Spätná väzba

Ad: Svetový štandard: bez zdravotných poisťovní (Jakub Topol) Slovo 37/2007 Včera som bol nakupovať v jednom radšej nemenovanom reťazci hypermarketov. Hneď pri vchode je oddelenie so zeleninou. Komunizmus, preslávený nedostatkom banánov a predvianočnými vojnami o ananás alebo nebodaj kokosový orech, to nepripomína, to je pravda. Mám však otázku: Ako riešiť tento problém – v hypermarkete predávajú nekvalitné potraviny, predovšetkým si to všimnete pri ovocí alebo zelenine, keď narazíte na zopár zhnitých či plesnivých lahôdok. Zamestnanci sú frustrovaní a nervózni, nestíhajú, je ich málo. Pri pokladni naozaj dlhý rad, niekedy dosahuje rovnaké rozmery ako tie z čias pseudokomunizmu. Ľudia sú nervózni, vznikajú nezmyselné trenice a hľadá sa vinník. Predavači, predavčky za nič nemôžu, sú predsa len zamestnanci, zamestnankyne bez rozhodovacích kompetencií. Odkážu vás do kancelárie vedúceho. Vedúci nemôže, aj keby chcel, nemá peniaze na viac zamestnancov, a samozrejme, on o množstve peňazí pre konkrétny obchod nerozhoduje. Postavíte sa teda do jedného z dvoch dlhých radov. Ďalších päť pokladní je neobsadených, nie sú ľudia. Prečo teda nenakupujem niekde inde? Pretože inde by znamenalo vydať sa na poriadne dlhú cestu. Ale vlastne vybrať si môžem – buď pôjdem do Hypermarketu X, ktorý je vzdialený jeden kilometer, alebo do predajne toho istého reťazca, ktorá je o pol kilometra ďalej a je jeho jednovaječným dvojčaťom. Priebeh bol klasický – reťazec prišiel, ponúkal relatívne kvalitné služby, cenovou politikou zlikvidoval najslabšiu konkurenciu. Menšie obchody mizli jeden za druhým. A keď zostali len najsilnejší, reťazec „zahustil sieť“, postavil neďaleko ďalšiu predajňu. A bolo po konkurencii. No a čo prichádza potom? Predsa staré dobré osvedčené znižovanie nákladov. Znížiť počet zamestnancov, platy držať hlboko pod priemerom v ekonomike, veď on sa už v krajinke s najvyššou nezamestnanosťou v EÚ do predajne niekto nájde. Kvalitné potraviny sú tiež prekážkou vylepšovania bilancie. No a nekvalitné si aspoň budú môcť dovoliť kupovať aj tí chudobnejší, sú predsa len o niečo lacnejšie. A podobné procesy prebiehajú aj v iných častiach hospodársva. Celý tento proces posúva spoločnosť k diktatúre niekoľkých alebo možno len jednej korporácie. A ak aj priznáte, že je to nesloboda, čo s tým? Toto je podľa mňa naozaj dôležité, a nie spory o minulosti a nekonečné opakovanie tých istých, niekedy úplne jasných a triviálnych argumentov, ktorým by odporoval len blázon. noesis Ad: Súkromné poisťovne – záruka kvality? (Vladimír Kašuba) Slovo 39/2007 Jednotlivec môže byť v súkromnej poisťovni spokojný – najmä, ak mu odobria jeho liečenie či operáciu a prispejú na lieky. Ide však o princíp: ak je zdravotná poisťovňa súkromnou akciovkou a ide jej o zisk, nikdy nebude mať záujem vyplácať VŠETKY financie, ktoré dostane z povinného odvodu od zverenca (nebudeme si zastierať, že KLIENT je iba ten, čo uspel, mnohí neuspejú so svojimi požiadavkami a vtedy a. s. odvedie pozornosť tak, aby sa zdalo, že to LEKÁRI a NEMOCNICE, nikdy nie oni. Pritom práve nemocnice a lekári sú závislí od platieb súkromnej a. s. A nepovedzte, že tie platby sa neoneskorujú oproti tomu, ako zamestnávatelia strhávajú svojim zamestnancom odvody, alebo ako si ich platia samostatné zárobkovo činné osoby. A tak sa môže stať, že lekár neošetrí pacienta, lebo na to nebude mať prostriedky ani čas, a súkromná zdravotná poisťovňa bude mimo podozrenia. I keď lekárovi neplatí načas ani za všetky uskutočnené zákroky, pretože súkromná a.s. určí strop. A za tým už nasleduje STOP. A ďalšieho pacienta lekár ošetrí buď len z lekárovej dobrej vôle a zadarmo, alebo ho lekár pošle preč. A je tu princíp ako v USA. Ba ešte horší, pretože tam aspoň existujú „milosrdné nemocnice“ pre chudobných – u nás nie. Kanto