Reklama
Reklama

Starena

Počet zobrazení: 1494

Medzi klasikov svetovej literatúry právom patrí aj ruský spisovateľ  Ivan Sergejevič Turgenev. Predovšetkým preto, lebo jeho literárna tvorba dokáže ešte stále zaujať čitateľov aj v tomto storočí. K jeho poviedkam a románom sa vraciame aj viackrát v živote, pretože jeho dielo – ako aj iných klasikov – vnímame a posudzujeme inak, keď sme mali tridsať, päťdesiat alebo sedemdesiat rokov. Pribúdaním veku si totiž často kladieme otázky, ako by sme sa zachovali v príbehoch a situáciách, v ktorých sa ocitli alebo ktoré prežívali ich literárne postavy. Život nás už mnohému naučil, keď sme sa museli popasovať s tým, čo pre nás pripravil. Je teda logické, ak sa menia aj naše pohľady a názory na tvorbu klasikov, spred mnohých desaťročí. Tak je to aj s Turgenevom. Niektoré jeho literárne postavy obdivujeme, s niektorými, ako aj s ním samotným, by sme sa dokázali aj poškriepiť.

Nemám v úmysle rozoberať tu literárnu tvorbu I. S. Turgeneva, dovoľujem si iba poznamenať, že tento veľký spisovateľ vo svojich románoch a poviedkach nezanechal iba príbehy zo života šľachty a statkárov v starom Rusku, ale ostali tu po ňom aj desiatky zaujímavých postrehov a zážitkov, ktoré tiež neostali bez povšimnutia. Zverejnil ich pod názvom Starena. Už si ani presne nepamätám, kedy ju odvysielali v rozhlase, no zapamätal som si tento jeho zážitok a postreh. Ktovie, možno niečo napovie, aj dnešnému čitateľovi, aj keď už žijeme v inom svete.


vakciuz843.jpg
Kresba: Ľubomír Kotrha

Prechádzal sa literát raz v noci osamote, lebo si vraj chcel usporiadať v hlave myšlienky. Zrazu pocítil, že ho niekto sleduje, počul opatrné a tiché kroky. O chvíľu zistil, že ho sleduje akási starena, oblečená v handrách. Pristúpil k nej a spýtal sa, či nepotrebuje almužnu. Bola bezzubá a slepá, oči mala zatiahnuté akousi vtáčou blanou. Neodpovedala, len niečo zašomrala. Pomyslel si, že kvôli slepote sa potrebuje dostať niekde medzi ľudí. Pokračoval v chôdzi, ona ho aj naďalej sledovala z nejakých iných dôvodov, ako si prv myslel. Pocítil, že akási neznáma sila ho začína priťahovať smerom k cintorínu. Pochopil, že tá starena, je jeho osud. Nadarmo sa pokúšal meniť smer, kľučkoval ako zajac pred poľovníckym psom, no vždy sa pred ním objavila jama, podobná hrobu. A pri ňom stála, posmešne sa škľabiaca starena. Blana na očiach jej zmizla a pozerali sa na neho jej kruté nemilosrdné oči. Akokoľvek sa snažil pred týmto pohľadom uniknúť, nedalo sa. Starena sa s ním pohrávala ako mačka s myšou, bola všade. „Mne neujdeš,“ ozývalo sa z jej bezzubých úst. Nikto neujde pred svojím osudom, chcel týmto odkázať Turgenev svojmu čitateľovi. Všetci sa raz ocitneme na cintoríne. Tá starena ho dobehla v roku 1883, pochovaný v Petrohrade. Tá špata však chodí naďalej po svete a nie je o nič milosrdnejšia ako za jeho čias, vyberá si svoje obete nielen medzi starými a chorými, ale aj medzi deťmi, ktoré ešte ani len zhrešiť nestačili.

Nie  je dôležité, koľkí z nás veria na osud, ktorý je nám predurčený, no niekedy mám pocit, akoby tá starena zosadla na plecia našich súčasných hodnostárov a našeptávala im – len ich ešte potrápte, nech vieme, koľko znesú, skôr než ich vyprevadím na cintorín. Nech si užijú trocha trápenia, je to ich osud, že si zvolili takúto vládu. Čo k tomu dodať? Nikto nebude už zapaľovať ohňostroje ani nafukovať balóniky na počesť tých, čo sa vrátili po krátkom čase do svojich kresiel. Šalamún by nevymyslel takúto zmenu. Tešiť sa z toho môže iba starena, ktorá mala po celý rok rozviazané ruky. To ona  má na svedomí tisíce zmarených životov, žiaden z politikov si to neprizná.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama