Reklama
Reklama

Výzva médiám na olympijský mier

Počet zobrazení: 2727

Zimné olympijské hry v Soči sa začali. Žiaľ, tieto olympijské hry sa stali príčinou zostrenej kritiky Ruska v západných médiách a západných politikov. Pravda, nie je nič nové, že keď sa olympiáda koná v krajine, ktorá nie je závislá od istých veľmocí, tak sa objavujú pokusy diskreditovať organizátorskú krajinu práve počas podujatia. Všetci sa dobre pamätáme na neustálu kritiku olympiády v Pekingu 2008 pre čínsku politiku v Tibete. V prípade olympiády v Soči sa tiež objavuje neustávajúci prúd kritiky Ruska kvôli rôznym dôvodom, z ktorých sú mnohé pochybné alebo podávané tendenčne.

Bojkot a ľudské práva

Už dávnejšie sa viacerí západní politici rozhodli necestovať na otvorenie olympijských hier v Soči. Samozrejme, väčšina to odôvodňovala porušovaním ľudských práv. Z kritizovaných javov z roku 2013 sa najčastejšie spomínala problematika homosexuálov v Rusku, ktorá viedla k mnohým výzvam na bojkot olympiády v Soči. Je pravda, že v Rusku bol prijatý zákon, ktorým sa zakázala propagácia „netradičných sexuálnych vzťahov“ (aj homosexualita) medzi deťmi. Lenže napriek novému zákonu je homosexualita medzi dospelými v Rusku stále legálna a tým pádom má Rusko liberálnejšiu legislatívu práv homosexuálov než asi polovica krajín sveta.

V mnohých krajinách je homosexualita priamo zákonom zakázaná. V niektorých krajinách je dokonca trestná a v istých štátoch za ňu dokonca možno udeliť i trest smrti. V mnohých z týchto krajín sa uskutočňujú aj významné športové podujatia, od VC formuly 1 až po majstrovstvá sveta vo futbale, ktoré sa uskutočnia v Katare napriek tomu, že je tam homosexualita trestná. Pritom i v ďalších mnohých iných krajinách sveta existujú zákazy, ktoré sa môžu zdať Európanom nepochopiteľné. Ale keď vlády v týchto krajinách sú povoľné istým finančným skupinám, tak sa na nich nevalí toľká kritika ako na Rusko za „zákony proti homosexuálom“.

Samozrejme, niektoré výzvy na bojkot boli skutočne absurdné, napr. výzvy na bojkot olympiády kvôli kauze Snowden (senátor L. Graham). Odkrývali však viac, než by sa na prvý pohľad zdalo. Je možné, že keby Rusko ustúpilo v kauze Snowden, nepostavilo sa proti intervencii v Sýrii a umožnilo zahraničným „investorom“ ovládnuť jeho surovinové zdroje, tak by možno nikoho nezaujímali také témy ako práva homosexuálov či skupina Pussy Riot. Nepochybujem, že v Rusku existuje veľmi veľa problémov s ľudskými právami, ale keď treba, tak aj predstavitelia „demokratických“ štátov vedia byť slepí aj k najhorším excesom vo vzťahu k ľudským právam. Je známe, že tesne pred zimnou olympiádou v Salt Lake City 2002 otvorili USA smutne známy tábor Guantánamo a schválili normy, ktoré boli výsmechom pre akékoľvek ľudsko-právne ideály západného sveta. Avšak ktorý z „demokratických“ európskych politikov by si dovolil kvôli tomu vyzývať na bojkot olympiády v Salt Lake City?

Skorumpované Rusko

Ďalšou veľmi závažnou výhradou vznášanou voči Rusku pred olympiádou v Soči je tvrdenie o skorumpovanej príprave celej olympiády. Treba uznať, že na tom celom je mnoho pravdy a príprava olympijských hier láka mnohých, ktorí sa chcú obohatiť. Aj v prípade tejto olympiády sa teda našlo mnoho záujemcov o koristenie na projekte. V Soči zaváňa mnoho vecí korupciou a klientelizmom, ale aj o nich treba hovoriť seriózne a vecne.

Je veľmi dobre známe, že v Rusku je korupcia historicky veľmi rozšírená, hoci ju mnohé médiá používajú ako tvrdý argument proti Vladimírovi Putinovi. Korupcia existovala v Rusku za cára, za boľševikov, za „demokratov“ i za Putina a žiadny režim si s ňou nevedel poradiť. Aj mocnému Putinovi ukázal práve málo účinný boj proti korupcii hranice jeho moci. Avšak predstava o tom, že Putin by dokázal korupciu v Rusku odstrániť, keby sa radil návrhmi svojich kritikov, je pochybná.

Musíme sa pýtať aj to, o koho štúdie sa opierajú kritici V. Putina. Asi najcitovanejším ruským „expertom“ na túto oblasť je Boris Nemcov. Aj pri kritike korupcie počas olympiády sa západní kritici opierali často o publikáciu „Soči a Olympiáda“, ktorú minulý rok vydal spolu s V. Milovom: http://www.rusolidarnost.ru/files/Sochi_i_Olimpiada.pdf . Vo väčšine západných dokumentov o korupcii pri príprave ruskej olympiády oslovovali západní tvorcovia ako „experta“ práve B. Nemcova. Známym príkladom je nemecký dokument „Putins Spiele“, ktorý sa vo všetkom opieral o názory B. Nemcova: http://www.mdr.de/kultur/putins-spiele106.html

Problém je však v tom, že B. Nemcov už mal príležitosť ukázať, ako chce bojovať proti korupcii a zásadne pritom zlyhal. V 90-tych rokoch zastával viaceré vysoké funkcie, bol vicepremiérom či ministrom a jeho výsledky, najmä tie privatizačné, vyvolávajú dodnes mnoho otáznikov o korupcii. Na rozdiel od výsledkov Nemcova a spol. sú ekonomické výsledky V. Putina neporovnateľne lepšie. Je teda otázne, či B. Nemcov je vhodným kandidátom na udeľovanie rád o korupcii. Je zrejmé, že človek, ktorý bol súčasťou ekonomických procesov z 90-tych rokov, nedokáže objektívne posúdiť úlohu súčasnej vládnej moci v Rusku. Je to podobné, ako keby sa niekto spýtal člena KSS, ako hodnotí ekonomické výsledky režimu po roku 1989. Je zrejmé, že by dostal veľmi kritickú odpoveď. Z rovnakého dôvodu sa preto západné médiá pýtajú práve B. Nemcova a žiadajú ho o komentár ako „experta“.

Ďalším problémom, ktorý v tejto súvislosti treba uviesť, je fakt, že rozsah korupcie sa vlastne ani nedá zistiť. Korupcia sa deje vždy za zatvorenými dverami, málokto o nej vie a miera korupcie sa preto nedá vyhodnocovať. Aj Transparency International môže robiť iba rebríčky VNÍMANIA korupcie a nie korupcie samotnej. Vnímanie korupcie však závisí veľmi od toho, ako jednotlivé udalosti predstavujú médiá. Do neba volajúcim príkladom korupčných praktík, o ktorom som už písal, je udeľovanie Nobelovej ceny mieru: http://brankof.blog.pravda.sk/2013/09/02/je-nobelova-cena-mieru-propagandistickym-zlocinom/ . Avšak tu si médiá ani mimovládne organizácie nedovolia použiť podobné vyjadrenia a vyhýbajú sa téme ako čert krížu. Nobelova cena mieru je preto vnímaná ako čosi nedotknuteľné, no keby sa o tomto korupčníctve začalo hovoriť otvorene aj v západných médiách, tak by si hneď Škandinávia pohoršila v rebríčkoch „vnímania“ korupcie.

Že nie je jednoduché udržať korupciu pri príprave športových podujatí na uzde, sa koniec koncov presvedčila i slovenská vláda v roku 2011. Všetci si dobre spomíname na hanebný kolaps slovenskej deaflympiády.

50 miliárd dolárov

Veľmi často sa v súvislosti s olympiádou v Soči spomína 50 miliárd dolárov ako suma, ktorú Rusko minulo na olympiádu. Táto suma sa objavuje aj v najrôznejších médiách. Ruská vláda pritom uvádza ako priame výdavky na olympiádu 6,4 miliardy dolárov, avšak je jasné, že nepriame výdavky boli vyššie. V publikácii od Nemcova a Milova sa pritom pri analýze nákladov na olympiády zarátavali aj také veci, ako napr. hrozba vojenských konfliktov. Je známe, že Rusko použilo armádu na zabezpečenie svojich hraníc, avšak je otázne, nakoľko takéto kroky možno zarátať do výdavkov na olympiádu. Aj pri olympiáde v Salt Lake City 2002 by sa po zarátaní vojenských výdavkov na zabezpečenie „vojny proti teroru“ počas olympiády dali náklady rôzne navyšovať.

