Brať, či nebrať?
Čo všetko by človek mal a čo nemal urobiť či zniesť, keď chce získať zamestnanie? Prečo nezamestnaný kalkuluje? Má vôbec právo vyberať si, čo by chcel robiť? Tridsaťročnú mladú ženu z Kysúc, ktorú som si pre jej obavy zverejniť svoje meno zo strachu, že by jej to mohlo uškodiť, nazvala Edita, som spoznala, keď sa ma spýtala, kadiaľ sa dostane k potenciálnemu zamestnávateľovi, kde ju čakal pohovor. Od roku 1995, keď ukončila ekonomickú akadémiu, absolvovala takých pohovorov viac. Zamestnaní tiež. Po skončení školy v cestovnej kancelárii, neskôr ako au-pairka v zahraničí, odkiaľ sa však pre nevyhovujúce podmienky po troch mesiacoch vrátila domov. „Kým som nevedela, koľko to znamená na tamojšie pomery, myslela som si, že 400 mariek, ktoré mesačne zarobím, je úžasná suma. A že sa zvýši, keď počas voľna budem robiť aj čosi ďalšie, ako mnohé moje kamarátky. Lenže to by bolo na čierno a domáci mi to nedovolili, aby nemali nepríjemnosti. A ja som si u nich navyše nevedela zvyknúť.“ Doma Po návrate na Slovensko sa jej vzápätí podarilo zamestnať v pobočke veľkej poisťovne. Ani nie po roku ju však kolegyne nakriatli prejsť do inej, práve vznikajúcej, kde ponúkali lepší plat. Nová poisťovňa po niekoľkých mesiacoch skrachovala. Edita nastúpila k podnikateľke, ktorá chcela založiť nadáciu pre postihnuté deti. Namiesto práce pre deti však denne cestovala do vzdialeného krajského mesta, a zaoberala sa patentom na výrobu brzdových ložísk, lebo jej šéfka si chcela otvoriť fabriku na ich výrobu. Edita teda využila, že na colnici neďaleko miesta jej bydliska potrebovali záskok za sekretárku, ktorá odišla na materskú dovolenku. Vydržala tam bezmála tri roky. Keď colníci začali rušiť civilné miesta, prepustili ju. Skúšala to na polícii. Urobila psychologické aj fyzické testy, ale napísali jej, že pre plný stav ju zamestnať nemôžu. Vysoká škola – aj práce Celý ten čas sa pokúšala dostať na vysokú školu, lebo sa nevzdávala zámeru stať sa učiteľkou. Po márnych pokusoch na dvoch univerzitách sa jej po niekoľkých mesiacoch konečne podarilo dostať na štúdium špeciálnej pedagogiky. Absolvovala ho až po piaty ročník, ale na úplné dokončenie jej chýbajú peniaze. Hoci totiž mali spolu so spolužiačkami na štúdium s univerzitou uzavretú darovaciu zmluvu na zhruba pätnásťtisíc korún ročne, zistili, že podľa zákona je platenie za štúdium dobrovoľné, a tak po druhom ročníku platiť prestali. Pravdaže, keď odovzdávali diplomovku, dozvedeli sa, že kým dlh nevyrovnajú, nepozvú ich na obhajobu. Zákon-nezákon, zmluva je zmluva. „Zaškoľovanie“ Edita potom prijala miesto vedúcej pobočky predajne hypermarketového typu v okresnom meste. S prácou pre zahraničného zamestnávateľa bolo spojené zaškolenie vo veľkopredajni v krajskom meste, takže sa presťahovala do ubytovne. Dochádzať by bolo komplikované, pretože pracovný čas bol od šiestej ráno často do jedenástej večer. Šesť dnív týždni. Do vedenia predajne ju mala zaúčať pani, ktorá však zo všetkého najlepšie vedela zamestnancom nadávať do neschopných dementov, hlupákov, neschopákov. „Za dva mesiace, sa tam vystriedalo asi 30 zamestnancov. Pri takom zaobchádzaní a navyše za nízky plat tam nik nebol ochotný zostať. A tak som musela stále za niekoho v predajni zaskakovať. Za mesiac som odpracovala 260 hodín, ale k ničomu z toho, čo som sa mala naučiť, som sa nedostala. Navyše mi zaplatili len oficiálny pracovný limit; zvyšok som si mohla vybrať ako náhradné voľno. Lenže ako, keď sa robilo sústavne? Predavačky tam boli každý deň aj dvanásť, štrnásť hodín – zadarmo. Dochádzka sa pritom písala iná, než aká bola v skutočnosti. Napríklad sme podľa papierov mali voľno, aj keď sme boli v robote, takže ani prípadný úraz, hoci by sa stal na pracovisku, by nebol pracovný.“ Vyhadzov „Pretože som potrebovala prácu, povedala som si, že vydržím, aj keď som si zavše po kútoch poplakala. Lenže raz v sobotu neprišiel zeleninár, nejaký brigádnik, čo robil za 35 korún na hodinu, ani som mu to veľmi nezazlievala, lebo málo zarobiť a ešte aj nechať po sebe vrieskať... Vtedy vedúca spustila strašný krik na mňa. Vraj, teraz povedzte, čo by ste robili, keby ste boli vedúca! Tak do toho, ukážte sa! Prosila som, aby sa upokojila, že to nejako vyriešime. Ale ako, ako, ako?! ziapala ďalej a nástojila: Odpovedzte! To som už vybuchla aj ja a spýtala som sa, či tu azda môže byť niekto múdrejší ako ona. Skričala, vraj ako sa to s ňou rozprávam. Nuž ja že tak, ako ona so mnou a aj s ostatnými. Pár dní na to som dostala výpoveď.“ Čo je patričná pláca Krátko na to dohodila známa Edite ponuku rakúskeho zamestnávateľa, ktorý práve otváral reštauračné zariadenie v Bratislave. Znamenalo to šesť dní v týždni pripravovať cestovinové špeciality. „Počas pohovoru som sa pritom márne snažila vyzvedieť, aký by som mala plat. Ak vraj budem patrične pracovať, tak ma patrične odmenia. Lenže čo je to patrične, som sa nedozvedela a moju predstavu o tom odmietli. Zato stále zdôrazňovali, že to nie je práca na osem, ale keď budú zákazníci, tak aj dvanásť, štrnásť hodín denne. Tak som si povedala, že ak za pár korún drieť a živoriť, to nemusím po bratislavských podnájmoch. Doma som potom našla v schránke leták s ponukou zamestnania v inej bratislavskej firme. Na pohovore mi ponúkli slušný plat, korektné podmienky, ubytovanie a po čase možnosť zamestnať sa v pobočke, ktorú mienia otvoriť aj na Kysuciach. Konečne sa mi hádam na ukončenie štúdia podarí zarobiť.“
