Reklama
Reklama

Život národa je večný. Sto rokov od Trianonu 1920 – 2020

Na okraj publikácie o storočnom mieri a jeho storočnej revízii
Počet zobrazení: 2151

1.

Pred sto rokmi: 4. júna 1920 uzatvorili Spojené mocnosti, víťazné štáty prvej svetovej vojny jednu z poltuctu mierových zmlúv – s porazeným Maďarskom. Vstúpila do dejinných písomností ako Trianonská mierová zmluva. Meno dostala podľa zámku, v ktorom bola podpísaná. Bol a je súčasťou zámockého areálu vo Versailles pri Paríži. Ten dal meno nielen mierovej zmluve s Nemeckom, ale celému povojnovému systému. Za podpisovým stolom medzi víťazmi sedeli aj zástupcovia Česko-Slovenska. Čech Edvard Beneš a Slovák Štefan Osuský. Ich podpis urobil medzinárodnoprávnu bodku za vyčlenením Slovenska z Uhorska a slovami Štefana Janšáka znamenal „vstup Slovákov medzi slobodné národy“ prostredníctvom štátu Česko-Slovensko. Slovenský prevrat a či prelom (E. Stodola) z roku 1918 bol pre slovenskú spoločnosť epochálna udalosť, bol to rozhodujúci krok na ceste k samostatnej štátnosti, ktorá sa píše od 1. 1. 1993. Dvadsiate storočie pre Slovákov trvalo „len“ sedemdesiatpäť rokov. Možno aj pre akúsi ľahkosť, lacnosť a ležérnosť zrodu Slovenskej republiky vnímame ho ako samozrejmosť. Alebo sme k Slovenskej republike  ľahostajní. Hrdosť na svoj štát nie je v slovenských reáliách ani len odvarom či výluhom kvality a kvantity prejavov našich susedov k svojim štátnostiam. Všetkých susedov, nielen Maďarska! Preto ani neprekvapí takmer absencia počinov k storočnici Trianonu.  Nie je to vina iba koronakrízy.
 

2.

Okrúhle slovenské storočnice spojené so slovenským zrodom, ktoré pripadli na roky 2018, 2019 a 2020 – Liptovskomikulášsky 1. máj 1918, Martinská deklarácia z 30. októbra 1918, prevzatie moci z maďarských rúk a úspešná obrana pred maďarskými ozbrojenými útokmi v roku 1919 až po medzinárodnoprávne uznanie slovenských hraníc v Trianone 4. júna 1920 – vytvárajú dostatočný odstup na to, aby sme ich považovali za trvalé a základné hodnoty slovenskej svojbytnosti. Bohužiaľ, tak tomu u nás nie je. Pripomienka storočnice Česko-Slovenska na predspojovníkovej strane (v Česku) bola neporovnateľne bohatšia, mnohostrannejšia a najmä adresnejšia. Oslovovala všetkých občanov Českej republiky a všetkých Čechov a vysielala signály národnej hrdosti do celého sveta. V januári 2018 expozície z Česka na veľtrhu cestovného ruchu Slovakiatour označoval slogan „100 let republiky Kde domov můj“. Alebo motto určené pre Slovensko: „1918-100-2018 SPOLEČNÉ STOLETÍ“. K dispozícii bol bohatý sortiment publikácií, prospektov a akcií cestovného ruchu postavených na ľuďoch a udalostiach spojených so vznikom a existenciou spoločného štátu. Nielen tam a vtedy. Český štát, jednotlivé samosprávy i jednotlivci žili storočnicou. Média akéhokoľvek druhu boli preplnené spomienkami, pripomienkami, ktoré prenikli všade a ku každému. Pamätáte si u nás, aké boli duchovné cvičenia okolo oslavy stého výročia vzniku Česko-Slovenska? Štátny sviatok alebo nie? Osobne som presvedčený, že na štátnej úrovni máme oslavovať 30. október – Martinskú deklaráciu (náš Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu) ako pendant českého 28. októbra, ktorý v Českej republike svätia ako Deň vzniku samostatného československého štátu. Iní tvrdia, pravdu nemá ani jeden, že samostatný československý štát medzinárodnoprávne vznikol 18. októbra 1918 Washingtonskou deklaráciou. Začiatkom novembra 2018 si slovenská vláda dôstojne pripomenula storočnicu „trojdňovej Skalickej vlády. To bolo tak všetko. Vo februári 1919 prešlo sto rokov od príchodu (slovenskej) vlády v podobe Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska do Bratislavy, jej vyhlásenie za hlavné mesto Slovenska a premenovanie Prešporka na Bratislavu. Čo na to Bratislava a jej predstavitelia? A Slovenská republika a jej predstavitelia? Nič, čo by stálo za pozornosť, žiadna úcta k minulosti… Jedine Petržalka si koncepčne, dôstojne a verejne pripomenula po sto rokoch svoje česko-slovenské znovuzrodenie dňa 14. augusta 1919 a pripojenie k Česko-Slovensku. Našťastie verejná mienka nedovolila zabudnúť na sté výročie tragickej smrti generála M. R. Štefánika – spolutvorcu česko-slovenského štátu. Najviac je mi smutno z minimálnej pozornosti, ktorú naša spoločnosť v roku 2019 venovala zástoju česko-slovenských ozbrojených zložiek pri obrane (česko)slovenskej vlasti. Pomníky a hroby padlých z bojov proti maďarskej agresii sú zabudnuté alebo zabúdané. Ústredné pietne miesto či regionálne pamätníky neexistujú. Naša historická amnézia pokračuje naďalej.
 

3.

Prišiel rok 2020 a 100 rokov od podpisu Trianonu, ktorý zaknihoval počiatok prvého skutočne slovenského storočia. „Čo sa pripravilo k tomuto významnému dátumu v našich dejinách zo slovenskej strany? Ako k tomu pristúpili slovenskí ústavní činitelia?[1] Neočakával som koncepčný celospoločenský prístup k pripomínaniu jednej z najvýznamnejších udalostí slovenských dejín. a preto som sa nesklamal. „Vidíme tiež odlišný prístup k Trianonu, podľa toho ako si obe strany pripomenuli 4. júna 2020. Zatiaľ čo na Slovensku bola spomienka veľmi skromná, z maďarskej strany sme sa dočkali len opakovania mnohých rituálov, ktoré nemali ďaleko ani od medzivojnových rokov.“[2] Áno skromná, ale poniektorí sme nezabudli... Slovo o tom informovalo: Trianon vstúpil do druhej stovky. Určite boli aj iné skromné podujatia.

trianon_gabor_vrabel.jpgZa mimoriadny počin považujem vydanie knihy autorskej dvojice Ján Gábor a Ferdinand Vrábel: „Život národa je večný. Sto rokov od Trianonu 1920 – 2020.“ Kniha vyšla vo vydavateľstve Perfekt. Autori Ján Gábor je právnik, aktívny diplomat (okrem iného bol veľvyslancom v Rumunsku) a Ferdinand Vrábel historik, odborník s dôrazom na dejiny prvej svetovej vojny, čs. légie a medzivojnovú Česko-Slovenskú republiku. Kniha má 222 strán, člení sa na šesť kapitol, úvod a záver. Prvá kapitola (FV) píše o Slovákoch vo víre prvej svetovej vojny. Druhá (spoločná) približuje mierovú konferenciu v Paríži s osobitným zreteľom na zmluvu s Maďarmi. Tretia (FV) prináša Apponyiho prejav v Paríži 16. 1. 1920. Štvrtá takmer 80-stranová je analýza Trianonskej mierovej zmluvy a prístupu Maďarska k nej od J. Gábora. V piatej F. Vrábel zhrňuje, ako sa pripomínalo 100. výročie Trianonu na Slovensku a v Maďarsku. Záverečnou šiestou kapitolou je opäť analýza J. Gábora s názvom: Odčinenie krivdy Trianonu na maďarský/revizionistický spôsob – integrácia maďarského národa v Karpatskej kotline. Recenzentmi boli Anton Hrnko, Jozef Lysý a Ivan Mrva. Na dokreslenie súvislostí jej zrodu uvádzam, že „... vyšla s podporou Kancelárie Národnej rady SR a Fondu Blanky, Martina a Michaly Hrnkovcov, ktorí tragicky zahynuli pri leteckom nešťastí“. Publikácia je dôstojným, mimoriadne kvalitným a otvoreným príspevkom do trvalej rozpravy o slovenskej minulosti, prítomnosti a najmä budúcnosti. Obsah knihy v podobe názvov jednotlivých kapitol je dobrou pozvánkou a výzvou na jej prečítanie.
 

4.

