Privatizácia staroby

„Človek sa stáva človekom cez iných ľudí,“ hovorí africké príslovie. Na Slovensku nám podobne kresťanská etika odkázala posolstvo „miluj blížneho svojho ako seba samého“. Každá spoločnosť má určitý súbor hodnôt, sprítomnenú tradíciu, ktoré predstavujú jednu zo základných zložiek kultúry a sociálnej identity. Tie najvýznamnejšie z nich sa menia na vyžadované vzorce správania. Práve z hodnotového základu vychádzajú alebo by mali vychádzať ťažiskové predstavy politických opatrení, ktoré sa potom realizujú v nejakom systéme. Medzi týmito spoločnými hodnotami a donedávna napĺňanými sociálno-politickými predstavami vznikol u nás hlboký rozpor. Reformy realizované v sociálnej politike nezodpovedajú všeobecne uznávaným hodnotám tak, ako sú zakotvené dokonca aj v Ústave Slovenskej republiky. Tá napríklad garantuje občanom právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe. Takisto sa v nej uvádza, že hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. V dôsledku tohto rozporu medzi hodnotami a uskutočnenými opatreniami možno bez preháňania hovoriť o kríze systému sociálneho zabezpečenia. Oblasť dôchodkového zabezpečenia predstavuje vzhľadom na výšku obsiahnutých prostriedkov i počet zainteresovaných občanov najdôležitejšiu časť sociálnej politiky. Charakter zvoleného modelu štátu možno preto najľahšie odvodiť práve od podoby dôchodkového zabezpečenia. Na tomto príklade najvypuklejšie vidno, akých hlbokých zásahov do spoločenského organizmu sa dopustila predchádzajúca Dzurindova vláda. Panikárske reči o dnešnom „ohrození dôchodkov“ pri presmerovaní časti odvodov späť do Sociálnej poisťovne sú iba povrchným strašením. Skutočná hrôza však ide z toho, čo vlastne uskutočnená „dôchodková reforma“ znamená nie pre dôchodky, ale pre spoločnosť ako celok. Kapitalizácia nie je všeliek Ako je známe, existujú dva modely financovania dôchodkov. Priebežné spočíva v tom, že prostriedky vybrané od účastníkov v produktívnom veku sa okamžite prerozdelia účastníkom v poproduktívnom veku. Pri kapitálovom financovaní sa z vybraných príspevkov vytvára fond. Z neho sa potom vyplácajú dôchodky až vtedy, keď na ne účastníkovi vznikne nárok. Nezávisle od tohto rozlíšenia existuje ešte ďalšie. Systémy môžu byť dávkovo definované – v nich sa výška dôchodku určuje podľa známeho a vopred daného nároku na dávky. Dôchodok tak môže závisieť napríklad od priemernej výšky celoživotnej mzdy. Opačným prípadom sú príspevkovo definované systémy, kde sa výška dávky odvodzuje od vybraného poistného – teda len od toho, koľko kto do systému odviedol. Kapitálovo financované systémy sa v posledných rokoch realizujú v Južnej Amerike, juhovýchodnej Ázii, strednej a východnej Európe. Aj Slovensko usilovne prekladalo dokumenty z Čile, ktoré mali byť všeliekom zabezpečujúcim pokojnú starobu. „Prieskumy“ verejnej mienky pripravili pozitívne prijatie nového modelu medzi občanmi. Odborníci zo zahraničia však až takí očarení neboli. Napríklad Michel Laroque, spravodajca výboru pre sociálne zabezpečenie na osemdesiatej deviatej medzinárodnej konferencii práce, sa nad trendom smerom ku kapitalizácii netajil údivom. Nie náhodou. Francúzsko totiž už historickú skúsenosť s kapitalizáciou má a jeho občanom je známe, že žiadny samospásny nápad to nie je. Pôvodné dôchodkové systémy vo Francúzsku (a ďalej napríklad aj v Nemecku) totiž mali