Patriarchova jeseň

Vyhlásením Fidela Castra, že sa už nebude uchádzať o znovuzvolenie za hlavu štátu a šéfa ozbrojených síl, sa začína oficiálny odchod posledného príslušníka „prvej generácie“ politických lídrov tretieho sveta.
Počet zobrazení: 1143

Vyhlásením Fidela Castra, že sa už nebude uchádzať o znovuzvolenie za hlavu štátu a šéfa ozbrojených síl, sa začína oficiálny odchod posledného príslušníka „prvej generácie“ politických lídrov tretieho sveta. Néhrú, Násir, Sukarno, Nkrumah, Castro... ich ideológia a svetonázor sa líšili, mali však mnoho spoločného. Nazeranie na medzinárodné vzťahy, štát, ľud, politiku či moc zásadne ovplyvňovala skutočnosť, že pochádzali z (neo)koloniálne závislých krajín. Ich politické vedomie sa formovalo v boji proti vonkajšej závislosti. Európski kartografi stredoveku a raného novoveku označovali neznáme krajiny slovami hic sunt leones, tu žijú levy. Kolonizácia, ktorá vyvrcholila v imperialistickej expanzii devätnásteho a prvej polovice 20. storočia, vytvorila z exotickosti nepriateľstvo a neskôr nadradenosť. Krajina levov sa náhle zmenila na krajinu divochov, ktorých treba „civilizovať“. Nerovnosť sa zahaľovala do rúška „civilizačnej misie“, v ktorej „biely muž“ prináša obete, aby povzniesol „farebných mužov“ na úroveň skutočného človeka. Rozpad koloniálnej sústavy neznamenal žiaden návrat k tzv. starému poriadku, ani nastolenie rovnosti. Kolonializmus globálne rozšíril systém hierarchických politických a ekonomických vzťahov, ktorý vznikol v Európe počas 16. storočia. Koloniálna nadvláda, ktorá sa stala po druhej svetovej vojne ekonomicky a ideologicky neudržateľná, bola nahradená inými spôsobmi kontroly. Postkoloniálne spoločnosti ostali na dne renovovanej hierarchie ako periféria systému. V takomto prostredí politicky vyrástla a vládla prvá generácia lídrov krajín tretieho sveta, ktorej posledným príslušníkom je Fidel Castro. Ich (a teda aj jeho) politické dedičstvo je zmiešané – rovnako ako situácia, v ktorej pôsobil(i). Do hodnotenia sa nevyhnutne mieša ideológia hodnotiaceho, a podľa toho sa prisudzuje rôzna váha protichodným argumentom: Formálna politická samostatnosť – a teda zodpovednosť elít – proti faktickému vplyvu vonkajších aktérov (v prípade Kuby umocnenému blízkosťou USA). Politická nesloboda v kontraste snahy o sociálne reformy, potlačenie absolútnej chudoby, ktorá zároveň berie šancu realizovať možnosti ponúkané slobodou. Radikálna rétorika na medzinárodnej scéne oproti odporu voči hegemónii udržiavajúcej hierarchiu globálneho systému. Je ľahké hodnotiť z pozície víťaza. Je ťažké byť principiálny v pozícii porazeného.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984