Fotografia Štefana Osuského s textom: „Autori tejto publikácie venujú svoje spoločné dielo pamiatke slovenského diplomata Štefana Osuského, najmä jeho zásadnému podielu na príprave mierovej zmluvy v Trianone, ktorú tiež osobne podpísal v mene nového štátu“[3] je prvým obrázkom knihy. Na jej prebale si čitateľ môže prečítať slávne Osuského slová, ktorými komentoval svoj podpis na mierovej zmluve. Povedal, že podpisuje „vyúčtovanie slovenského národa s bývalým Uhorskom ...“. Poprial  maďarskému národu, aby v tichu a pokoji rozmýšľal o svojich chybách, ale dodal, že „budeme bdieť nad životom a domom našim a našich budúcich generácií, lebo život národa je večný[4]. Uvedený záznam svojich pocitov uverejnil o päť rokov neskôr v časopise Prúdy. Osuského vyjadrenie bolo i jeho osobným zadosťučinením, akýmsi osobným účtovaním s vyjednávacím náprotivkom Albertom Aponim (maďarsky Apponyi). (Poznámka: Pretože si myslím, že slovenčina je schopná zapisovať mená aj z obdobia, keď jej to nebolo umožnené, mená píšem v súlade s pravidlami slovenského jazyka. Pri preberaní citácií rešpektujem tamojší zápis. J. S.) Nebolo to ich prvé stretnutie. Ten v roku 1905, vtedy minister pre školstvo, poctil bratislavské Evanjelické lýceum inšpekciou. Zavítal na hodinu latiny, kde exceloval študent Š. Osuský. Pán gróf po zistení, odkiaľ pochádza, poznamenal: „Brezová... to je miesto, ktoré plodí všetky revolúcie proti Maďarom. Ale ty budeš dobrý Maďar.‘ Osuský spomínal: „Nepýtal sa ma, či budem dobrým uhorským občanom, ale jednoducho povedal, že budem dobrým Maďarom. Spomenul som si na otca, ktorý ma vždy varoval, aby som sa nemiešal do politiky... Premyslel som si preto, ako odpovedať. Nemohol som predsa prisvedčiť, že budem dobrým Maďarom, ani by som to zo seba nebol dostal, a tak som mlčal...“ Mlčanie mu nepomohlo. Pán minister sa urazil a postaral sa, aby ho vyhodili zo všetkých škôl v Uhorsku. Odišiel do Ameriky, vrátil sa do Európy v roku 1916. Dal sa do služieb zahraničného odboja slovenského národa a tak bol 4. júna 1920 na historicky správnej strane stola. Štefan Osuský je v dnešnej slovenskej spoločnosti nedocenený a neznámy. Dosvedčuje to aj fakt, že v nereprezentatívnom pokuse pri mediálnom hľadaní „najväčšieho Slováka“ sa nedostal do prvej stovky. Z ľudí, ktorí sa podieľali na vzniku spoločného štátu Slovákov a Čechov, sú tam Vavro Šrobár (na 88. mieste), Milan Hodža (71.), Jozef Murgaš (30.), P. O. Hviezdoslav (21.), Andrej Hlinka (4.) a najväčší z najväčších Slovákov – prvý M. R. Štefánik.
 

5.

F. Vrábel predstavuje prvýkrát širokému okruhu slovenských čitateľov Aponiho „mierový“ prejav. „A. Apponyi  sa vo svojom vystúpení snažil obhájiť neobhájiteľné a možno aj spravodlivosťou dejín mu pripadla úloha niesť ako prvému aj dôsledky jeho maďarizačnej politiky.[5] Tento uhorský šľachtic, ktorý má predikát podľa slovenskej obce Veľké Oponice (Oponice=Apony) pri Topoľčanoch, nie je v našej slovenskej pamäti lichotivo zapísaný. „Počas svojej kariéry sa stal jedným z najhorlivejších stúpencov pomaďarčenia nemaďarských národností v Uhorsku a dodnes je smutne známy svojimi školskými ,reformami z roku 1907, z čias keď stál na čele rezortu...“[6] Kanonik Pavel Blaho zaznamenal v knihe Slabí a mocní (vydanie z roku 1933) historku z čias svojho účinkovania v Holíči na Záhorí. V sedemdesiatych rokoch 19. storočia k ním na faru, kde sa schádzala „vyberaná“ spoločnosť, zavítal rovno z Oravy mladý muž menom Albert Aponi. Prišiel tam prítomnému štátnemu tajomníkovi „radostne zvestovať, že mu Slováci z volebného okresu bobrovského samoprví otvorili bránu do snemu v Budapešti“. Holíčsky farár vystrúhal oslavnú reč v nemeckej reči a klaňal sa mu takmer ako novému prorokovi a spasiteľovi uhorskej krajiny. Duchovný Blaho popisuje, čo sa dialo ďalej asi takto. Na farárov prívet Aponi odpovedal krátko a – po slovensky. Spoločnosť pri stole bola z toho vyjavená, preto svoj rečový zázrak vysvetľoval ďalej už po nemecky: „Náš dobrý slovenský ľud poctil ma svojou dôverou, vyvolil si ma za svojho zástupcu na krajinskom sneme. Slušalo sa, ba je povinnosťou každého poslanca, reč ľudu si uctiť a sa ju aj naučiť!“ Budúci minister na presadenie jedinečnosti maďarčiny pozdravil svojich Oravcov vraj skutočne správnou slovenčinou. Pavol Blaho, inak strýko peštianského poslanca za Skalicu a známeho národovca Pavla Blaha ml., uzavrel príhodu slovami: „Ako minister kultu, uctil, zamiloval, ba privinul si slovenčinu k srdcu tak mocne, až ju vo všetkých školách zadusil. Dokázal sa i horlivým zástupcom toho dobrého slovenského ľudu, lebo Slovákom všade stúpal na päty“.
 