Je isté, že nepriame výdavky boli tiež vysoké, len je otázne, čo všetko sa zarátava do pojmu „nepriame výdavky“. Určite vysoký podiel hrala korupcia, ako aj úplná nepripravenosť mesta na olympiádu, keď všetko bolo treba vybudovať od nuly. Veľký podiel na investíciách do Soči pred olympiádou mal štátny podnik Olympstroj. V ňom sa vymenilo počas prípravy olympiády niekoľko šéfov, keďže existovali vážne podozrenia z korupcie, vzhľadom na dohľad priamo od prezidenta boli viacerí prezidenti Olympstroja vymenení.

Dosť drahé boli komunikácie vybudované od prímorského mesta Soči k športoviskám v horách. Boli zvažované aj iné alternatívy, napr. že by sa postavili hotely a zariadenia priamo v horách a tým by sa ušetrilo na cestách. Lenže vzhľadom na nedostatočné údolia medzi kopcami sa to nedalo realizovať. Cesty však mali veľký problém. Kvôli terénu bolo potrebné raziť  dlhé tunely, čo náklady na výstavbu veľmi zvýšilo. Mnohé úseky stáli 150 miliónov dolárov za kilometer.

Isté problémy boli aj s pozemkami. Zákon č. 310 z r. 2007, špeciálne regulujúci prípravu olympiády, umožnil vyvlastnenie pozemkov pre stavebné účely v skrátenom konaní, avšak priznával i značné kompenzácie. Na týchto kompenzáciách sa pokúšali získať mnohí špekulanti s pozemkami, ale naopak, mnohí obyvatelia neboli dostatočne odškodnení, často preto, lebo o ich odškodnení rozhodoval súd a je možné, že sa jednotlivci so sudcom „nedohodli“. Po rozhodnutí o pridelení olympiády cena pozemkov v Soči zaznamenala značné zmeny a tie sa mohli viac alebo menej odraziť na výške kompenzácie. Často podľa „dohody“.

Spory nastávali aj medzi podnikateľmi, ktorí sa usilovali ovládnuť predolympijské Soči. Vlastne všade, kde nedominoval Olympstroj, prišlo k ostrej súťaži medzi podnikateľmi, pričom víťazili tí väčší a silnejší. Mnohých malých miestnych podnikateľov dokázali vytlačiť z trhu, často cez na objednávku vytvorené administratívne prekážky.

Žiaľ, celkovo to vyzerá tak, že olympiáda bez korupcie ani nie je možná. Všetko sa to totiž začína už na Medzinárodnom olympijskom výbore. Existujú opakované podozrenia, že členovia MOV si nechajú za svoju podporu konkrétneho kandidáta dobre zaplatiť. Mnohí neúspešní kandidáti na to poukazujú. Medzi známe prípady patrí olympiáda v Atlante 1996, kde boli veľkým favoritom Atény, ktoré chceli osláviť storočnicu od prvej modernej olympiády v Aténach v roku 1896. Svet im to želal, ale nakoniec to dopadlo inak. Aj víťazstvo Londýna pre olympiádu v roku 2012 budilo veľké podozrenia, najmä zo strany neúspešného Paríža. A rovnako i o voľbe mesta Soči boli pochybnosti, veď sám prezident Putin pricestoval na voľbu kandidáta. Je otázne, či by cestoval osobne, keby predpokladal niečo iné ako svoje víťazstvo.

Olympijský mier? Hlavne v médiách!

Medzi veľmi dobre známe výhrady voči olympiáde v Soči patria aj tvrdenia o neskorom dokončovaní príprav. Je určite pravda, že nie všetko prebehlo podľa plánu, avšak mnohé tvrdenia v médiách sú neprimerané. Ani pri iných olympiádach neboli organizujúce mestá vždy dokonale pripravené, stačí si spomenúť na veľké nedostatky Londýna z posledných dní pred začiatkom olympijských hier v roku 2012: http://www.bbc.co.uk/news/uk-england-london-18625346 . Je zrejmé, že v prípade Ruska sa každý nedostatok hodnotí oveľa kritickejšie, ale žiaden chaos tam určite nenastal. Mesto Soči zažilo úžasný rozmach, najmä štvrť Adler. Jóbove zvesti o tom, že účastníci olympiády budú zakopávať o robotníkov, dokončujúcich stavby, boli prehnané. Pokiaľ ide o bezpečnostné opatrenia, samozrejme, tie sú všadeprítomné, ale tá prezencia ozbrojencov je nevyhnutná už len kvôli zvýšeniu psychologického pocitu bezpečia v meste. Kto by sa však po hrôzach vo Volgograde mal pochybnosti o ich potrebnosti? Bezpečnostné opatrenia cítiť akiste nielen na území mesta Soči, ale sú nevyhnutné, keďže existuje mnoho indivíduí, ktoré myšlienku olympijského mieru nerešpektujú.

Nerešpektujú ju ani mnohí novinári, ktorí celú olympiádu doteraz využili na zhadzujúcu kampaň voči Rusku a jeho predstaviteľom. Mám pre nich návrh: skúste uzavrieť aspoň na tieto dva týždne olympijský mier! Hanlivé urážky, ktoré sa proti ruskému národu a štátu hromadili v posledných týždňoch, by mali aspoň teraz prestať. To by bol najlepší dôkaz toho, že myšlienka olympijského mieru je stále živá.
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Ivan Špáni
#1
Ivan Špáni
10. február 2014, 07:53

Konečne niečo objektívne o Soči, lebo to, čo čítame aj v našich médiách je otrasné.

Chcel by som autora doplniť, že s myšlenkou zimnej olympiády v Sočí vôbec neprišiel ani Vladimír Purin ani jeho režim, a teda, že nemali za cieľ ukázaťm že tuná na hraniciich Abcházska je ruské panstvo večné, ako to interpretuje štváč Peter Morvay v Sme, ani preto, že to vraj bývalo letným sídlom Stalina.

Myšlienjka zimnej olympiády v Soči bola živá ešte vtedy, keď bol Putin agentom v Nemecku, za hlbokého socializmu. V roku 1987 sme v rámci dní odborárskych denníkov usporiadali v Soči predstavenia československých umelcov (mám ešte spoločnú fotografiu s Naďou Urbánkovou) a prijalo nás vedenie mesta Soči, ktoré už vtedy básnilo o tom, že tam v subtropickom pásme  bude zimná olympiáda a že na to majú realizovateľné projekty, hoci to niektorým z nás akosi nešlo do hlavy.

Rozčuľuje ma aj nezmyselná kritika asi toho  najväčšieho a vraj ťažko ospravedlniteľného lapsusu celej olympiády, dvoch záchodových mís, akoby ich mali používať dvaja športopvci súčasne. Nedávno som videl nejaký turecký alebo nemecký film, v ktorom sa turecká žena (zvyklá na turecké záchody) zhrozila po príchode do Nemecka, že musia používať záchodové misy, pripadalo jej to krajne nehygienické a po každom použití misu dezinfikovala a drhla.

V amercikých filmoch síce  nie je zvláštne, keď sa dievčina rozpáva so svojím priateľom sediac a používajúc záchodovú misu a vytriera si pred ním zadok (preto si asi myslia, že aj tie dve ruské misy sa majú požívať súčasne), ale tak ako v hoteloch kde sú dve umývadlá a každý z obyvateľov izby používa to svoje, tak aj tie záchodové misy budú osobitne pre každého návštevníka izby, aby nemusel chodiť na tú istú po svojom  spolubývajúcom...

Ďalší náš reprezentant- funkcionár sa v Soči rozčuľuje (v rámci toho, že musí nájsť nejaké chyby), že všetky upratovačky alebo policajti vedia iba po rusky, akoby v Londýne alebo los Angelos vedeli aj inak ako po anglicky...Skôr ukazuje na seba, že si za štyri roky, čo vedel, kam pôjde, nedokázal zopakovať azbuku (mal si ju nechať prepísať do latinky ako toť Daniel Lipšic pre svoj prednes na Ukrajine)...

Nikto ani  z našich novinárov nenapíše, čo skutočne dokázali Rusi pri príprave olympiády, aké skvelé stavby tam vyrástli, čo nemajú vo svete obdobu.

Možno sa postupne aj mediálny obraz zmení, tak ako v Sme, kde v jeden deň  na prvej strane v hlavnom titulku kričia, že  Medaila by bola zázrakom a nie je im to ľúto, aspon neprispejeme k svetovej propagácii režimu, ktorá je vraj hlavným cieľom hier, ani k idiotským hodnotám, ktorým sú podľa autora v Sme  už myšlienky  baróna Pierra de Cobertina, ktorý "urobil zo svojho idotizmu verejnú vec". A na druhý deň sa už na prvých troch stranách (v záujme svojho kšeftu) vytešujú, že Slovensko má zlato a podľa Sme je reálne aj ďalšie zlato i ďalšie medaily, ktoré ešte včera boli zázrakom...

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama