Reklama
Reklama

Schopenhauer – kat spisovateľov

Pre poučenie autorov, ale tiež čitateľov odbornej aj umeleckej literatúry
Počet zobrazení: 6338

schopenhauer.jpgPredmetom práce je zhrnutie diela Arthura Schopenhauera „O spisovatelství a stylu“ (Über Schriftstellerei und Stil), ktorého cieľom je poučiť spisovateľov, ale aj čitateľov odbornej, umeleckej a najmä filozofickej literatúry. Písať prácu po prečítaní tohto diela si vyžadovalo silnú dávku odvahy, pretože Arthur Schopenhauer bez milosti pranieruje každého tvorcu, ktorý nespĺňa určitú ideálnu predstavu spisovateľa. Odsudzuje sekundárne písanie o témach (za relevantné považuje iba autorove vlastné myšlienky a názor: „Pouze autor, jenž při psaní čerpá látku bezprostredne z vlastní hlavy, si zaslouží být čtěn.“[1]), prekladanie diel do iných jazykov (pre časté chyby v oblasti významu slov súvisiace s dezinterpretáciou pôvodných myšlienok autora, preto bude v diele striedaný český a slovenský preklad - „Občas také cizí jazyk vyjadruje nejaký pojem v takem odstínění, jaké mu náš jazyk neumožňuje a my jej právě v něm teď mysíme...[2]) a taktiež odsudzuje zbytočnú rozsiahlosť a nevecnosť textov („Tí, ktorí vytvárajú zložité, spletité, dvojznačné predhovory, určite isto nevedia, čo chcú povedať, pretože majú hmlovitú predstavu, ktorá o myšlienku iba usiluje, avšak často chcú iba pred sebou či druhými skryť, že vlastne nemajú čo povedať.“[3]). Najsilnejšou stránkou tejto práce je fakt, že nie je anonymná a autor je pod ňou podpísaný, pretože: „Anonymní recenzent je chlap, který za tím co sděluje, nechce stát a proto se nehlásí ke svému jménu.“[4]. Autor tejto práce si preto s veľkou skromnosťou, no zároveň odvahou, dovoľuje vyhlásiť, že aj napriek tomu, že sám nespĺňa kritéria ideálneho spisovateľa (napríklad neznalosť latinčiny a sekundárne písanie o prekladovom diele: „Člověk, který nerozumí latinsky, se podobá tomu, kdo dlí v krásné krajine za mlhavého počasí“; „Vězí za tím lenost a jeji dcera nevědomost. A to je ostuda!“[5]), bude sa snažiť vecne a stručne vystihnúť podstatu knihy („Nesrozumitelné, je spřízneno s nerozumným“[6]).  Dielo je galériou trefných satirických výrokov, a keďže, ako autor sám píše: „bolo by dobré kupovať knihy spolu s časom na ich prečítanie“[7], primárnym cieľom tejto práce je stručne vystihnúť podstatu a aktuálnosť niektorých myšlienok v oblasti literatúry a umenia písať. V práci sú preto použité citácie z primárnych zdrojov a iba vo výnimočných prípadoch budú parafrázované. Články pochádzajú z roku 1851 a sú fragmentom z úspešného diela Parerga und Paralipomena (Vedlejší práce a dodatky), ktorého obsahom sú dodatky k najznámejšiemu dielu Svet ako vôľa a predstava. Primárnym cieľom autora je zrozumiteľným spôsobom podať svoje vízie čo najširšiemu vzdelanému publiku[8].