6.

„Keď zavládol v Budapešti boľševický teror Bélu Kuna s jasným cieľom pokúsiť sa o obnovenie maďarskej hegemónie v Karpatskej kotline, aristokrat Apponyi musel ujsť z krajiny z obáv o svoj vlastný život. Uchýlil sa na územie novovzniknutého Česko-Slovenska do rodinného sídla v Malinove. Úrady mladého štátu mu k tomu dali súhlas s podmienkou, že gróf sa nebude viac angažovať proti slovenským záujmom.“[7] Tak sa i stalo. Albert sa uchýlil k otcovi do Malinova (vtedy Eberhard) pred letom 1919. Ale už v januári 1920 si na Slovensko, tobôž na slovenský ľud v prejave v Paríži ani nespomenul. Zablúdil som na webové stránky dnešného Malinova. Tam sa dozviete, že „Albert (1846 – 1933), ktorý bol vynikajúcim rečníkom a politikom, tu často pobýval s rodinou až do roku 1923. Obyvatelia obce si ho pamätajú, ako pomáhal pri povodniach, postavil novú školu po požiari, pomáhal aj počas prvej svetovej vojny. Veľa cestoval po svete a ovládal šesť jazykov. Viackrát bol v Amerike a písal si s prezidentom Teodorom Rooseveltom. Počas návštevy v Európe bol Teodor Roosevelt dňa 17. apríla 1910 hosťom v eberhardskom kaštieli“. Podľa malinovských webových stránok hotový ľudomil. Ani slovo o jeho protislovenskosti. Aponiovský duch vyžaruje aj z nasledujúceho výkladu „slovenských“ dejín: „Počas druhej svetovej vojny bola obec a veľká časť Žitného ostrova pripojená k Maďarsku. Po skončení vojny sa územie znovu vrátilo ČSR.“ Dejinná selanka! Pritom išlo o flagrantné porušenie Trianonu, ktoré vyvrcholilo horthyovskou okupáciou. Svojrázny dejepisný výklad v rozpore so skutočnosťou pokračuje ďalej podľa Aponiho nôt: „Veľká časť obyvateľov obce bola v rokoch 1946 – 48 násilne vysídlená do Maďarska, časť deportovaná do Čiech a do vyprázdnených domov boli presídľovaní podľa dohody o výmene obyvateľstva občania slovenskej národnosti z Maďarska.“ Do Maďarska boli vysídlení len tí Maďari (ak v obci takí boli), ktorí sem prišli v časoch okupácie po Viedenskej arbitráži. Na ostatných platila dohoda o výmene obyvateľstva. Čiže koľko Slovákov z Maďarska, toľko Maďarov zo Slovenska. S dohodou súhlasila a podpísala ju maďarská vláda! Skôr zarmucuje, že niet zmienky o nemeckej menšine pri Bratislave. Tiež ani slovo o tom, že na rozparcelovaných aponiovských majetkoch v dvadsiatich rokoch vznikla kolónia Gešajovo, dnes Zálesie. Zakladateľom bol Ignác Gessay z Oravy, americký Slovák, spolutvorca Clevelandskej dohody z roku 1915, ktorý za pomoci Slovenskej banky v roku 1921 sprostredkuje predaj viac ako 600 ha pôdy novým osadníkom. Dokazujú to jednotlivé kúpno-predajné zmluvy „uzavreté niže doloženého dňa medzi grófmi Albertom Aponyim a Jurajom Apponyim v Budapešti, ktorých zastupuje Ignác Gessay, bratislavský občan a správca Kancelárie Slovenskej ligy americkej ako predavačmi s jednej a medzi (…) ako kupcami z druhej strany za nasledujúcich podmienok.“ Zaujímavý paradox histórie, pomenoval by som ho trianonský paradox, Aponiovci už v počiatkoch česko-slovenského štátu nechtiac významne prispeli k slovakizácii juhu Slovenska.
 

7.

Mierová zmluva z Trianonu bola jednou z viacerých, ktoré upravovali medzinárodné vzťahy po prvej svetovej vojne. Tri z nich sa týkali Česko-Slovenska. Verseilleská upravovala naše hranice z Nemeckom, Saintgermainska s Rakúskom a Trianonská s Maďarskom. Oslavy a spomienky stého výročia prvých dvoch prebehli takmer bez povšimnutia, zaznamenali sme ich ako významné dátumy histórie. Nie tak tomu bolo a tak je so zmluvou Trianonskou. „Na rozdiel od Rakúska, ktoré sa vzdalo revizionistických územných nárokov a nebudovalo iredentu, Maďarsko v susedných štátoch  z maďarských menšinových strán vytvorilo silné iredentistické hnutie – svoju piatu kolónu“.[8] Maďarsko hneď po posledných výstreloch prvej svetovej vojny začalo s revíziou výsledkov svojej prehry. Nebolo ochotné uznať, že k zániku Uhorska viedla netolerantná politika maďarských vládnucich elít. S týmto nepochopením pristupovalo k mierovým rokovaniam v Paríži, nikdy sebakriticky neanalyzovalo svoje zlyhania a už viac ako 102 rokov sa snaží o politiku revanšu a dosiahnutie revízie. Pokiaľ počas rokovaní a pri podpise mierovej zmluvy v Trianone sme dosiahli (aj my Slováci) akúsi spravodlivosť, tak nasledujúcich sto rokov historická spravodlivosť mala nielen zakryté oči, ale najmä nefungovala. Kapitolu J. Gábora analyzujúcu Trianonskú mierovú zmluvu a prístup Maďarska k nej navrhujem za povinné čítanie slovenských politikov na všetkých úrovniach. Niektorí sa ozvú, že je to nevyvážené, možno až protimaďarské. Nie je to tak. Je to objektívny pohľad a dokumentmi podložený prehľad protirečivosti slovensko-maďarských vzťahov. Dokazuje, že Budapešť už na mierových rokovaniach pred 100 rokmi taktizovala, napriek tomu, že vtedajšia medzinárodná verejnosť prísne odsúdila maďarizáciu. Každý čitateľ by sa mal pristaviť a zamyslieť pri analýze obsahu Trianonskej mierovej zmluvy, ktorá zdôrazňuje, že „Budapešť nechcela akceptovať, že Trianon bol priamym dôsledkom bezohľadnej maďarskej národnostnej politiky v Uhorskom kráľovstve v druhej polovici 19. storočia“.[9] Ďalej sleduje storočnú mierovú zmluvu v historických, politických a právnych súvislostiach. Všíma si revizionizmus v politike medzivojnového Maďarska, ktorý vyústil do arbitrážnych a ozbrojených agresií aj voči Česko-Slovensku a ukázal maďarskú nepoučiteľnosť pred druhou svetovou vojnou a po nej. Parížska mierová zmluva podpísaná začiatkom roka 1947 potvrdila platnosť Trianonu a odobrila Dohodu o výmene obyvateľstva. Závery jednej i druhej parížskej mierovej dohody boli sabotované aj povojnovými vládami Maďarska. Pokračoval plazivý revizionizmus. „Najväčšou obeťou Trianonu je slovenská menšina v Maďarsku. (…) Likvidácia národnostného školstva, vrátane škôl slovenskej menšiny v Maďarsku po roku 1960, mala účinne zabrániť príchodu ďalšej generácie slovensky hovoriacich krajanov. Z pohľadu Budapešti mala tiež strategicky predísť tomu, aby sa v budúcich prípadných rokovaniach týkajúcich sa tejto citlivej agendy vôbec uvažovalo o použití princípu reciprocity. Česko-slovenské úrady mlčali“.[10]
 

8.

Výrečným potvrdením slovenskej zmierlivosti je aj fakt, že „naše oslavy“ storočia Trianonu sa konali pri pamätníku troch mierových zmlúv. Slovensko chápe Trianon v celistvosti ako súčasť zrodu vtedajšej česko-slovenskej štátnosti, a nie protimaďarský akt. Zdá sa, že si neuvedomujeme nebezpečenstvo politiky nášho suseda. Ten svojimi činmi (z)neuznáva základný medzinárodne potvrdený kameň slovenskej svojbytnosti a zvrchovanosti. Podrobne o súčasnej maďarskej politike voči nášmu štátu a regiónu píše 6. kapitola. Príznačne je nazvaná: Odčinenie krivdy Trianonu na maďarský/revizionistický spôsob – integrácia maďarského národa v Karpatskej kotline autorsky spracovaná Jánom Gáborom. Načim si ju prečítať. Autor reflektuje tri fázy maďarského postupu. Prvá: Krajanský zákon ako bod zlomu v slovensko-maďarskej spolupráci a začiatok procesu „integrácie maďarského národa“ v Karpatskej kotline. Druhá fáza – štátne občianstvo podľa „karpatského práva“ ako kulminačný bod procesu „integrácie maďarského národa v Karpatskej kotline“. Tretiu fázu nazval: Vízia maďarských elít o budúcnosti priestoru Karpatskej kotliny, ktorá sa už priebežne realizuje … Túto víziu predstavuje na základe prejavov maďarského predsedu vlády Viktora Orbána 6. júna 2020 v Novom Meste pod Šiatrom (mimochodom ležiacom bezprostredne na slovenskej hranici), ktorý odznel dva dni po podpise Trianonu pred sto rokmi. Druhým je prejav toho istého politika v Budapešti na Košútovom námestí 20. augusta 2020, v deň sviatku Štefana Kráľa a pri príležitosti otvorenia Trianonského memoriálu s veľmi ostro protislovenským nábojom. Súčasná politika „maďarskej krajiny“ stojí za pozornosť nielen širokej čitateľskej obce, ale predovšetkým predstaviteľom Slovenskej republiky. „V slovenských podmienkach to znamená, že v prístupoch k politike Maďarska by sme sa mali opierať o naše dlhoročné skúsenosti na základe faktov v relevantných súvislostiach“[11].
 

9.

„Nerešpektovanie Trianonskej mierovej zmluvy, jej označovanie za diktát a nespravodlivosť a z toho vyplývajúca trvala snaha o jej revíziu však otvára problém, ktorý mal byť už dávno uzavretý.[12] Najlepším záverom mojej recenzie sú záverečné slová z publikácie Život národa je večný: „…nedávne spomienky na 100. výročie podpisu Trianonskej mierovej zmluvy ukázali, že ani po sto rokoch sa nezavŕšil projekt historického zmierenia medzi našimi národmi. Jedným z cieľov tejto publikácie bolo naznačiť vnímavému čitateľovi, v čom a na ktorej strane Dunaja sú ešte stále rezervy...“[13]

 


[1]Gábor. J., - Vrábeľ F.: Život národa je večný, Bratislava 2020, s. 131
[2]Gábor. J., - Vrábeľ F.: Život národa je večný, Bratislava 2020, s. 129
[3]Gábor. J., - Vrábeľ F.: Život národa je večný, Bratislava 2020, s. 4
[4]Gábor. J., - Vrábeľ F.: Život národa je večný, Bratislava 2020, s. 40
[5]Gábor. J., - Vrábeľ F.: Život národa je večný, Bratislava 2020, s. 35
[6]Gábor. J., - Vrábeľ F.: Život národa je večný, Bratislava 2020, s. 33
[7]Gábor. J., - Vrábeľ F.: Život národa je večný, Bratislava 2020, s. 63
[8]Gábor. J., - Vrábeľ F.: Život národa je večný, Bratislava 2020, s. 67
[9]Gábor. J., - Vrábeľ F.: Život národa je večný, Bratislava 2020, s. 66
[10]Gábor. J., - Vrábeľ F.: Život národa je večný, Bratislava 2020, s. 74
[11]Gábor. J., - Vrábeľ F.: Život národa je večný, Bratislava 2020, s. 200
[12]Gábor. J., - Vrábeľ F.: Život národa je večný, Bratislava 2020, s. 203
[13]Gábor. J., - Vrábeľ F.: Život národa je večný, Bratislava 2020, s. 206

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama