Z odkazu predkov

(menej „ohňa“ a viac porozumenia v slovách každodenných)
Počet zobrazení: 3972


V súčasnosti sme vo verejnom spoločensko-politickom živote svedkami vzájomného obviňovania niektorých ústavných činiteľov. Cez médiá sa z ich úst valia slová ako chrapúnstvo, svinstvo, diabol, satan, zlodej, zo strany poslancov parlamentnej opozície sa odkazuje niektorým členom vlády SR, aby čo najskôr odišli do basy, čiže väzenia. Vzájomná komunikácia sa obmedzuje čoraz viac na silnejšie slová, ktoré majú presvedčiť občanov o opodstatnenosti pravdy a spravodlivosti na strane tých, ktorí hľadajú na tých druhých, čo spôsobili negatívne (rozumej, čo ukradli, spreneverili, ako podviedli a pod.)...

V tomto huriavku sa pomaly zabúda, že slnko v našich končinách sa dostalo najvyššie a svojimi lúčmi vysiela signály, ktoré už súčasník menej vníma, na rozdiel od našich predkov spred desaťročí prostredníctvom obyčajových prejavov. K ich základným zložkám patril oheň vo viacerých formách. Pálili sa vatry v okolí domov alebo na kopcoch, behalo sa s fakľami, horiacimi metlami a pod.

Čitateľa si dovolím na chvíľku vyrušiť zo sledovania rôznych škriepok, káuz, slovných vzájomných útokov a iných nešvárov a pripomenúť, čím sa naši predkovia predovšetkým v tom čase zaoberali. Ponúkam obyčaje okolo letného slnovratu a sv. Jána z novohradského Málinca (okres Poltár). Ukážky sú z pripravovanej knihy Z máľinské túrňi (veže) pozerán.

* * *

sv_ohen.jpgIlustračné foto: Anders Lanzen / Flickr

„Počas letného slnovratu slnko kulminovalo na svojej obežnej dráhe a podmieňovalo úspešnosť, resp. neúspešnosť úrody nadchádzajúceho leta. Strediskom záujmu býval žiariaci oheň rozložený na vyvýšenom mieste na oslavu Slnka. Pri horiacej vatre sa tancovalo, spievalo a, samozrejme, hodovalo (popíjalo a jedlo). Verilo sa, že oheň očistí človeka od zlých síl, ale aj myšlienok, chorôb a dodá veľa dobrého, sviežeho zdravia a života. Niekoľko týchto pôvodných slávností pod názvom Jánske ohne sa v Málinci zachovalo niekedy do prvej štvrtiny 20. storočia.

Hlavnými iniciátormi a aktérmi boli najmä vydajachtivé dievčatá. A, samozrejme, kde boli dievčatá, vždy sa nachádzali aj chlapci, ktorí aj v tomto prípade tvorili spievajúcu kulisu monotónnych piesní. Pritom nechýbali šantiace deti a zvedavé klebetné ženy.

Málinská mládež medzi prácami a po skončení robôt okolo statku vychádzala na priedomie. V každej ulici obce, ale aj v horských osadách boli pred domami naukladané cez jarky mohutné dubové kmene stromov, prichystané na opravy alebo výstavbu novej drevenice. A na týchto drevách sa najčastejšie v hlúčikoch schádzali mladí ľudia. V predvečer sv. Jána prichádzali dievčatá s metlami. V tomto čase sa izby, chlievy, dvory zametali doma zhotovenými brezovými metlami. Dievčatá si zodraté metly zbierali počas celého roka. Opotrebované metly pred Jánom vysušili a niektoré kvôli lepšiemu horeniu i poliali olejom. Niekedy do nich vtláčali aj stružliny, aby lepšie a dlhšie horeli. Pred uvedeným dňom sa metly prípadne aj strážili, aby ich niekto neukradol. Pre mladé dievča by to znamenalo nešťastie. Dievčatá, ktoré nemali metly, priniesli so sebou rôzne triesky a fakle napustené živicou.

Počas súmraku (v miestnom nárečí na mrkáňí) sa mládež pobrala z dediny cestou pomedzi sadivá, role stále vyššie chodníkmi a poľnými cestami na niektorú stráň (časť vrchu, hory, spadajúca do roviny, úpätie, úboč, úbočie, svah). V Málinci sa organizovali Jánske ohne na miestach nazvaných Stráň, Podkošiare, Medzipotočky. Pritom sa spievali príležitostné piesne, väčšinou melodicky monotónne, ťahavé, ale v speve najmä málinských mládencov podmanivo zvonivé. Najznámejšia s použitím zastaraného slova „rataj“ (oráč): Orie rataj pod horou, alebo účelová pieseň Verná láska mňa sklamala. Okrem málinských piesní sa spievali na Slovensku známe piesne, napr. Močí dievča konope, Ej, lúčka lúčka, lúčka zelená alebo Kebych ja vedela.

Pri príchode na miesto začali dievčatá pripravené metly si jedna od druhej zapaľovať, pred sebou krútiť a následne ich vyhadzovať do výšky. Horiace metly lietali vzduchom ako kométy, z ktorých sa pri lete a najmä pri dopade na zem len tak iskrilo. Metly sa potom zobrali a znova rozkrútili a vyhadzovali už aj za pomoci mládencov. To sa opakovalo dovtedy, pokiaľ zhoreli všetky metly. Prebiehalo to za kriku, spevu, výskania a pobehovania, pričom starší občania to sledovali z okraja dediny.

S pribúdajúcim časom postupne kriku a spevu ubúdalo a dohárajúce metly sa poznášali na jedno miesto a postupne vznikol jeden spoločný veľký oheň. Postupne v skupinách, jednotlivo a tiež v párikoch sa odchádzalo domov, pretože na druhý deň všetkých čakali každodenné nevyhnutné povinnosti. Aj keď sa na Svätojánsku noc v Málinci dlho spomínalo, mnohí tieto oslavy označili za prejav „bezbožnosti“, kvôli čomu môže od Pána Boha prísť odplata, ktorá postihne každého i celú obec. Pripomenulo sa to aj v kostole z „kancľa“ konštatovaním, či je málo trestania prostredníctvom napríklad silných búrok, krupobitia, požiarov, chorôb. Mladí sa síce navonok kajali, ale v nasledujúcom roku opäť nad Málincom horeli svätojánske ohne. Napokon tento prastarý zvyk sa zachoval práve zásluhou mládeže.“

Križľovance
 

„Aj v Málinci ľudia vkladali do spevov a tancov prejavy radosti z úspechu a žiaľ z nešťastia a neúspechu. Tancovalo sa individuálne i kolektívne. Kolektívne tance a oslavy sa viazali predovšetkým k spoločenským zvyklostiam. Tancovalo sa pri rodových udalostiach (svadba, krštenie). Tancovalo sa pri verbovačkách, odvodoch (regrútske zábavy). Veselilo a spievalo sa pri spoločenských prácach (hrabačky, páračky, priadky, lúskanie fazule, šúpanie kukurice) a po úspešnom zbere úrody (dožinky). Spoločne sa oslavovali aj výročné zvyky, ktoré sa časovo pôvodne viazali na svetlo, ktorého pôvodom bolo Slnko – na letný a zimný slnovrat.

Príležitostí na spoločnú zábavu bolo počas kalendárneho roka niekoľko. Ich uskutočnenie však nezáviselo len od uvedených príležitostí a želaní ľudí. Aj v Málinci ešte po zrušení poddanstva dlho platili prísne pravidlá. Poriadky presadzovala obec, ale i cirkev. Na priame vykonávanie práva sa využívali drábi i hajdúsi, neskoršie tieto služby zabezpečovali aj maďarskí žandári. Tancovať a veseliť sa tak mohlo len na určených miestach. Za porušenie pravidiel sa trestalo (niekedy i telesne). Výrečné svedectvo z obdobia Rakúsko-uhorskej monarchie vo svojich spomienkach zanechal Ján Findra-Košarec z konca 60. rokov 20. storočia: „... po ďeseité hoďiňe večer prišľi žandári a šetko rozohnaľi. Po 10. hoďiňe uš bov nočnei pokoj. Po ďesejte miselo beťi v ďeďiňe ťicho. Len ač pes zabrechav alebo ač kohúte zaspévale. Koho žandári na uľici pri speve dochiťiľi, tuš pár zaúch dostáv. Aňi len v hlúčkoch stáťi ňedovoľiľi. To hňet žandári aj šabló po chrbáťe.

