Vláda a médiá – trúbi sa do vojny

Už je to jasné každému. Vláda má médiá poriadne v zuboch. Vo vydanom komuniké sa síce usiluje o zaoblenejší tón, psychika jej členov je však naladená inak. Velí do útoku. Vyhrotený vzťah exekutívy k novinárom nie je novinkou tohto volebného obdobia. A averzia Smeru sa nezačala tým, že počas volebnej noci nechal novinárov pred sídlom strany. Ani ju nenaštartovali sociálni demokrati. Naštartovali ju médiá. Tie často útočili na súčasného premiéra, ale aj na jeho spolupracovníkov, hoci zväčša iba nafukovali bezvýznamné taľafatky. Podkopávali nohy, ako len mohli. Zlostne soptili. Vo viacerých novinách a časopisoch nebola výnimkou ani vyhrotená neobjektívnosť, bezcharakternosť, drzosť a nezriedka aj číra propaganda. Pôsobenie médií tak neprinášalo objektívne informácie, ale ich pravý opak – cielenú manipuláciu. Novinárov už dávnejšie prestala trápiť novinárska etika. Namiesto informácií ponúkajú cielené urážky. To neznamená, že by noviny nemali mať vlastný názor, veď keby ho nemali, už by tu nebola pluralita, ale argumentačná púšť. Avšak aj názor, respektíve forma jeho vyjadrenia, musí mať svoje hranice. Demarkačnou líniou je obyčajná slušnosť, primeraná objektívnosť a ľudská charakternosť. Médiá by mali moc strážiť, a nie ňou manipulovať. Akcia dnes vyvolala reakciu. Ani tá však nesmie vybočiť z rámca prísne uchopených demokratických princípov. Demokracia a pluralita totiž nevedia stráviť vendetu. Preto odteraz treba sledovať kroky kabinetu ešte väčšmi ako dosiaľ. Dúfajme, že výkonná moc to médiám nevráti ich vlastnými zbraňami a zachová si zdravý rozum. Obaja aktéri konfliktu by si mali uvedomiť, že sa navzájom potrebujú. Médiá potrebujú vládu na zabezpečenie slobody slova, a tiež možnosti vlastného voľného konania. Ochrana trhových princípov v mediálnej oblasti navyše majiteľom médií sľubuje dosahovanie ziskov. Naopak, vláda potrebuje médiá na získavanie voličov a prívržencov. Aj keď dnes sa ukazuje, že vládnuť a udržiavať si popularitu sa dá aj bez nich, takýto stav nemusí byť trvalý a možno už pri prvých vážnejších podozreniach z „panských huncútstiev“ sa môže zmeniť. Ficov kabinet by sa mal vyvarovať toho, aby bol napokon vnímaný ako kedysi Mečiarov. Je zrejmé, že trenice na tomto poli vždy boli a vždy budú. Hráči by však nemali na seba útočiť krvilačne, odzadu a neférovo. Narastajúce hašterenie môže predznamenávať aj chystanú zákopovú vojnu. Verme, že tento konflikt do nej neprerastie a vláda sa zachová uvážlivo. Najmä preto, že každá vojna prináša obete. Na oboch stranách. Autor študuje politológiu