O konformite

Istý kráľ potreboval obsadiť dôležité miesto, preto podrobil svojich dvoranov skúške. Siláci a mudrci sa zhromaždili v hojnom počte. „Múdri muži,“ povedal kráľ, „mám problém a chcel by som zistiť, kto z vás by ho vedel vyriešiť.“ Zaviedol ich k dverám s obrovským zámkom, väčším, ako kto kedy videl. Kráľ vysvetľoval: „Zámok na týchto dverách je najväčší a najťažší v celom mojom kráľovstve. Kto z vás ich dokáže otvoriť?“ Niektorí z dvoranov len odmietavo pokrútili hlavou. Iní, považovaní za skutočne bystrých, si dvere zblízka poobzerali, ale potom tiež len pokrčili plecami. Keď sa takto zachovali múdri muži, ostatní dvorania sa už nepokúsili o nič. Iba jediný vezír pristúpil až k dverám, obzrel si ich, prehmatal, napokon stisol kľučku a z celej sily sa do nich oprel. Dvere sa otvorili. Boli zatvorené, ale nie zamknuté. Pozitívny výklad príbehu z perexu by mohol poukázať na silnú individualitu hlavného hrdinu. Menej optimistický si všimne presný opak, a to tendenciu ľudí podliehať názorom väčšiny a tlaku okolia. Ak si všímame, ako sa ľudia správajú v spoločnosti, v sociálnych vzťahoch, v pracovných kolektívoch, pri voľbách, alebo aj v cestnej premávke, nemôžeme poprieť, že iba malé percento z nás by sa odhodlalo ísť a vyskúšať pevnosť dvier. Ktorým z nich sa podobá väčšina z nás? Tým, ktorí sa ani nepokúsili rozmýšľať a prejavili sa takí, akých ich kráľ potreboval na nerušené vládnutie, alebo tým, ktorí vedia byť aj pod tlakom a nátlakom sami sebou? Nečinne sa prizerali Celú lavínu výskumov správania ľudí v skupinových situáciách vyvolal smutne známy prípad Newyorčanky Kitty Genoveseovej. Keď sa trinásteho marca 1964 vracala v noci domov, napadol ju neznámy muž, ktorý ju dvakrát bodol nožom. Viacerí susedia počuli jej krik, no nikomu z nich nenapadlo zavolať políciu a už vôbec nie postaviť sa proti útočníkovi. Jediný z nich naňho zakričal, aby dal žene pokoj. Muž s nožom ušiel, no o pár minút sa vrátil, zranenú znásilnil a dobodal na smrť. Volanie o pomoc nepomohlo. Nikto zo susedov nezasiahol. Políciu napokon jediný z nich zavolal, až keď už bolo po všetkom. Mohlo za jej smrť veľkomesto? Anonymné, preľudnené, frustrujúce? Alebo kopa ľudí, ktorí nič nerobili? Podľa neskorších spresnení nebola tragická udalosť až taká jednoznačná. Nikto zo susedov nevidel celý útok. Kitty Genovesoevá bola po prvých bodnutiach v šoku a nejaký čas bola ticho, atď. No v predstavivosti verejnosti a médií čosi zarezonovalo. Príbeh zdanlivej ľahostajnosti bol až príliš uveriteľný. Nebola asi náhoda, že verejná mienka pochopila situáciu jednoznačne: susedia tušili, čo sa deje, teoreticky určite vedeli, čo majú robiť – ale napriek tomu nepomohli. Neodporovali bezpráviu a svojou pasivitou dovolili zlu, aby pokračovalo. Čo spôsobuje, že aj v prípadoch zjavného ohrozenia či nebezpečenstva majú ľudia tendenciu podliehať nečinnosti a zachovávajú si odstup v prípade, že sú súčasťou skupiny, ktorá koná podobne? Výsledky viacerých psychologických experimentov správania ľudí v takýchto a podobných situáciách sa viac-menej zhodujú. Človek je tvor spoločenský Ľudské postoje sú do značnej miery závislé od prítomnosti či neprítomnosti ďalších osôb. Príslušnosť k nejakej sociálnej skupine je, azda len s výnimkou extrémnych individualistov, jednou zo základných životných potrieb. Primárnou funkciou malých skupín je, aby jedincovi umožnili uspokojiť jeho sociálne potreby. Predstavujú určitý porovnávací rámec. Človek ustavične porovnáva svoje postoje a konanie s ostatnými členmi skupiny. A skupiny majú aj kontrolnú funkciu, keďže jedincovi permanentne poskytujú spätné väzby. Prostredníctvom reakcií sociálneho okolia vplývajú na jeho sebahodnotenie a sebavedomie. Ak je niekto z referenčnej skupiny vylúčený alebo ho skupina neprijíma, vplýva to negatívne na jeho duševné zdravie a vyvoláva pocity depresie, menejcennosti, až nezmyselnosti života. Je zrejmé, že ide o významný aspekt ľudského života, ktorému sme ochotní obetovať veľa, často