Zločin a t(r)est
Každý človek má v sebe božský hlas – „daimonion“, ktorý mu neomylne hovorí, čo robí dobre a čo zle. Sokrates toto presvedčenie nielen hlásal, ale aj žil. Až kým ho neodsúdili na smrť. Okrem iného aj za to, že „kazil mládež“. Obžaloba bola jasná: ohrozoval dobré mravy. Mohol by to byť pekný príbeh disidenta s presvedčením a skorumpovanej mocenskej elity. Objavujú sa však komplikácie. Tú drobnú predstavuje Sokratova žena, legendárna Xantipa – vraj, kašľal na rodinu a nedalo sa s ním žiť. Omnoho väčšiu komplikáciu však priniesli dejiny. Rady božstiev sa odvtedy stihli vystriedať niekoľkokrát a hodnoty, pre ktoré sa vraj oplatí žiť aj umrieť, by zabrali stovky strán. A často si odporujú. Keď Dostojevskij vytváral postavu biedneho študenta Raskoľnikova, vložil doň kvílivý mučivý božský hlas – nie nepodobný tomu Sokratovmu. Po tom, čo zavraždil, ho ten hlas privádzal do šialenstva. Ešte ani nezasiahla spoločnosť a všetko bolo jasné. Prišiel zločin a po ňom musel prísť trest. Lenže... Niekoľko stoviek kilometrov na západ už Nietzsche pochovával Boha. „Boh je mŕtvy a my sme ho zabili...“ Vraj nastal čas prehodnocovania... samozrejme, hodnôt. Nech žije moc a ten, kto ju získa. Istý Luis Posada Carriles, podľa všetkého terorista a masový politický vrah, žije v Miami a darí sa mu celkom dobre. Zabil, a nie raz, vždy však na príkaz CIA. Nijaký súd ho za to nikdy neodsúdil a zrejme ani neodsúdi. A čo kvílivé hlasy? Iste, akurát, že vychádzajú len z úst pozostalých po obetiach. Zločin ako test. Jeho výsledok? Spoliehať sa len na božský hlas v človeku sa veľmi neoplatí. Ak aj znie niekde vo vnútri, nie je problém ho prepočuť či zahlušiť. Navyše, môže hovoriť všeličo. Napríklad, nech žije moc. Takže spoliehať sa na spoločnosť? A na ktorú? Len krátky exkurz do dejín – červený teror striedal buržoázny, ten zas náboženský, ktorý potláčal ten barbarský ešte z čias sťahovania národov, a ten... Zdá sa, že pomôže len povestná hrubá čiara za minulosťou. Lenže... Hrubá čiara paradoxne stavia spoločnosť i jednotlivca na tenký ľad. Čo bolo, bolo. Dnes je najlepšie. Politika tu predsa už nikoho nevraždí. Iba systematicky okráda tých, ktorí nemajú moc. Dôchodková reforma je podvod, na ktorý prispejeme všetci bez toho, aby väčšina mala akýkoľvek úžitok. Hovoriť o verejnom záujme alebo nebodaj o spoločnom dobre znamená vystaviť sa výsmechu – boľševik, marxista, zadubenec, jednoducho chudák. Nietzsche by povedal, že je to praobyčajná závisť. Avšak pozor, politika, aspoň u nás doma, nevraždí. Takže je to dnes lepšie? V čase Norimberského procesu, kde sa odsudzovalo za zločiny proti ľudskosti, už nacistická vedecká elita pracovala v službách USA. Aj to, čo dnes nazývame demokraciou, dokáže zabudnúť masové vraždy. A tolerovať všeličo. Nakoniec, nie je vystavenie ľudí absolútnej neistote v starobe zločinom proti ľudskosti? Alebo je to predsa len reforma, ktorá má slúžiť ako vzor ostatným krajinám? Aby bolo definitívne jasné, že odpoveď musí hľadať sám čitateľ, ešte jedna informácia na záver. Zdá sa, že Sokrates bol bisexuál (z diaľky už počuť kvílivé hlasy niektorých historikov filozofie – je to lož). No povedzte, nekazil ten antický hrdina z „nášho“ pohľadu aténsku mládež? Klásť otázky je, samozrejme, jednoduchšie ako predkladať odpovede. S týmto vedomím vám ponúkame naše tohtotýždňové pokusy.
