Prečo sa pripájam k žalobe Ivana Dubovského

Počet zobrazení: 7420


Niektoré články na Slove majú zaujímavé návraty: po rokoch sa vzhľadom na nejaký aktualizačný moment objavia medzi najčítanejšími príspevkami a týždeň, dva tam pobudnú. Tak to bolo aj v júli tohto roku s článkom Ivana Dubovského Žalujem likvidátorov slovenského poľnohospodárstva, ktorý pôvodne vyšiel 19. júna 2013. Ak navyše obsah článku zostáva naďalej aktuálny, môže vyvolať aj aktuálnu odozvu. Je ňou uverejňovaný ohlas nášho ďalšieho autora.

zeleninove_zatisie_2.jpg 
Ilustračná snímka: Emil Polák

Ivan Dubovský v príspevku „Žalujem likvidátorov slovenského poľnohospodárstva“ doku­mentoval situáciu, ktorá sa, bohužiaľ, ani odstupom času nezlepšila. Napriek tomu, že vo funkcii ministra sa vystriedalo 15 politických nominantov z pravého aj ľavého politického spektra, zlepšenia v agrokomplexe do dnešných dní sme sa nedočkali.

Na tému o poľnohospodárstve som napísal niekoľko kritických článkov, kde som poukazo­val predovšetkým na možnosti riešiť zamestnanosť oživením činnosti v poľnohospodárstve a potravinárstve s cieľom zabezpečiť sebestačnosť obnovením starostlivosti o pôdu, životné prostredie s tým, že obchod s potravinami je najspoľahlivejším podnikateľským odvetvím odkedy ľudstvo existuje. Čo nemožno povedať pri všetkej úcte napr. o automobi­lovom priemysle.

Macošská politika vlád k poľnohospodárom

Neprezieravá politika všetkých vlád od roku 1989, podporovaná otvorenosťou a globalizá­ciou trhu, vstupom do EÚ, na čo Slovensko nebolo dostatočne pripravené, doviedla krajinu s prosperujúcim poľnohospodárstvom k závislosti od dovozu potravín. Saldo zahraničného obchodu s agrokomoditami v roku 1990 predstavovalo čiastku cca 175 mil. €, v roku 2005 to bolo 699,6 mil. €, za rok 2015 to bolo takmer 1,1 miliardy €. Za tieto prostriedky sme mohli kúpiť modernú techniku a zmysluplne ich použiť napr. na rozvoj výskumu, školstva či zdravot­níctva.

„Koncepcia rozvoja poľnohospodárstva SR na roky 2013 – 2020“, ktorú predložilo ministerstvo poľnohospodárstva a rozvoja vidieka mala zabezpečiť zvýšenie produkčnej výkonnosti v nosných poľnohospodárskych komoditách na úroveň 80 % súčasnej spotreby obyvateľstva Slovenska. Celkové vklady na toto obdobie predpokladajú finančnú čiastku 489,897 mil. €. Z toho prispeje EÚ čiastkou 300,16 mil. €, žiadatelia čiastkou 176,31 mil. € pri vklade štátu 13,42 mil. €. Spätne štát očakával zo zvýšeného počtu zamestnaných v poľnohospodárstve príjem do štátneho rozpočtu 92,8 mil. €, a to z dane z príjmu 12,8 mil. €, z odvodov zamest­návateľov za zamestnancov 48 mil. € a z úspor na dávkach v núdzi 32 mil. €. Štát nepremietol do príspevku zo štátneho rozpočtu ani očakávaný prínos zo zvýšenej zamestnanosti!

Realizácii koncepcie rozvoja Slovenska neprospieva a nemalé škody spôsobuje globálna svetová hospodárska kríza, podporovaná trvalým embargom na vývoz agrokomodít do Ruska. V EÚ stále pretrvávajú v poľnohospodárstve nerovnaké podmienky zvlášť pre štáty strednej a východnej Európy. Slovensko, bohužiaľ, v tejto súťaži ťahá za slabší koniec. Bolo by možné uviesť mnoho príkladov. Nateraz uvediem príklad protekcionárskej politiky EÚ v obchode s mliekom. EK komisia avizovala zrušenie kvót na výrobu mlieka, s čím nesúhlasili viaceré štáty. Kvóty boli zrušené a vznikol problém s prebytkom mlieka, predovšetkým v krajinách, ako je Nemecko, Holandsko, Írsko atď., ktoré podstatne zvýšili produkciu mlieka. Bohužiaľ, Slovensko do tejto skupiny nepatrí. Prebytkom mlieka (nie z domácej produkcie) je na Slovensku ohrozená zamestnanosť niekoľko tisíc pracovných miest a likvidácia chovu kráv so všet­kými dopadmi na ekonomiku. Komisia EÚ sa rozhodla po mnohých protestoch poľnohospo­dárov problém riešiť tak, že krajinám EÚ prispeje sumou 500 miliónov €, z toho sektoru živočíšnej výroby 350 miliónov €. Ďalších 150 miliónov € pridá EK na dobrovoľné zníženie produkcie. Slovensko je v produkcii mlieka zatiaľ sebestačné len vďaka tomu, že spotreba mlieka na obyvateľa je hlboko pod priemerom spotreby v EÚ. Vláda napokon na prekonanie dôsledkov mliečnej krízy uvoľnila 30 miliónov €. Aj občan bez veľkých ekonomických znalostí pochopí, že Slovensko na mliečnej kríze nezarobí.