Redakčný výber Petra Sachera sa delí na tri kapitoly: „O spisovateľstve a štýle“; „O čítaní a knihách“ a „O jazyku slovách“. V úvode prvej kapitoly autor kritizuje spisovateľov píšucich pre peniaze, pričom odkazuje na španielske príslovie „Honra y provecho no caben en un saco“, čo znamená, že sa peniaze a česť nevmestia do jedného vreca. Naopak, vyzdvihuje spisovateľov, ktorí sa chcú o niečo podeliť, teda píšu pre vec samú, nie pre peniaze. V súčasnosti ide skôr o opačný problém a získanie aspoň symbolického honoráru za kvalitný článok sa stáva pomaly väčším „umením“, než samotné písanie. Schopenhauer odkazuje najmä na dennú tlač a žurnalistiku: „Velké množství špatných spisovatelů žije z pošetilosti publika, které nechce číst nic jiného než, co se tiskne dnes – tedy žurnalisty.“[9]. V tomto smere sa od 19. storočia veľa nezmenilo. Ktovie ako by Schopenhauer reagoval na dennú tlač súčasnosti. Kvalita dennej tlače a žurnalistiky je na bode mrazu a najpredávanejšie denníky píšu najmä bulvárne hlúposti a bezobsažné články o ničom, ktoré nielenže kultúrne degenerujú národ, ale vytvárajú tzv. mediálnu masáž, čo má za následok vplyv na myslenie ľudí a ich politické či filozofické presvedčenie. Vplyv na vymývanie mozgov má, samozrejme, aj internet a sociálne siete, ktoré mediálnej propagande vo vysokej miere pomáhajú. S touto témou súvisí taktiež honba ľudí za všetkým novým a aktuálnym: "Není většího omylu nad domněnku, že slovo vyrčené jako poslední je vždy správnejší, že vše později napsané je vylepšním dříve napsaného a že každá zmena je pokrok. Jak často se již stalo, že starší skvělé dílo zatlačili novější knihy, horší sepsané pro peníze, ale sebavědomě se tváŕící a kamarády vychvalované.“[10]. V kontextoch kritiky nového a súčasného, najmä v oblasti pop kultúry, sa tento problém prehlbuje ešte viac. Stačí si prejsť napríklad zoznamom úspešných skladieb nielen amerických hitparád, alebo repertoárom slovenských rádií. Často sa stáva, že sa produkt bez akejkoľvek umeleckej hodnoty predáva a masa ľudí ho spokojne kupuje pre naleštený dojem novosti. V dejinách populárnej hudby sa mnohokrát stalo, že hudobná skupina vydala singel alebo album, ktorý pre svoju kvalitu a nadčasovosť nebol pochopený. Napriek tomu sa jej však podarilo preraziť s prvoplánovým, gýčovým a bezobsažným hitom, ktorý sa ocitol v správny čas na správnom mieste, resp. bol spropagovaný správnym manažérom. Táto situácia sa vyskytuje vo všetkých druhoch umenia, nielen v literatúre.

Ďalšia téma, o ktorej Schopenhauer píše, je problematika látky a formy. Zachádza do iných kontextov, než by čitateľ očakával. Knihu definoval ako odtlačok autorových myšlienok, pričom za látku považuje samotné myšlienky a za formu ich spracovanie. Vyzdvihuje formu, v ktorej spočíva osobitosť subjektu. Schopenhauer deklaruje, že: „zásluhy dobrého spisovateľa sú tým väčšie, čím menej vďačia za kvalitu látke[11] a dodáva, že „publikum zameriava svoju pozornosť viac na látku, než formu, a preto zaostáva vo vyššom vzdelaní“. Ako príklad tejto teórie uvádza Goetheovho Fausta. Schopenhauerovi vadí, že čitatelia komparujú osobný život autora s dielom. Látku a formu aplikuje aj na bežnej komunikácii medzi ľuďmi, kde k forme zaraďuje rozum, súdnosť, dôvtip a živosť, a k látke tému a znalosti človeka. Schopenhauer odsudzuje dogmy doby, ktoré by mal bystrý autor rozpoznať. Najostrejšiu kritiku si v knihe získali anonymní kritici, ktorých považuje za ľudí, ktorí za tým, čo hovoria, nechcú stáť, a anonymitu považuje za „pevnosť literárneho darebáctva“. Parafrázuje Rousseauove myšlienky: „Napadat v masce a zakuklení lidi, kteři vystavují odhalenou tvář, to nedelá žádny čestný mu: to dělají malí kluci a lotři. Tedy: Holomku, řekni své jméno![12]“. Autor sa teda vo svojej kritike anonymných kritikov odvoláva na Rousseauove dielo „Nová Heloisa“ (Každý čestný muž se podepíše pod to, co píše. Copak by někdo strpěl, aby k lidu či pred nejakým shromáždením promlouval maskovaný řečník - a dokonce při tom na druhé útočil a zasypával je nadávkami?)[13] a Riemerové „Správy o Goetheovi“ („Otevřený protivník, který se staví tváří v tvář je protivník čestný, uměřený, lze se s ním dorozumět, snést, smířit; naproti tomu skrytý protivník je podlý zbabelý padouch, který nemá ani tolik odvahy, aby se hlásil k tomu, co soudí, jemuž tedy nezáleží ani trochu na vlastním mínění, nýbrž jen na skrytém potešení z toho, že nepoznán a bezstrestne si může zchladit žáhu.“[14]).  Dobová literárna kritika bola Schopenhauerovým tŕňom v päte, čo dokazujú aj slová ako: „Řekni své jméno, lumpe, nebo zmlkni!“[15]. Inštitúcie, ktoré reprezentujú anonymných kritikov (v češtine „doupě recenzentů“), prirovnáva k bordelom a herniam.