i vlastný názor, individualitu alebo osobitný prístup. Prvú štúdiu konformity vypracoval Muzafer Sherif, ktorý použil tzv. autokinetický efekt – vnemovú ilúziu, pri ktorej sa zdá, že v skutočnosti nehybný svetelný bod sa v tme hýbe. Respondenti mali odhadovať mieru tohto pohybu. Odpovede osôb testovaných jednotlivo sa veľmi líšili. Avšak pri spoločnom testovaní, keď mohli počuť odhady ostatných účastníkov, sa vytvorila jednoznačná skupinová norma. Výsledky tohto experimentu naznačujú, že ľudia v nejednoznačných situáciách prijímajú úsudky druhých. Predstavte si napríklad, že prídete do cudzej krajiny a nepoznáte miestne zvyky. Pravdepodobne budete sledovať, ako sa správajú ostatní a cielene imitovať ich konanie, reč atď. Podobne sa správame aj v nejasnej, neznámej, viacznačnej situácii – zvyčajne predpokladáme, že druhí majú viac informácií, kvalitnejšie poznatky a napodobňujeme ich správanie. Vsjo jasno Pri ďalšom experimente, ktorý uskutočnil Solomon Asch, však už nejasnosť situácie nemala hrať rolu. Existovala totiž jediná správna a jednoznačná odpoveď, ktorá bola za normálnych okolností jasná. Asch informoval účastníkov, že ide o skúšku vizuálnych schopností a dal im posúdiť, ktorá z troch čiar má rovnakú dĺžku ako vzorová čiara. (pozri obrázok) V skupine boli okrem reálnych respondentov aj utajení pomocníci experimentátora, ktorí naschvál odpovedali nesprávne. Skutoční respondenti dostali príležitosť na odpoveď až po niekoľkých nesprávnych odpovediach. Ukázalo sa, že tretina odpovedí skúšaných bola rovnako nesprávna ako odpovede pomocníkov. Z Ashovho experimentu vyplýva, že aj napriek tomu, že odpoveď na otázku z testu bola celkom zjavná a respondenti v prípade písomných alebo anonymných odpovedí robili len minimálne chyby, odpovedali nesprávne, ak hrozilo, že by sa ich názor mal líšiť od názoru iných. Čo ich ku tomu viedlo? Z rozhovorov s mnohými respondentmi po skončení experimentov vyplynulo, že jedným z hlavných faktorov prispôsobivosti je potreba sociálneho rešpektu, priazne a akceptácie zo strany skupiny. Jednoducho povedané, nechceme vyzerať hlúpo, netúžime po kritike ani výsmechu zo strany svojho okolia. Čím sú skupiny konzistentnejšie a jednotnejšie, tým viac vyžadujú od svojich členov absolútnu názorovú konformitu a tým menej tolerujú správanie svojich nekonformných členov. Sila tlaku skupiny však pôsobí na každého ináč. Vo všeobecnosti môžeme rozlíšiť tri stupne prispôsobenia. Prvým, najpovrchnejším, je len vonkajšie prispôsobenie, tzv. vyhovenie, keď síce ideme s davom, ale svoje presvedčenie nemeníme. Druhým stupňom je internalizácia, keď súhlasíme, že názor väčšiny je správny. Posledným stupňom je identifikácia, keď zmeníme svoje názory či postoje, len aby sme sa podobali osobe či skupine ľudí, ktorú obdivujeme alebo rešpektujeme. V Ashovom pokuse niektorí respondenti trvali na tom, že čiaru, ktorú označili za správnu odpoveď, naozaj videli takisto dlhú ako čiaru vzorovú. Miera ochoty identifikovať sa je tým vyššia, čím väčšia je atraktivita skupiny. Čím viac sme na dianí v skupine zainteresovaní, čím je významnejšia a príťažlivejšia, tým viac sme náchylní poddať sa skupinovému tlaku. Vo všeobecnosti sú najsilnejšie skupiny zložené z ľudí, ktorých vnímame ako podobných; vekovo, statusovo, odborne. O to viac, ak je členom skupiny niekto, koho vnímame ako autoritu. V každej skupine je niekto, koho považujeme za vodcu – prirodzenú autoritu. Ak ten vyjde s nejakým kontroverzným názorom, je veľmi pravdepodobné, že sa k nemu niekto pridá. Ak to však urobí radový člen skupiny, ostatní akoby čakali, čo povie „vedúci“. Dalo by sa predpokladať že veľkosť skupinového tlaku bude jednoznačne priamo úmerná veľkosti skupiny. Výskumy však ukazujú, že pri počte vyššom ako 5 – 6 členov konformita nerastie. Práve naopak – v rámci početnejšej skupiny hrozí názorový konflikt. Moscoviciho výskumy dokonca ukazujú, že pri skupinovom konflikte môže názor malej, ale konzistentnej skupiny prevážiť nad názorom väčšiny. Ak je to naozaj tak, sme viac ovplyvniteľní viacerými menšími skupinami ako jednou veľkou. Niet dymu bez ohňa? Ako už bolo spomenuté, konformné správanie je pochopiteľné, keď je skutočnosť neurčitá. Vtedy máme sklon zachovať sa podľa toho, čo robia druhí. Nie preto, že by sme sa obávali trestu, ale preto, že správanie skupiny nám dáva informáciu o tom, čo sa od nás očakáva. Aj tu sa ukazujú určité zákonitosti: skupinovému tlaku podliehame viac pri zložitých otázkach ako pri jednoduchých. Vyplýva to z rôznej miery istoty, ktorú o konkrétnom probléme máme. Tam, kde sme si od začiatku viac-menej istí, sme aj odolnejší voči skupinovému tlaku. Tam, kde nevieme, máme sklon dať na druhých. Problém nastáva, ak sú informácie či postoje týchto druhých nesprávne – v ešte horšom prípade, ak chcú správaním a myslením väčšiny manipulovať. Zaujímavá je potom otázka: Čo zvíťazí? Vnútorné presvedčenie, alebo strach zo skupinového tlaku? Predstavte si, že sedíte v miestnosti a spolu s ďalšími ľuďmi na niečo čakáte. Povedzme, že vypĺňate nejaký dotazník. Naraz spod dverí do miestnosti začne prúdiť dym, spočiatku pomaly, potom rýchlejšie. Čo urobíte? Podobný experiment predstavili psychológovia Latané a Darley v roku 1969. Jeho účastníkmi boli študenti – niektorí sedeli v miestnosti sami, iní v skupinke, a ďalší v spoločnosti utajených pomocníkov experimentátorov. Tí mali za úlohu zostať úplne pokojní a nerobiť nič. Výsledky boli pozoruhodné. Zo študentov, ktorí sedeli v miestnosti sami, 75 percent v priebehu krátkeho času vstalo a oznámilo, čo sa deje. No v prípade, že tam s nimi čakali ďalší ľudia, konkrétne utajení pomocníci, ktorí predstierali pokoj, pokúsilo sa urobiť poplach iba 10 percent študentov, dokonca aj keď už bola miestnosť plná dymu. A čo je možno ešte zaujímavejšie, aj v skupine bez pomocníkov experimentátorov poklesla odozva na dym len na 38 percent zo zúčastnených. Latané a Darley uskutočnili aj druhý podobný pokus – v jednej miestnosti čakali účastníci, v druhej pustili nahrávku, na ktorej bolo počuť pád a potom stonanie experimentátorky, že si zranila nohu. Tam, kde boli účastníci sami, zareagovalo 70 percent z nich. No ak sedeli v miestnosti s pokojnými pomocníkmi, odozva poklesla na sedem percent. Účastníci boli zmätení, obzerali sa po pokojne sediacich – ale nespravili nič. Pri čakaní v skupinke bez predstierajúcich zareagovalo 40 percent. Je zrejmé, že pod vplyvom ignorancie a apatického správania ostatných prehodnotili účastníci situáciu ako málo závažnú a nesprávali sa tak, ako keby boli osamote. Kto sa nebojí Odhliadnuc od všetkých spomenutých faktorov, ktoré na nás zvonka pôsobia, je ochota ku konformite u každého odlišná. Konformizmus totiž nie je len skupinový fenomén, ale aj znak osobnosti. Najvýraznejšia je súvislosť medzi konformitou a celkovým sebahodnotením a sebadôverou. Na nekonformných jedincov skupina vytvára nátlak, prípadne ich odmieta, čo môže vyvolávať značnú úzkosť. Človek ktorý si neverí, len ťažko obháji svoj názor, len ťažko nepodľahne zlému pocitu z toho, že ho skupina nechápe, v horšom prípade priamo odsudzuje. Nekonformní ľudia preto nevyhnutne musia vykazovať vysoké sebavedomie, nezávislosť, nekonvenčnosť, ktoré využívajú na redukcii úzkosti namiesto prispôsobenia skupine. Úvodný príbeh má veľa podobného so súčasným fungovaním spoločnosti. Politici, médiá, banky i mnohí ďalší nám podobne ako rozprávkový kráľ často neposkytujú všetky potrebné informácie. Práve naopak, nepravdy zaobalia do lichôtok o dobrom vkuse a bystrom myslení. Vplyvní mienkotvorcovia akoby z oka vypadli utajeným pomocníkom experimentátorov – stačí, aby začali svorne obhajovať nejaký názor, a my, múdri občania, začneme horlivo pritakávať, aby sme náhodou nevzbudili podozrenie, že múdri nie sme. Podobáme sa dvoranom, ktorí mali strach prejaviť naplno kreativitu a originalitu a ostali priemerní a siví. Takí, akých ich kráľ potreboval, aby mohol nerušene vládnuť. Autorka je psychologička