Prezidentské voľby v Tadžikistane skôr a zatiaľ s E. Rachmonom

Dňa 10. augusta 2020 sa konalo zasadnutie Ústrednej komisie pre voľby a referendá Tadžikistanu[1], ktorá sa venovala jedinej téme – predčasným voľbám prezidenta republiky, resp. ich organizačnej príprave.

Súčasťou rokovania, okrem rozhodnutia o predčasných voľbách, bolo zriadenie 68 okruhových volebných komisií, ktoré budú tvoriť predseda, podpredseda, tajomník a štyria členovia.

Všetko, resp. všetky posty budú obsadené kádrami zo štátnej správy. No a čo sa týka zastúpenia žien, tak to bude zabezpečené v súlade s „... gender rovnosťou...“

Odo dňa 10. augusta 2020 tak môžu, v súlade s príslušným zákonom, registrované politické strany, mládežnícke organizácie a odbory (!), vrátane regiónov navrhovať svojho (svojich) kandidátov na post prezidenta Tadžikistanu.
 

Jasný termín

Aby sme nezabudli. Predčasné (čo je dôležité) prezidentské voľby sa zatiaľ budú konať, COVID-neCOVID v nedeľu, dňa 11. októbra 2020.
 

Súčasný prezident Tadžikistanu Emomali Šaripovič Rachmon.
Foto: asiaplutj.info

Predchádzajúce prezidentské voľby boli 6. novembra 2013 a súčasný prezident Emomali Rachmonov, ktorý sa podľa nových pravidiel tadžikizácie nechal premenovať na Emomali Rachmon, ako predseda Národno-demokratickej strany Tadžikistanu (Народно-демократическая партия Таджикистана) vtedy získal 83,9 % hlasov zúčastnených voličov pri volebnej účasti 86,6 %.
 

Čo bolo vtedy

Vtedy tak „na hlavu“ porazil svojich protikandidátov: Ismoila Talbakova (Исмоил Талбаков), ktorého kandidatúru podporovala Komunistická strana Tadžikistanu, Talibeka Buchorieva (Талибек Бухориев) za Agrárnu stranu Tadžikistanu, Olimdžona Boboeva (Олимджон Бобоев) zo Strany ekonomických reforiem Tadžikistanu, Abduchalima Gafforova (Абдухалим Гаффоров) za Socialistickú stranu Tadžikistanu a nakoniec Saildižafara Ismonova (Саидджафар Исмонов) z Demokratickej strany Tadžikistanu.

Všetci, opäť vtedy, získali od 1 % do 5 % voličských hlasov a aj vtedy bola veľká a emocionálna diskusia o tom, že voľby boli všelijaké iné, len nie transparentné a demokratické. Lenže to to je (už devalvovaný) argument všetkých porazených vo všetkých voľbách. Poznáme to napríklad aj zo Slovenska, keď neúspešný prezidentský kandidát Štefan Harabín vyhlásil: „... jednoznačne som víťaz volieb, bez peňazí, bez podpory strán a bez podpory médií...“[2] Ale aj z aktuálneho Bieloruska, alebo nedávneho z Česka (kandidát Drahoš).

Nakoniec ODHIR/OBSE doteraz v histórii Tadžikistanu ani raz neoznačil ich voľby (žiadne) za slobodné a demokratické.  A Tadžikistan si žije (svoj život) a ODHIR tiež.

K tejto téze o tom, ako má čo a kde a podľa niekoho nevoleného vyzerať len dve krátke poznámky:

Po prvé, od roku 2013 Tadžikistan normálne, napriek kritickým poznámkam európskych slniečkárov, jednoducho funguje a iný záujem o neho (taký aký je v tejto chvíli) majú: Čína, India, Irán, USA a Rusko (bez nároku na poradie) – tak kde je problém?

Po druhé, politici, ktorí sa dopracujú k výsledku 1 % až 5 % dôvery v spoločnosti, určite a vždy budú hovoriť o volebných machináciách, lenže aj machinácie (ak sú, čo nemožno plošne odmietnuť, len si spomeňme na neoznačené volebné lístky v Malackách a ešte teplé trestné stíhanie primátora Malaciek), majú svoje „rozumné“ hranice a ťažko možno akceptovať, že 80 % hlasov bolo „zmanipulovaných“ a „mojich“ 1 % bolo „nezmanipulovaných“.

Niečo podobné, ako pred pár dňami v Bielorusku, ktoré zažíva dramatické postvolebné chvíle. Keď za A. Lukašenka hlasovalo, podľa predbežných výsledkov 80,23 % a za Svetlanu Tichanovskú 10,09 % voličov (ostatní protikandidáti mali od 1,04 % po 1,68 % - znovu opakujem, ide o predbežné a neoficiálne počty ku dňu vzniku materiálu, čiže čísla sa môžu meniť).[3]

No aká bola miera falzifikácie? Ide o priepastný rozdiel a jednopercentoví mlčia. Asi za všetko, o čo v prípade Bieloruska ide a demonštruje, je fakt, že väčšina slovenského mainstreamu nám prezentovala hlavnú protikandidátku ako Cichanovskú (z anglojazyčného manuálu!), ale ona je Светлана Георгиевна Тихановская. Aspoň podľa jej oficiálnej stránky na wikipédii[4]. A podľa pravidiel prekladu z azbuky na latinku[5] ide o Svetlanu Georgievnu Tichanovskú (čo je východoslovanské priezvisko), nehľadiac na to, že v bieloruštine to je Святлана Георгіеўна Ціханоўская a jej slovenský ekvivalent sa nemení. Nesprávny preklad je nielen dôkazom a problémom bezmyšlienkovitého používania generácie, ktorá nepozná, ale o to viac oddane nenávidí ruský jazyk, z anglojazyčného manuálu z dielne GMF, ale aj dôkazom, že slovenská spoločnosť zdecimovaná po roku 1989, je po 29. februári 2020 je v hlbokej intelektuálnej, morálnej a hodnotovej kríze a akceptuje hocičo a určite ťažko, pod týmto aktuálnym politickým nátlakom, prekoná nástrahy 21. storočia.
 

Predčasné voľby

Má sa na mysli o mesiac skôr, pretože tie riadne sa mali podľa plánu konať v novembri 2020. Tak prečo ten „spěch“?

Opozičný politik Rachmantullo Zojirov (Рахматилло Зойиров), ktorý zastupuje Sociálno-demokratickú stranu Tadžikistanu (Социал-Демократической партия Таджикистана), považuje rozhodnutie o predčasných voľbách za protizákonné. Podľa jeho právnej analýzy zverejnenej na Facebooku, prijaté rozhodnutie „... je právny nezmysel...“[6] S týmto názorom sa už obrátil na Ústavný sud a Generálnu prokuratúru Tadžikistanu, aby túto situáciu vyhodnotili. Jeho žiadosť je zatiaľ bez reakcie oboch inštitúcií.

Emomali Rachmon prezidentuje Tadžikistanu od momentu, keď sa – aj vďaka slovenskej diplomacii (Ján Kubiš) – ukončila občianska vojna, teda od roku 1994 (de facto však stojí na čele krajiny od roku 1992).

No a čo sa týka budúcich predčasných prezidentských volieb, podľa nášho názoru sú možne tri dôvody a varianty, ako to bude:

Po prvé, bude kandidovať E. Rachmon, v pohode vyhrá a ďalších 7 rokov bude stáť na čele Tadžikistanu – to v prípade, že transfer moci na syna otec vyhodnotí, ako ešte zatiaľ predčasný alebo nepripravený;

Po druhé, podobne ako v prvom prípade bude kandidovať a vyhrá E. Rachmon, ale časom odovzdá žezlo svojmu synovi, ktorý by vo vhodnej konštelácii, ako predseda senátu – Madžilisu milli Madžilisu Oli Tadžikistanu (Маджлиси милли Маджлиси Оли Республики Таджикистан) šiesteho volebného obdobia, v súlade s Ústavou Tadžikistanu prebral vedenie krajiny – to v prípade, že by sa príprava na transfer časovo pretiahla a bola by dokonaná neskôr;

Nakoniec po tretie, bude už kandidovať syn Rustam Emomali (Рустами Эмомали) – to v prípade, že otec, jeho okolie a vládnuci klan usúdia, že transfer je bezproblémovo pripravený. Lenže Rustam Emomali je známy tým, že na rozdiel od svojho otca sa vyhýba verejným vystúpeniam a kontaktom so žurnalistami, nakoľko nevyžaruje takú charizmu ako otec. On, teda otec, napríklad sľúbil od 1. septembra 2020 zvýšiť platy štátnym zamestnancom a dôchodky o 10 – 15 %, nehľadiac na pád HDP a nárast štátneho dlhu.

Čitatelia SLOVA si môžu vybrať scenár, ktorý sa im zdá najpríťažlivejší, ale autor textu sa prikláňa k číslu jeden z dvoch dôvodov:

a) Rustam Emomali je ešte mladý (času dosť) a nemá potrebnú charizmu (to môžu agentúry, tak ako na Slovensku zmeniť, je to totiž len otázka ceny či cena otázky);

b) a osoba Emomali Rachmona na čele Tadžikistanu je pre politickú a ekonomickú elitu a pre rozhodujúcu časť spoločnosti zatiaľ uspokojujúci faktor a akýmsi garantom.

Ten fenomén garancie a uspokojujúce faktoru je arcidôležitý! Totiž v Tadžikistane stále funguje postobčianskovojnový syndróm a faktom je aj neprítomnosť veľkého množstva aktívnej časti mužskej časti populácie v krajine, ktorá zarába na živobytie svojich rodín v zahraničí.

Aj preto nemožno očakávať, že by tadžická spoločnosť akosi masovo (ako v Bielorusku) odmietala, resp. odmietla výsledky predčasných prezidentských volieb, nech už budú akékoľvek.

Tadžická spoločnosť ešte stále cíti traumu z historicky nedávnej občianskej vojny a junáci v bielych košeliach s čiernymi batohmi a na kolobežkách pre ňu nie sú majákom. Sú pre nich nič!
 

Voľby podľa zákona

Prezidentské (predčasné) voľby sa budú konať v súlade s ústavným zákonom (aspoň to súčasný prezident tvrdí) O voľbách prezidenta Tadžikistanu («О выборах Президента Республики Таджикистан»).[7]

Podľa Ústavy Tadžickej republiky (čl. 65) sa prezident krajiny „... volí na 7 rokov na základe priamych a tajných volieb...“ [8], pričom dnešný prezident má oficiálny titul „Zakladateľ mieru a národnej jednoty – vodca národa, prezident Tadžikistanu, vážený Emomali Rachmon“ (Поягузори сулҳ ва ваҳдати миллӣ – Пешвои миллат, Президенти Ҷумҳурии Тоҷикистон мӯҳтарам Эмомалӣ Раҳмон), o čom sme na stránkach SLOVA informovali.[9]

No a momentálne je funkčných, politicky živých šesť politických strán, ktoré by mohli navrhnúť svojho prezidentského kandidáta (pravda, prečo by to robili) a to: Socialistická strana Tadžikistanu (Социалистическая партия), Agrárna strana Tadžikistanu (Аграрная партия), Demokratická strana Tadžikistanu (Демократическая партия), Komunistická strana Tadžikistanu (Коммунистическая партия), Sociálno-demokratická strana Tadžikistanu (Социал-демократическая партия) a  Strana ekonomických reforiem Tadžikistanu (Партия экономических реформ).
 

Kto bude budúcim prezidentom?

Tranzit moci sa začal v roku 2016 prijatím zákona o vekovom cenze kandidáta na prezidenta (znížil sa z 35 na 30 rokov).[10]

Ak sa nezmení strategická orientácia Tadžikistanu po voľbách, tak súčasný prezident a syn si odovzdajú funkcie v neskoršom čase, teda asi až v budúcom volebnom období, aj keď doba si môže vyžiadať operatívne riešenie.

Ani otec a ani syn sa zjavne nebudú ponáhľať a budú čakať na vhodný okamžik. Kedy bude vhodný okamžik na svete, to je tá otázka.

Ten (vhodný okamžik) však bude podmienený tým, že otec nestratí vplyv na vnútropolitické, personálne a ekonomické pohyby v krajne. Tak nech sa páči, mládež vpred, ale neskôr.

Nič sa však nemení na tom, že predčasné jesenné prezidentské voľby v Tadžikistane môžu byť zlomovým momentom v politickom živote krajiny, k čomu dozrievajú objektívne príčiny doma (v Tadžikistane), v Strednej a Centrálnej Ázii a v postsovietskom priestore – nehovoriac.

(Autor je vysokoškolský učiteľ)