Čo dokázali vlády SR za posledné roky urobiť

Vlastizradou politikov nie je len strata sebestačnosti, ale aj nenávratne zničenie poľnohospodárskej a ornej pôdy, našej dedovizne, ktorú si roľník vždy vážil a mal k nej úctu. Za štyridsať rokov (1948 – 1988) sme stratili 356 tis. ha poľnohospodárskej pôdy a 218 tis. ha ornej pôdy. V období, keď na Slovensku prebiehala industrializácia, aká nemala obdobu. Za posledných dvadsaťpäť rokov sme dokázali zničiť 537 tis. ha poľnohospodárskej a 151 tis. ha ornej pôdy. Z 31 tis. ha viníc obrábame 11 tis. ha. To sú straty, ktoré nám naši nasledovníci neodpustia.

K pôde, ktorá nám zostala, sa správame macošsky, tisíce hektárov sú neobrobené, nepo­kosené lúky a pastviny ležiace ladom. Stratila sa pestrosť na našich poliach. Na poli prevlá­dajú obilniny, kukurica, repka, slnečnica, ktoré bez pridanej hodnoty čoraz častejšie vyvážame bez výrazného ekonomického efektu do zahraničia. Čerpáme živiny z pôdy, znižujeme obsah humusu, pretože nevraciame maštaľný hnoj ako produkt živočíšnej výroby. Neobrobená pôda, zanedbané lúky a pasienky sú príčinou, že strácame vodu, prichádzajú záplavy a s tým korózia pôdy.

Napriek tomu, že pôda nie je tovarom, je to živý organizmus, stáva sa predmetom obchodných špekulácií. Na trh s pôdou prichádzajú zahraniční investori. Je obava, že obdobne ako pri nákupe pivovarov i mliekarni príde k jej likvidácii. Za rovnaké obdobie štyridsiatich rokov sme znížili počet kráv na 568 tis. (−449 tis.) a za posledných dvadsaťpäť rokov na 201 tis. (−367 tis.) Počet ošípaných sme zvýšili za rovnaké obdobie z 542 tis. na 2698 tis., aby sme za nasledujúcich dvadsaťpäť rokov znížili stavy na 641 tis.(−2057 tis.) a stratili sebestačnosť. Hydinársky priemysel, za socializmu naša výkladná skriňa, sa rozpadol, pritom v roku 1948 sme chovali 223 tis. ks hydiny, po štyridsiatich rokoch to bolo 16369 tis. ks s uzatvorenou reprodukciou, spracovateľskými kapacitami a odbytom. Za obdobie dvadsaťpäť rokov sme padli na 12490 tis. ks hydiny a sme odkázaní na jej dovoz.

Za posledné roky sa výrazne zmenila spotreba potravín na obyvateľa. V roku 1948 bola ročná spotreba mäsa na obyvateľa 17,8 kg, v roku 1990 to bolo 82,2 kg. V roku 2014 to bolo  47,2 kg, pritom odporúčaná dávka je 57,3 kg. Trvale máme pod úroveň odporúčaných hodnôt (220 kg) spotrebu mlieka a mliečnych výrobkov na úrovni cca 160 kg.

Vlastenecké výzvy na  zvýšenie domácej spotreby potravín bez toho, aby som sa zastával obchodných reťazcov, sú v mnohom neoprávnené, pretože naša produkcia nekryje spotrebu. Napríklad u bravčového mäsa kryjeme vlastnou výrobou spotrebu cca na dva mesiace .Okrem mlieka a vajec sme vo všetkých živočíšnych výrobkoch odkázaný na dovoz. U produktov rastlinnej výroby je situácia obdobná. Kde sú časy, keď sme týždenne vypravovali od Komárna, Dunajskej Stredy pravidelné vlaky so zeleninou do Prahy. Odpoludnia sa nakladalo a ráno bol vlak s čerstvou zeleninou v Prahe. Pri pohľade na kamióny dovážajúce zeleninu pre istý obchodný reťazec nemám pocit čerstvosti. Najhoršie na tom je, že máme podmienky napr. na produkciu rajčín, a ako sa ukazuje, aj schopných odborníkov, ktorí dokážu síce ťažko, ale prosperovať. Mám k nim obdiv a úctu.

