Kentaur v pasci čítaniek

Je zrejmé, že s každým či takmer s každým povolaním sa spája aj určitá typická predmetná skutočnosť či symbol. K chirurgovi sa primýšľa zvyčajne skalpel, k železničnému výpravcovi červená čapica a červeno-zelený terč na paličke...
Počet zobrazení: 1947
samo_chalupka_www-m.jpg

Motto: „Pravda je vždy útecha. Iba čert má rád lži.“ J. Updike

Je zrejmé, že s každým či takmer s každým povolaním sa spája aj určitá typická predmetná skutočnosť či symbol. K chirurgovi sa primýšľa zvyčajne skalpel, k železničnému výpravcovi červená čapica a červeno-zelený terč na paličke, k policajtovi obušok, k pekárovi biela okrúhla čapica, k rybárovi sieť a člnok, k murárovi kelňa a vodováha, k tesárovi dláto, k obuvníkovi šidlo, ku krajčírovi nožnice – ale krajčírov už vari ani niet, dnes už toto remeslo majú v rukách väčšinou ženy, ak ho vôbec niekto ešte má v rukách... Čo možno pridať k učiteľovi slovenčiny? Každému učiteľovi bez rozdielu azda notes na známky, ale čo so slovenčinármi?

Viktorovi Murkovi po určitom čase jeho pedagogického pôsobenia začali byť podozrivé určité texty v gymnaziálnych čítankách. Rukami mu prešlo nielen niekoľko generácií študentov, ale aj čítaniek, tých najhrubších kníh medzi všetkými učebnicami, ktoré sa na stredných školách používajú. V mysli sa mu v týchto súvislostiach vynárala aj hmlistá spomienka z ktoréhosi ročníka základnej školy, keď nezvyčajný ruch prinieslo hlasné čítanie z nejakej prózy osvedčeného Petra Jilemnického o udatnom Jankovi Giertlim, ktorý z posledných síl bežal oznámiť partizánom ich ohrozenie nemeckými vojakmi. Po ťažkej ceste hustým snehom jeho vysilenie autor charakterizoval aj slovami „strasie sa, strcká sa“. Tento text práve čítal Mišo Chlebovič a po tom, ako sa mu pri týchto slovách zatriasol hlas, triedou sa ozval šum a posmešný smiech a mala veru pani učiteľka čo robiť, aby triedu utíšila.

Vo Viktorovom rodnom kraji to druhé sloveso, použité vtedy často citovaným autorom, označuje najhrubšie označenie činnosti, o ktorej mali Viktor s Mišom dosť hmlisté predstavy, hoci dobre vedeli, že je to škaredé slovo o tom, čo robieva muž so ženou v posteli. Vtedy si mysleli, že len v posteli, možno si to Mišo myslí dodnes, lebo sa neoženil, je starým mládencom. Ale nie takým klasickým, čo nedbá príliš o svoj zovňajšok, oblieka sa len pracovne, a podobne. Mišo sa vzorne staral o dom po rodičoch, sám si pral, varil, mal vždy vyupratované, používal spreje a dezodoranty a Viktor vedel, že to nie je náhoda, keď k nemu občas zašiel, aby mu jeho dávny spolužiak niečo zmajstroval z dreva či z kovu. Mišo bol taký všeumelec, len to s tým Jankom Giertlim, unaveným od ťažkého behu snehom do hôr, pochopil nejako príliš po svojom a Viktor mal pocit, že keby náhodou zaspomínal na túto dávnu epizódku, začervenal by sa vari ešte i teraz, po toľkých rokoch.

Gymnazisti však už vo svojich čítankách nečítali o malom a udatnom Jankovi. A keď sa predrali náročnou húštinou učiva od Ptahhotepovho ponaučenia a Eposu o Gilgamešovi až k našim vysokocteným romantikom, mal Viktor čo robiť, aby pri čítaní či prednese ohnivej básne Sama Chalupku Kráľohoľská utíšil v triede ruch a smiech, keď sa dostali až k strofe, kde boli verše – Boh do krivdy hromom, / a junák guľami. Nepomohli veľmi k nastoleniu náležitej vážnosti ani jeho úprimné upozornenia na to, aký to bol náš Samo statočný človek, keď išiel bojovať do Poľska za svätú vec revolučných myšlienok ujarmeného bratského slovanského národa a utrpel tam aj zranenie. Škereniu, vzájomnému podpichovaniu v laviciach, najmä medzi chlapcami, nebolo možné po tejto básni do konca hodiny zabrániť. Nechcel sa tej básni vyhýbať, pretože právom považoval vrch Kráľovu hoľu za významný pre našu literatúru a nielen pre literatúru. Vždy tŕpol, ako to dopadne, keď prichádzal na rad autor na hodinách inak osvedčeného a nepriestrelného textu Mor ho! Tam nič nehrozilo, tam sa mohol rozohniť, ako sa patrí. Ale Kráľohoľská? Tá báseň sa mu stala bezmála postrachom.