Mój oťec rosprávav, že kod prišév od vojska (slúžev v Bosnej, mestečku Zrovňíku pri štvrton bataľioňe, regement 25 infanterí Lučeňec. Slúžev tri roke aj dva mesáce a ňigdá domá ňebov), že kot prišév domó, tak s chlapcí na ďeďiňe stáv a rosprávav jín, že ďe bov a ako sa mu védlo. Bolo to na mosťe pret žandarskó kasárnó (tan, ďe je trpuó MNV – pozn. v súčasnosti obecný úrad). Chlapcí tej jeho zážitke schuti počúvaľi, lebo aj na ních dakerech to nasledovalo. Pravda, tode málo braľi gu vojsku, len ťech najšikovňéšich. A ťech, kerí prešľi šetke tri asentírke, a ňeboľi vojáci, tak plaťiľi vojenskú daň. No, vráťin sa k mójmu otcovi s chlapcí na mosťe. Tak viňišév z kasárňe edon žandár a pové aludni, čiže spaťi. Ale mój oťec sa ohraďev proťi roskazu, že je ešťe ňi 10 hoďín a po maďarski to povédav žandárovi. Na to mu ten dav zaucho a šeci chlapci sa rosprchľi.

Po muzike pravda šetko domó, ale mláďenci var nešľi, ľebo ešťe maľi povinnos. A čo aj sa ňesmelo po ďesejte spévaťi, oňi si aj tak zaspévaľi. A žandári za ňima. Ale mláďenci poznaľi lepše tajnei chodňíke. A ďéučence ňešle spaťi, ale počúvale spev chlapcí. A vičkávaľi záletňíkó. A čakaľi, či príďe kňé tót, s keren si rozumé a s keren jí dobre padňe, čó len pár slóv utraťiťi do pounoci. Lebo zálete trvale len do pounoci.“

K letným aktivitám v Málinci patrili aj tanečné hry Križľovance, ku ktorým sa schádzala dorastajúca mládež z celej dediny. Neboli viazané k určitému dňu. Začínali spontánne s prichádzajúcim letným obdobím. Na tanečných hrách sa zúčastňovali aj deti.

Pri križľovancoch aktérmi boli dospievajúce dievčatá, ktoré pred zúčastnenými ľuďmi z obce (hlavne mládencov) svojou šikovnosťou a vrtkosťou tancami, ale i spevom, preukazovali, že dorastajú a dospievajú a čoskoro budú zrelé pod čepiec. Najčastejšie za pekného počasia si na lúčke od zvoničky (v strede dediny) posadali deti (najmä dievčatá) a podľa určitého poriadku boli rozmiestnené po zemi ako „chlebíky“ tak, aby sa dalo pomedzi ne tancovať. Dievčence rozdelené do dvoch skupín spievali a tancovali okolo „chlebíkov“, pričom prechádzali z jednej strany na druhú. Chlapci sa tlačili na filagórii pred konzumom (obchodom), lebo z tohto vyvýšeného miesta bolo najlepšie vidieť. Dievčence očami sledovali a po zotmení využívali možnosť uchádzať sa o priazeň niektorej z „roztancovaných“ dievčat. Okrem mládeže a, samozrejme, zvedavých detí sa týchto ľudových zábav zúčastňovali ženy, ktoré boli zvedavé na svoje dcéry, ako sa prezentujú. Prítomné matky chlapcov zasa sledovali, aby potom mohli nenápadne poradiť synom, ktorá z dievčat by pre nich bola vhodná. Muži zatiaľ vysedávali v krčmách, alebo sa venovali hre v kolky v blízkej kolkárni. Podľa Jána Findru-Košarca táto spevohra bola krásna: „... tej mladej hrdlá obveseľovale celú ďeďinu. Takto si samá mláďeš vitvorela veseló prostredié. A šaďe bov spev. Takto sa naše pésňe udržale ač do prvé svetové vojne. Kerej obveseľovale tak starech ako aj mladech. Ale od skončéňa vojne začale upadúvaťi.“

Chlapci zasa predvádzali na šikovnosť a silu náročné borcovačky (podobné súčasnému zápaseniu).

Všetky hry a vyčíňania „naprostred dediny“ mali veľmi starú tradíciu a svojimi koreňmi siahajú až do predkresťanských dôb.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984