Cirkevní a súkromní zriaďovatelia zatiaľ vedú

Parlament a ministerstvo školstva v ústraní, ministerstvo financií ako záchranca, neštátne subjekty v krutom ohrození a obce v úlohe nenásytnej hydry, ktorá nemá nikdy dosť. Asi tak sú rozdelené roly v dráme o financovaní neštátnych základných umeleckých škôl (ZUŠ) a školských zariadení (ŠZ). Tie zriaďujú obce a samosprávne kraje. Existujú vo vyše 2 300 sídlach Slovenska. V minulosti boli štátne, v júli 2002 prešli v rámci reformy verejnej správy kompetencie zriaďovateľov na samosprávu. Tá ich financuje z vlastných príjmov. Školské zariadenia sú napríklad centrá voľného času, školské kluby detí, jedálne a strediská záujmovej činnosti, jazykové a materské školy, školy v prírode, strediská odbornej praxe, špeciálno-pedagogické poradne, domovy mládeže. Školské zariadenia môžu zakladať aj neštátne subjekty, ako je cirkev, právnické a fyzické osoby – podnikatelia. Fungujú asi v 150 mestách a obciach. Až do konca minulého roka ich financovalo ministerstvo školstva na základe normatívov. Nech to všetko platia obce S námetom na zmenu pravidiel prišlo vlani na jeseň ministerstvo školstva. Najprv chcelo na obce preniesť kompetenciu aj s finančnými prostriedkami, s čím ZMOS súhlasilo. Počiatok však nie vždy býva zárukou – financie sa na legislatívnej ceste do parlamentu kamsi stratili. Vzhľadom na pretrvávajúci mýtus, že samosprávy majú neoprávnene veľa peňazí, zrodilo sa „vydarené“ riešenie. Nech to všetko od roku 2007 platia mestá a obce z vlastných príjmov. Napriek protestom, presviedčaniu a diskusiám Národná rada problematický zákon schválila. Otázny je súlad zákona s Ústavou SR. Buď štát na mestá a obce zákonom prenesie kompetencie s charakterom preneseného výkonu štátnej správy, ale potom im musí posunúť aj príslušné peniaze. Alebo zákonom prenesie nové originálne kompetencie, no vtedy nemôže určovať, akým spôsobom sa budú financovať. Tu máme do činenia s druhým variantom. Ide o originálnu kompetenciu, ale s povinnosťou samosprávy financovať počas troch rokov v určenej výške neštátne základné umelecké školy a školské zariadenia. Uplatnenia sporného zákona Miestne samosprávy majú uhrádzať neštátnym zriaďovateľom deväťdesiat percent z prostriedkov vypočítaných podľa nariadenia vlády o rozdeľovaní dane z príjmov fyzických osôb. Keďže podiel miest a obcí na dani z príjmov fyzických osôb má mnohomiliardovú hodnotu, musia existovať pravidlá výpočtu pre jednotlivé sídla. Podľa nariadenia vlády je to počet obyvateľov a nadmorská výška stredu obce, jej veľkostná kategória, počet žiakov v školských zariadeniach, ktoré sú v jej zriaďovateľskej pô-sobnosti, a počet obyvateľov nad 62 rokov. Kritérium počtu detí v školských zariadeniach sa v roku 2007 premietne do sumy približne 12,8 miliardy korún. Obce ich použijú na financovanie originálnych kompetencií v školstve, čiže na prevádzku a kapitálové výdavky týchto zariadení, ale aj na opravu, modernizáciu, rekonštrukcie a vybavenie základných škôl. Keďže sa očakáva a verejne vyhlasuje, že mestá a obce majú kryť z podielu na dani z príjmov fyzických osôb rôzne nové kompetencie a úlohy, v praxi sa nedá považovať orientačne vypočítaný objem zdrojov na školstvo za reálny a záväzný. Práve z tejto časti svojich rozpočtov majú mestá a obce od začiatku roku 2007 financovať aj neštátne základné umelecké školy a školské zariadenia. Práve tie majú – na rozdiel od verejných zariadení – zákonný nárok na vyplatenie istého objemu peňazí. Zákon nie je jednoznačný, ale je pravdepodobné, že v súvislosti s deväťdesiatimi percentami pre neštátne zariadenia má na mysli sumu na jedno tzv. prepočítané dieťa. Toto „spriemerované“ dieťa vyjadruje fakt, že základné umelecké školy a školské zariadenia ponúkajú veľmi rozmanité aktivity s rozličnou náročnosťou. Čarovanie s peniazmi Vlani pripadlo na jedno tzv. prepočítané dieťa 1 450 korún. Tento rok bude suma vyššia a z nej deväťdesiat percent budú mestá a obce uhrádzať neštátnym zriaďovateľom podľa počtu „ich“ detí. Môže vzniknúť zaujímavá situácia: obec bude musieť uhradiť viac, ako získa z dane z príjmov fyzických osôb celkovo na úsek školstva! Keďže ide o zákonný nárok neštátnych základných umeleckých škôl a školských zariadení, obec má jedinú šancu: rozhodnúť sa, ktoré iné svoje úlohy a kompetencie finančne ukráti, aby mohla peniaze poslať neštátnym zriaďovateľom. Odvtedy, čo zákon podpísal prezident, bolo zrejmé, že problémom sa nedá vyhnúť. Obce nesúhlasia so schváleným stavom a uvažujú o podaní na Ústavný súd. Súčasne dodnes neexistujú na zákon nadväzujúce podmienky, podľa ktorých by mali postupovať. Ďalšiu kapitolu komplikácií priniesla verifikácia údajov o počte zriaďovateľov, jednotlivých zariadeniach a detí v nich. Konečné údaje nevyhnutné na výpočet financií boli k dispozícii až v polovici januára. Menil sa počty aj zoznam obcí, v ktorých sú zariadenia umiestnené (z pôvodne predpokladaných 138 sa rozšíril na 155). „Spresnila“ sa aj suma, ktorou boli neštátne základné umelecké školy a školské zariadenia financované. Zaujímavé, že bola v skutočnosti vyššia ako pôvodne uvádzaná. Vlani dostali neštátne subjekty, ktoré teraz budú financovať obce, od ministerstva školstva celkovo 457 miliónov korún. Bolo by primerané, keby v tomto roku očakávali podobnú sumu od obcí. V skutočnosti však môže ísť o zákonný nárok na takmer dvojnásobok – prinajmenšom na 870 miliónov. Ako sa to mohlo stať? Jednoducho. Nik neprepočítal, čo v korunách znamená návrh deväťdesiat percent povinného financovania. Ministerstvo – falošný záchranca Začiatkom januára, keď sa zainteresovaní ocitli v zložitej situácii, prišlo ministerstvo financií s návrhom (vláda ho už schválila) na mimoriadnu dotáciu. V nej je 293 miliónov určených pre obce (druhá časť pre kraje), aby ich tie posunuli neštátnym zriaďovateľom. V roku 2006 poukázal štát 457 miliónov korún. V roku 2007 reálne môže ísť o výdavky obcí vo výške 870 miliónov. A ministerstvo financií uvoľnilo 289 miliónov. V blízkej budúcnosti sa budú musieť riešiť podrobnosti vo vládnom nariadení o delení dane z príjmov fyzických osôb a nájsť východisko z tejto ťažkej situácie. Ak sa to vôbec podarí. Po schválení mimoriadnej dotácie sa šum upokojil, neštátnym zariadeniam nehrozí prerušenie činnosti. Pre dotknuté detí a ich rodičov situácia vo svojej podstate nie je až taká dramatická, pretože s výnimkou dvanástich obcí sú vo všetkých ostatných verejné zariadenia. Verejné versus súkromné V napätej atmosfére zanikla akákoľvek úvaha, či je takto nastavený spôsob financovania neštátnych subjektov správny. Kde sa vlastne vzalo ich presvedčenie, že z verejných zdrojov majú nárok na príspevok, aký je v iných oblastiach podnikania nemysliteľný? Základné umelecké školy a školské zariadenia neposkytujú nič, bez čoho by deti nemohli žiť. A to, čo ponúkajú, je síce pre rozvoj osobností detí potrebné, ale nie záväzné. Spoločnosť vyjadruje svoj záujem o rozvoj detí financovaním verejných zariadení z verejných zdrojov. Prečo by automaticky každé neštátne zariadenie malo byť zaradené do siete a získať tak nárok na financovanie? Prečo má dostávať práve deväťdesiat percent z nejakej sumy? Prečo nie iba polovicu? Alebo nič? Ako je možné, že o neštátne zariadenia sa verejnosť a politici zaujímajú viac než o verejné? Rok 2007 nepraje hľadaniu odpovedí na tieto otázky. Neštátnym zriaďovateľom priniesol zákonný, a teda v konečnom dôsledku aj súdne vymáhateľný nárok. Ten znamená, že približne štyridsaťpäťtisíc detí plus počet stravníkov, ktorý teraz nemožno určiť, v cirkevných a súkromných základných umeleckých školách a školských zariadeniach má nárok na takmer dvojnásobne vyššie financovanie oproti minulému roku. Spolu okolo deväťstopätnásťtisíc detí a stravníkov vo verejných zariadeniach bude mať proti vlaňajšku financovanie s rastom niečo nad osem percent. Možno. Méta, o akej si ochrancovia, zástancovia a zriaďovatelia cirkevných a súkromných základných umeleckých škôl a školských zariadení netrúfli ani snívať. Ich výhra je však nateraz skutočná. Autorka pracuje v Združení miest a obcí Slovenska