Ďalším terčom autorovej kritiky sú nezrozumiteľní autori, maskujúci sa za sofistikované vyjadrovanie. Vysvetľuje, že spisovateľov štýl je odtlačok jeho myslenia a za pravidlo dobré štýlu sa považuje to, že má autor ucelenú myšlienku a vie, čo chce povedať. Schopenhauer otvorene pranieruje Fichta, Schellinga, Christiana Wolffa a hegeliánov pre ich nudnosť, bezduchosť a názorovú nejednoznačnosť. Diela pomenoval dokonca ako nudné spisy tuctových hláv a autorov píšucich týmto štýlom označil ako úbohých tupcov, ktorí píšu  nekonečné súvetia, pri ktorých si sami nič nemyslia. Schopenhauer hovorí, že písať tak, aby tomu nikto nerozumel, je jednoduché, a za hodnotné považuje vyjadrovanie myšlienok jednoducho a tak, aby boli sprostredkované a pochopené čo najviac ľuďmi. Sofistikované filozofické spisy označuje ako mystifikáciu a autorove triky, v ktorých sa snaží zakryť svoju nevedomosť, pretože nezrozumiteľné je spájané s nerozumným[16].

Autor prirovnáva zložité, nezrozumiteľné a krkolomné  texty k  dielu Umenie prdieť. Stačí si však prečítať Schopenhauerove vety v diele Svet ako vôľa a predstava a teórie o nezrozumiteľnosti sa stávajú zbraňou namierenou do zrkadla: „Pozorována jako taková a odlišena od svého jevu, je mimo čas a prostor, a tudíž nezná žádnou mnohost, je tedy jedna. Avšak… není jedním jako individuum, ani jako pojem, nýbrž jako něco, čemu je podmínka možnosti mnohosti, principium individuationis, cizí.“[17] Zadnými vrátkami je autorovo rozdelenie nudnosti textu na subjektívne (nedostatok záujmu čitateľa, subjektívne nudné môže byť aj niečo kvalitné) a objektívne (keď autor nejakého diela nezdieľa zreteľné myšlienky). Podľa Schopenhauera práve nerozhodnosť spôsobuje, že sú doboví nemeckí spisovatelia „nestráviteľní“[18]. Autor sa ďalej zameriava na kritiku nemeckých autorov a úpadku nemeckého jazyka. Vyzdvihuje Goetheho a klasikov, naopak zatracuje Schillera pre využívanie dekoratívnosti v nesprávnych chvíľach rovnako ako v architektúre.

Po pranierovaní sofistikovaného a nezrozumiteľné štýlu písania prechádza text ku kritike jazyka, pravopisu a štylistiky. Autor tohto článku sám pochybuje, že by úspešne prešiel takou prísnou jazykovou korektúrou ako navrhuje Schopenhauer (najmä v oblasti interpunkcie). Po definovaní úpadku nemeckého jazyka autor knihy prechádza k vyzdvihovaniu nemčiny ako jazyka mimoriadne ušľachtilého a vznešeného[19]. Prirovnáva ho k latinčine či gréčtine a vyzdvihuje jedinečnosť archaických jazykov. Podľa Schopenhauera sa mladšie jazyky nikdy nevyrovnajú svojou kvalitou jazykom archaickým. K tejto téme sa opäť vracia v poslednej kapitole, ktorej témou sú jazyk a slová. Tu skúma antropologické aspekty jazyka. Jazyk prirovnáva k dokonalým dielam inštinktu v prírode (stavby včiel, pavučiny, vtáčie hniezda a iné): „Pôvodný jazyk bol rovnako dokonalý ako všetky diela inštinktu“.[20]