Slovensko (počet obyvateľov 3 446 tis.) bolo v roku 1948 výrazne agrárnou krajinou, z priemerného počtu pracovníkov v národnom hospodárstve (1 513 tis. osôb) pracovalo v poľnohospodárstve 917 tis. osôb, t. j. 60,60 %, na tvorbe národného dôchodku sa podieľalo 32,3 %. V priemysle a stavebníctve pracovalo v rovnakom období 311 tis. osôb, t. j. 20,5 %. Podiel tvorby na národnom dôchodku bol v priemysle 53,3 %. V roku 1970 (počet obyva­teľov 4 529 tis.) teda za 22 rokov priemerný počet pracovníkov v národnom hospodárstve stúpol na 1948 tis. osôb (+435 tis. osôb). Za toto obdobie odišlo s poľnohospodárstva 458 tis. osôb a počet pracovníkov v priemysle a stavebníctve sa zvýšil o 474 tis. osôb. Uvádzam to preto, že bez vytvorenia družstiev a aktivácie žien z domácnosti neboli by sme schopní vykryť potreby pracovníkov pre priemysel. Nemá to byť obhajoba kolektivizácie, ale konštatovanie skutočnosti. Otázkou je, prečo sa touto cestou nedali štáty západnej Európy a udržali si svoj systém rodinných fariem? Jedno vysvetlenie je, že v tomto období sa zo zámorských kolónií, ktoré získali samostatnosť, vracali do materských krajín občania a potom to boli politickí emigranti z krajín východnej Európy, ktoré potreby pracovníkov v priemysle dotovali. Výhody, ktoré získalo slovenské poľnohospodárstvo z koncentrácie poľnohospodárskej pôdy, živočíš­nej výroby, potravinárskeho priemyslu a na úrovni poskytovaných služieb pre poľnohospo­dárov, sme likvidáciou družstiev, rozpredajom potravinárskeho priemyslu a likvidáciou služieb po roku 1989 prehajdákali. Obete, ktoré roľník musel pretrpieť pri kolektivizácii, aby konečne stabilizoval pomery v agrokomplexe, tak vyšli nazmar.

Výzva na záver

Bez jedla si život nevieme predstaviť, napriek tomu potraviny a problémy agrokomplexu nie sú predmetom napr. častého rokovania parlamentu, ani témou masmédií. Malé čerenie nastane pri rôznych škandáloch s potravinami, keď sa presviedčame, že výrobca i obchodník v snahe získať čo najväčší zisk, je ochotný riskovať porušenie obchodnej etiky a zdravie občana. Menší rozruch aj v kruhoch časti slovenskej inteligencie postrašilo zverejnenie utajených dokumentov o TTIP hnutím Greenpeace. Dôvodom je obava, že podstatne menej prísne normy platné v USA pri použití chémie, agrochémie, geneticky modifikovaných organizmov (GMO) či potravinárskych aditív sa prenesú aj do EÚ. Nemci protestujú v uliciach, Holanďania chystajú referendum a Slováci si uvedomujú mizivé šance uplatniť svoje výrobky na amerických trhoch.

Slovensko je krásna, bohom obdarovaná krajina. Máme hory, lesy čarovné doliny, každú s vlastným jedinečným folklórom, historické pamiatky, potôčky, rieky, vlastnú kultúru tvorenú stáročiami. Vysoko vzdelaných a tvorivých ľudí. Osobnosti, ktoré pozná svet. K tomuto patrí aj poľnohospodárstvo, ktoré sme stáročia zveľaďovali a ktoré vytvára kolorit krajiny.

Nemali by sme dopustiť, aby sme pokračovali v poľnohospodárskej politike aj pod kepienkom EÚ tak, aby sme o toto naše dedičstvo budované stáročiami prišli. Poľnohospodárstvo je spôsob života, ako uvádzajú indickí experti, a tomu, kto mu chce svoj život zasvätiť, musí aká­koľvek vláda vytvoriť podmienky, pretože inak poľnohospodárstvo zanikne.

Ďalšie články: ANTON JULÉNY

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984