O nič lepšie to nebolo ani pri búrlivákovi Jankovi Kráľovi. V žiadnom prípade nebolo možné obísť báseň Orol vták, už názov vyvolal úškrn na mladých tvárach. Ale práve v tejto básni sa dva razy vyskytujú verše, v ktorých básnik opakuje „A tvoj vták v krutom boji“ a „A tvoj vták ďalej letí“, čo v triedach vyvolávalo neovládnuteľnú vravu, vzruch a výbuchy smiechu. Niektoré dievčatá sa ešte dokázali začervenať, ale najmenej polovica sa už pridala k mladoňom-posmešníkom. Pri prvých stretnutiach s týmito čítankovými textami zostával Viktor zaskočený, lebo podcenil ich vlastné predstihové čítanie. Spoľahol sa na to, že sa také texty do nich v nových časoch už nedostanú, keďže v čase minulého režimu sa museli študenti viac krotiť, orol-vták sa tam rovnako vyskytujúci bol predovšetkým symbol búrliváctva a romantického samotárstva. V nových časoch však zábrany padli a s vtákom Janka Kráľa to už bola iná káva...

Trápenie pokračovalo aj v ďalšom ročníku hneď v úvode, keď bujarý smiech vyvolalo čítanie úryvku z Kubániho Mendíka, kde sa dvaja sušickí mendíci pri čistení nožov navzájom povzbudzujú, aby lepšie šúchali. V tejto situácii, bojujúc s podstatne vyspelejšou erotickou predstavivosťou svojich študentov, s akou asi vyberači textov nepočítali – nepočítali?! – sa pokúsil vložiť vážny moment, poukazujúc na to, o akého spisovateľa sme nezmyselne prišli, keď ho pri hre v karty prepichol nožom jeho vlastný švagor – dobrodruh Antalík. Hoci táto smutná perlička zo života či jeho záveru nášho Ľudovíta poväčšinou nezabrala, používal ju v snahe upokojiť situáciu vo fáze práce s čítankovým textom až dovtedy, kým mu raz jeden študent, výzorom pripomínajúci spolužiaka z lavice základnej školy Miša, nepoložil otázku, ktorá ho takmer šokovala – „A čo hrali, pán profesor? Oko, šnapsa či mariáš?“ V návale hnevu zabudol aj na to, že existuje zásluhou slovenskej literárno-biografickej vedy odpoveď aj na takúto všetečnú otázku!

O nič lepšie to nebolo ani na ďalších hodinách, keď sa žiaci podobného typu silou-mocou snažili dozvedieť, aké etymologické súvislosti sú spojené s názvom obce Jonáša Záborského Chujava. Vôbec ich nezaujímalo, čo všetko súviselo s dňami škaredými, nieto peknými. Odbil ich slovami neveľmi presvedčivými o národnom hriešnictve tohto autora a o svojom skvelom zážitku z prečítania jeho famóznej Faustiády v českom preklade, ku ktorému sa dostal počas vojenčenia. V ďalšom priebehu druhého ročníka sa zdalo, že nijaké nástrahy, nijaké pasce vo vybraných textoch nehrozia. Šidlo sa nečakane a prekvapujúco vykľulo z vreca až pri neobyčajne seriózne a dôstojne pôsobiacej Elene Maróthy-Šoltésovej. Hneď prvá veta úryvku z dojímavej prózy o jej mŕtvych deťoch zasa privolala nepatričný vzruch, keď na svoju mamu volá jej „zlatý vtáčik“, synček Ivanko. Nepomohli veru triede jeho slová o nej, ako sa dôstojne vyrovnala s tým najhorším, čo môže postihnúť ženu-matku. A to ho ešte čakali texty, v ktorých sa všelikto prihováral Kukučínovej Dorici, padanie lyrického hrdinu V. Beniaka na riť, nepostávanie Pisára Gráča, nehovoriac o jadrnej reči Holdena Caulfielda či pohlavnej zažiadanosti Pichandovcov, ale to už boli predsa len iní študenti ako tí, čo svoju gymnaziálnu kariéru len začínali. Veru iní!

Autor je učiteľ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
03. apríl 2012, 13:28
Ďalšie učebnice či čítanky. Ďalšie pasce. Janko Jesenský v svojej novele Koniec lásky nazval svojho hrdinu Čurín. A opäť je to v čítanke!

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984