Autor kritizuje preklady a ich interpretačnú nedostatočnosť (absenciu synonymických slov definujúcich konkrétne súcna v niektorých jazykoch, alebo ostrá kritika prekladov básní) a neznalosť starých jazykov (najmä latinčiny). Preklady prirovnáva ku galérii s vystavenými kópiami obrazov. Zdôrazňuje jedinečnosť myslenia autora v tom jazyku, v ktorom píše. Prekladatelia a lingvisti, alebo editori by mali túto časť Schopenhauerovho textu čítať povinne. Po rozobratí poslednej kapitoly sa vrátime späť k druhej. Svoju dobu považuje za dobu poklesového stavu literatúry a zanedbávania starých jazykov. Subjektivita štýlu spočíva v tom, že spisovateľovi stačí fakt, že textu rozumie on sám. Prirovnáva ho k interpretácii abstraktných obrazov: „skrvny na zdi, v nichž jedine ten, jeho fantazii náhodou probudili vidí postavy, druzí však jen cákance.“[21].

Paragraf 285 obsahuje niekoľko zaujímavých výrokov, ktoré súvisia s myšlienkami, ktoré tu už boli povedané: „Píše-li někdo nedbale, především přiznává, že svým myšlenkám nepřikládá velkou hodnotu“, alebo „Tak jako zanedbávání obleku prozrazuje neuctu ke společnosti, špatný styl o urážlivém podceňovaní čtenáře.“[22]. V ďalšom paragrafe autor opäť pranieruje nemeckých autorov. Obviňuje ich z ťažkopádnosti a zapletených súvetí, v ktorých sa snaží autor vyjadriť toľko myšlienok, že sa v tom sám stratí. Za správne považuje Schopenhauer zreteľne myslieť len na jednu myšlienku. Opätovne vyjadruje vyššie spomenuté myšlienky a vracia sa  ku kritike sofistikovaných trikov zložitých textov, kde inštinktívne autori skrývajú chudobu svojho ducha. Odkazujúc na Aristotela vyzdvihuje asociatívnosť a prirovnania v jazyku a tvorbe jazyka.

Druhá kapitola tejto krátkej knižky rieši vzťah recipienta k dielu (O čítaní a knihách). Po úvodných slovách: „když  čteme, myslí za nás někdo jiný: my jen opakujeme jeho mentální proces,[23] dáva  autor rady čitateľom pri výbere diel. Pod „umenie nečítať“ spadá napríklad ignorácia dennej tlače, ktorá okráda recipienta o drahocenný čas. Za nesprávne považuje vysoko kvantitatívne čítanie, pretože tým recipient stráca schopnosť oceniť kvalitné, a tým menej stôp v ňom prípadné kvalitné dielo zanechá. Správny výber materiálov na čítanie určujú isté kritériá, ktoré spočívajú v rozdelení na literatúru skutočnú, z ktorej vznikla literatúra trvalá (Schopenhauer jednoznačne vyzdvihuje čítanie starých klasikov) a literatúru zdanlivú (sú tu dokonca spomenuté konkrétne mená ako Spindler, Bulwer alebo Eugen Sue). Vrcholové štádium vysokej duchovnej kultúry nastáva vtedy, keď recipient vylúči výber na základe ľudského, autorovho a vyberá iba podľa kvality diela. Schopenhauer tiež odporúča čítať kvalitné diela dvakrát (pre lepšie pochopenie diela v súvislosti s poznaním záveru a taktiež pre odlišné citové rozpoloženie pri ďalšom čítaní). Posledné štyri strany druhej kapitoly rozoberajú  kontexty historické. História sa podľa Schopenhauera delí na politickú (súvisí s vôľou) a umeleckou (súvisí s intelektom). Politickú históriu ovplyvňuje história filozofie, ktorá určuje verejnú mienku a tá ovláda svet.  Každých 30 rokov dochádza k úpadku literárneho, umeleckého a vedeckého ducha: „Během té doby se totiž opětovné omyly pokaždé natolik vystupňují, že se pod tíhou své absurdity zhroutí, a zároveň se jimi posílí opozice.“ [24].

V závere sa autor zamýšľa nad biedou a mučeníckym životom pokrokových ľudí ako svetlonosov ľudstva, ktorých slávu, poctu a bohatstvo žali iní. Na nesmrteľnosť géniov a novátorov odkazuje časť Schillerovovej básne z  diela „Panna orleánska“, ktorá bude peknou bodkou tejto zbytočnej práce, ktorá by bola na základe spisovateľských podmienok Arthura Schopenhauera iba stratou drahocenného času recipienta. Z toho dôvodu a pre úplne porozumenie myšlienok autor tejto práce odporúča prečítanie si originálnej verzie knihy, ktorú táto práca iba malou ochutnávkou vybraných výrokov a komentárov popisuje.

Už pancíř  změnen v okřídlený šať, jen krátká bolest, věčný zato jas.[25]“                                                                                                                                                                                                                                                                                                     

Poznámky


[1]          SCHOPENHAUER Arthur: O spisovatelství a stylu. Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.9
[2]          SCHOPENHAUER Arthur: O spisovatelství a stylu. Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.64
[3]          SCHOPENHAUER Arthur: O spisovatelství a stylu. Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.27, s.31
[4]          SCHOPENHAUER Arthur: O spisovatelství a stylu. Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.20
[5]          SCHOPENHAUER Arthur: O spisovatelství a styl . Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.69
[6]          SCHOPENHAUER Arthur: O spisovatelství a stylu. Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.25
[7]          SCHOPENHAUER Arthur: O spisovatelství a stylu. Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.56
[8]          SACHER Petr: „Ke knize“ In: O spisovatelství a stylu. Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.2
[9]          SCHOPENHAUER Arthur: O spisovatelství a stylu . Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.8
[10]        SCHOPENHAUER Arthur: O spisovatelství a stylu. Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.9
[11]        SCHOPENHAUER Arthur: O spisovatelství a stylu. Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.13
[12]        SCHOPENHAUER Arthur: O spisovatelství a stylu. Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.19
[13]       ROUSSEAU: Predhovor (Préface). In: Júlia alebo Nová Heloisa (Julie ou la Nouvelle Héloïse). Tatran - Edícia Svetová tvorba. 1982 s. 3  (pôvodná citácia: Tout honnête homme doit avouer les livres qu'il publie.)
[14]        RIEMER: Předmluvy. In: Správy o Goetheovy. s. 26
[15]        SCHOPENHAUER Arthur: O spisovatelství a stylu. Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.22
[16]        SCHOPENHAUER Arthur: O spisovatelství a stylu. Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.25
[17]     SCHOPENHAURER Arthur: Svet ako vôľa a predstava. Vydavatelství: Nová tiskárna Pelhřimov, s.r.o. 1998 s.114-115
[18]        SCHOPENHAUER Arthur: O spisovatelství a stylu. Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.31
[19]        SCHOPENHAUER Arthur: O spisovatelství a stylu. Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.39
[20]        SCHOPENHAUER Arthur: O spisovatelství a stylu. Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.64
[21]        SCHOPENHAUER Arthur: O spisovatelství a stylu. Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.42
[22]        SCHOPENHAUER Arthur: O spisovatelství a stylu. Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.42
[23]        SCHOPENHAUER Arthur: O spisovatelství a stylu. Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.52
[24]        SCHOPENHAUER Arthur: O spisovatelství a stylu .Vydavatelství Hynek. 1994. ISBN 80-85906-00-7  s.59.
[25]        SCHILLER : Panna Orleánska 5,14.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Sinibaldi
#1
Francesco Sinibaldi
10. apríl 2013, 17:37

Fantaisie.

 

Un groupe de

feuilles, un

souffle de

lumière où

vient la pensée,

le son de la

neige qui

chante le matin....

 

Francesco Sinibaldi 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama