hod začína nový poplach. Končí o 13.30 hod. Elektráreň zasiahnutá. Sme bez
16. 2.
prúdu. Bože i Vy drahí to zažívate? Zo 14. na 15-ho o 20.45 sme začali prežívať „rozprávku pekla“ – besnenie diabolských živlov. Stovky vianočných stromkov
16. 2.
osvetľuje oblohu – na zemi je denné svetlo. Bombardovanie trvá plných 25 min. Plamene šľahajú do výšky – dýmové mračná kryjú oblohu. „Chaus!“ Zo sŕdc
17. 2.
vychodia najúprimnejšie vzdychy, modlitby za seba a za Vás najdrahší, ľutovanie hriechov, odpustenie vinníkom a sľub púte do Šaštína podľa možnosti i do M.zellu (asi Mariazellu – pozn. J. B.).
18. 2.
Poplach v chause končí asi o 23.00 h – začína znovu 15.2. o 1.30 hod. Tov. na sintetický benzín zničená. Výbuchy trvajú do ranných hodín. O 11.00 hod. začína nový poplach. Sme bez vody. V divadelnej sále okná i s rámami padajú na kamarátov, ktorí sú tam zavretí! O 17.00 hod.
20. 2.
slúži v kinosále za oknom potiahnutým ostnatým drôtom sv. omšu kňaz Francúz. Oltár je stôl postavený na zbytkoch rozbitého skla, ktoré dôstojníkovi miništrantovi
21. 2.
chrupčí pod nohami. Rozzvučala sa pieseň „Bože, čos´ráčil...“ Kňaz upozornil ma na plnomocné odpustky pri vzdychu „Pane milosť“ pri priamom nebezpečí.
Zajatecká karta Gustáva Neštiaka. Foto: Archív autora
Dedko v tábore nečakal na koniec vojny so založenými rukami. Pomohol pri úteku dvom mladým dôstojníkom, por. Matúšovi Kročkovi a por. Andrejovi Petraškovi, ktorí mali vydať svedectvo o pomeroch v tábore. Dedko, keďže mal najvyššiu hodnosť v baraku Q miestnosti č. 2 bol zodpovedný za plný stav zajatcov. Niekoľko dní zatajoval ich útek tak, že na sčítanie prišli v slovenských plášťoch a čiapkach dvaja Francúzi, takže nemecký Sonderführer vždy napočítal plný počet zajatcov 67. Napokon nastala bizarná situácia akoby vystrihnutá z Dobrého vojaka Švejka. Vyčerpaných poručíkov Kročku i Petraška napokon Nemci zajali a keď ich priviedli do Altenburgu, strážni tábora ich od brány odháňali, že nikto od nich neušiel. Pre istotu prepočítali v baraku Q miestnosti 2 počet zajatcov, bolo ich, ako malo byť 67, ale až po menovitom prepočítaní, keď dvom Francúzom sa podarilo nepozorovane z miestnosti vytratiť, zistili, že zajatcov je len 65 a chýbajú poručíci Kročka a Petraško. Túto udalosť opísal syn poručíka Andreja Petraška Ľudovít v spomienkovej knihe Lanské snehy. V archíve môjho dedka sa tiež zachovalo svedectvo na tento útek. Písal ho v roku 1966, ale v denníku, z ktorého citujem, bol predsa len opatrnejší.
7. 3.
Je spomienka na T. G. Masaryka. K večeru je zjavné, že z mojej izby utiekol por. Kročka a Petraško, tým mi padá stav zo 67 na 65. Ako to tušovať, ako im pomôcť.- Prešlo to!
8. 3.
O 23.00 hod. prišiel na izbu zpravodajský dôstojník (major) a felák Jakubec. Hlásim stav 67.
9. 3.
Zisťujú kadého (správne každého – pozn. J. B.) na posteli a ohmatajú. Všetky postele sú obsadené. Kročku, Petraška volajú po mene – nehlasia sa. Zisťujú stav
10. 3.
podľa mena a legit. lístkov a vtedy napočítajú len 65. Hľadajú i pod postelami. Kde sa podeli tí dvaja. Nenašli nič! Prezradia, že Kročka Petraško
11. 3.
sú chytení. Zlostí ich, ako bol prevedený trik s obsadením postiel a potom zmiznutie dvoch cudzích. Toho sa nedopátrali. Mjr. sa páči prevedenie.
12. 3.
Mne lager gratuluje. Jakubcovi sa všetko hlavne strážni smejú. Bola to krušná noc (možno stále z 8. na 9. marca – pozn. J. B.). mal som strach ja, ale mali o mňa obavy i chlapci. To bolo prvý raz, čo bola medzi nami skutočná svornosť. Počas vyšetrovania už chceli chlapi, aby som všetko prezradil.
13. 3.
Ako prezradíš, keď nevieš! Chuďák Ernest Miklovič a Hanula sa za mňa vraj modlili. Chcú ma trestať za nesprávne hlásenie stavu. Ako Boh dá.
Ako vyplýva z dedkovej spomienky z roku 1966, pôvodne mali dostať Petraško a Kročka 21 dní samoväzby, čo by pre nich znamenalo istú smrť hladom a dedka mali odtransportovať do iného lágra, dedko sa obával, že by ho pri tom zastrelili akože na úteku. Napokon dedko, ale aj Petraško a Kročka ušli trestu. V tom čase mal prísť na prehliadku inšpekčný generál lágrov a veliteľ lágru pplk. Krietsche (jeho presné meno sa mi zatiaľ nepodarilo zistiť – pozn. J. B.) usúdil, že by nebolo vhodné, keby zistil, že mali vydarený útek. Tak tú vec jednoducho zatušoval.
(Koniec 1. časti)
