Propaganda v tieni smrti
Pred niekoľkými dňami bol v Prahe pohreb populárneho českého skladateľa Karla Svobodu, ktorý spáchal samovraždu. Na tejto smutnej udalosti by nebolo nič také netradičné, nebyť až okato nenáležitého mediálneho kriku okolo nej. V Česku a vzápätí aj na Slovensku. To, že zo samovraždy významnej osobnosti urobia bulvárne denníky a časopisy mediálnu šou, nie je nič výnimočné. Vyrobia kauzu a vzápätí sa zaujímajú o čosi iné. V tomto prípade však bolo možné pozorovať niečo nezvyčajné. Tému prebrali prakticky všetky „vážne“ médiá a začali ju prepierať spôsobom, aký pre nich nie je ani pri všeobecnom novinárskom úpadku typický. Hoci Karel Svoboda bol známy človek, predsa len nepatril k tým, čo sa objavujú na televíznych obrazovkách každý deň. Cirkus, ktorý okolo jeho skonu rozpútali nielen bulvárne, ale aj politické masmédiá, bol vzhľadom na túto udalosť jednoducho nenáležitý. Slovenské médiá sa zväčša správali podľa vzoru českých. Svobodovej smrti ani tomu, ako inokedy informujú o tom, čo sa udialo v susednom, hoci Slovensku najbližšom štáte nezodpovedajúcim spôsobom. Čo potrebovali touto informáciou, či skôr spôsobom jej spracovania dosiahnuť? Veď správy o pozadí tragickej smrti umelca, aj keď jeho pesničky sú u nás už roky obľúbené, by samy osebe možno až tak výrazne neoslovili. Čo spôsobilo, že aj takzvané seriózne elektronické médiá a denníky na Slovensku sa zrazu zmenili na treťotriedny bulvár iba preto, aby mohli ľudí ohúriť? Ak by sme aj pripustili, že hlavu stratil šéfredaktor v jednom denníku, nemôžeme predpokladať, že by sa takáto náhoda udiala naraz vo všetkých politických médiách hneď v dvoch štátoch. Všimnime si, že iba niekoľko dní pred Svobodovou smrťou sa začali oficiálne rokovania medzi novou pražskou vládou a Američanmi o rozmiestnení časti protiraketovej obrany na českom území. Nedá sa pritom ubrániť dojmu, že druhý Topolánkov kabinet napochytre vznikol len preto, aby bol možný tento krok. Nová vláda sa totiž nezrodila na základe výsledkov volieb, na to nemá mandát. Zrodila sa na báze mechanizmov systému, ktoré umožňujú jej vznik bez ohľadu na to, ako Česi vlani volili. A súhlas s protiraketovou základňou bol jej úplne prvý krok. Veď aj samotná česká ministerka obrany priznala: „K prvým telefonickým kontaktom došlo ešte pred tým, ako vláda získala dôveru v parlamente.“ Problémom, aj keď akiste iba kozmetickým, je to že drvivá väčšina obyvateľov Českej republiky si rozmiestnenie amerických vojsk, tým viac systémov PRO, na svojom území neželá. A len čo sa dozvedeli, že sa o tom uvažuje, začali – čo je na Čechov dosť nezvyčajné – demonštrovať. Pritom ich protestné akcie získali veľkú podporu. Spúšťačom šírenia vybranej informácie býva obyčajne nejaká udalosť. V tomto prípade to bol dosť škandalózny vznik vlády s pomerne jasným cieľom: rozmiestniť na českom území cudzie vojská. V druhej etape do procesu vstupujú katalyzátory šírenia tejto politickej nálady. Rozhodujúci v tomto procese je čas. Čím pružnejšie sa reaguje, tým väčší úspech sa dostaví. Česká propaganda musela reagovať na začínajúce demonštrácie proti plánom s americkými raketami okamžitým odpútaním pozornosti od politickej situácie. Mala tak zabezpečiť, aby sa správy aspoň v tej chvíli nešírili, aby ich vytlačilo niečo iné. Za akúkoľvek cenu. Aj za cenu ,,morálky“, aká vyráža dych. Smrť hudobného skladateľa Karla Svobodu, čo ako bol známy a obľúbený, nebola ani zďaleka taká významná, aby sa okolo nej musel urobiť až taký mediálny hluk, akého sme boli svedkami. A neexistoval ani objektívny dôvod na jej absurdnú vulgarizáciu. Navyše sa do akcie zapojili médiá, ktoré by to preukázateľne za iných okolností nerobili. Iste nie bezdôvodne. Išlo o to, nájsť čokoľvek, z čoho by mohli urobiť hlavnú mediálnu tému, ktorá by prekryla ďaleko dôležitejšie politické rozhodnutia. Ak by v danej politickej situácii nevznikol nejaký potenciálny škandálik, ktorý sa dá použiť na odpútanie pozornosti, Česi by si ho museli vyrobiť. Vlastne si ho z veľkej časti aj vyrobili. A nebolo to ťažké – české médiá majú podobne ako tie na Slovensku či v Maďarsku prevažne jedno zafarbenie, a tak nehatene slúžia ako nástroje propagandy. Je zarážajúce, že sa na to neodvážil upozorniť ani jeden zo Svobodových priateľov či kolegov z brandže. V Česku, ale aj na Slovensku v podstate naleteli na pravidlá hry. Niektorí, napríklad Karel Gott, sa usilovali, iste úprimne, na to, čo sa zo Svobodovej smrti vyrobilo, primerane ľudsky zareagovať. Žiaľ, nepoukázali na to, že to, čo sa deje v médiách, nie je normálne. Pre nich mohlo mať všetko, čo sa okolo tejto udalosti krútilo, keď nie politický, tak aspoň morálny rozmer. Pritom viacerí umelci sa zúčastňujú aj na rozličných politických divadielkach. Teraz však neriskovali, aby sa postavili americkým plánom v strednej Európe do cesty. Pritom nejde o lentilky. Určite nejde o málo z pohľadu nielen českých občanov, ale vôbec Stredoeurópanov. Autor je študent politológie