byť kapitalizované – vytvárať fondy, z ktorých by sa neskôr vyplácali dávky. No tento model sa ukázal ako neudržateľný – rezervy sa vyčerpali a bolo nevyhnutné prejsť na iný spôsob financovania. Koniec koncov, po plnom zavedení sa aj kapitalizačný systém mení v podstate na priebežný, s podobnými výhodami a nedostatkami. Ak má totiž zostať objem prostriedkov vo fonde v rovnakej výške, musia sa nové príspevky sporiacich rovnať výberom dôchodcov – čo je presne princíp priebežného systému. Rozdiel je v nemožnosti prerozdeľovania, čo sa výrazne podpíše na raste starobnej chudoby a na výrazne zvýšenej miere rizika, ktoré nesie jednotlivec. Budúci šťastný dôchodca si musí zakúpiť doživotný dôchodok za cenu, ktorá sa bude odvíjať od ekonomickej situácie za 40 rokov. Skúste ju určiť... Štatistický úrad Európskej únie Eurostat v marci 2004 uverejnil informáciu o nemožnosti klasifikovať príspevkovo definované schémy ako systémy sociálneho zabezpečenia. Zavedením „druhého piliera“ neponúkla minulá vláda nový spôsob dôchodkového zabezpečenia, ale len súkromného podnikania, so všetkým z toho plynúcim rizikom. Za chyby tohto súkromného podnikania budú pritom platiť samotní občania, keďže garanciu mu poskytuje Fond solidarity Sociálnej poisťovne. Pravda, toto súkromné podnikanie má oproti bežným druhom ešte niekoľko pozoruhodných čŕt. Občan totiž musí povinne prispievať, a to bez záruk a bez možnosti ovplyvniť portfólio. Každý liberál pritom potvrdí, že právo narábať so svojím majetkom je posvätné. Nehovoriac už o tom, že tento systém znamená pre mnohé nízkopríjmové skupiny voľbu: buď sa vzdajú možnosti voľne pracovať v krajinách EÚ, pretože v zahraničí nemôžu pokračovať v sporení, alebo sa vzdajú zodpovedajúcej časti budúceho dôchodku. Čo znamená „záchrana dôchodkovej reformy“ Pri samotnom zavedení kapitalizačného systému je nevyhnutné počítať s transformačnými nákladmi, pretože sa musia budovať rezervy pre kapitalizačný druhý pilier, a pritom pokračovať s vyplácaním dávok z priebežného prvého piliera. Samotná OECD nerozumela, prečo po parametrických úpravách a v danej demografickej situácii pristupuje Slovensko k rizikovému a pre spoločnosť drahému projektu. Dlhodobé projekcie totiž ukazujú, že systém priebežného financovania by mal byť po parametrických opatreniach dĺžky veku a spôsobu valorizácie v období rokov 2005 – 2008 udržateľný. Zato prechod na privatizovaný systém finančne zaťaží viacero generácií. Príjmy z privatizácie, ktoré boli určené na financovanie systémového deficitu spojeného s reformou, budú vyčerpané do roku 2009. A práve tu sa skrýva veľmi nebezpečná „časovaná bomba“, ktorú si mediálni šíritelia rečí o „kradnutí dôchodkov“ vôbec neuvedomujú. Obrovská záťaž na zdroje, ktorú reforma predstavuje, totiž bude znamenať výrazný tlak na zmenu samotného charakteru štátu. Zaplatiť deficit počas transformačného obdobia možno rôznymi spôsobmi. Z rozpočtových zdrojov – čiže z daní, mimorozpočtových zdrojov – teda ďalšou privatizáciou, úsporami vo verejných výdavkoch či emisiami štátneho dlhu. No všetky tieto spôsoby v konečnom dôsledku znamenajú, že sa stratí obrovské množstvo zdrojov na financovanie verejných záujmov. Iným slovami, dôchodková reforma v jej súčasnej podobe je objektívnou zámienkou na ďalšiu privatizáciu a odbúravanie sociálneho charakteru štátu. V minulej vládnej koalícii panovala značná zhoda o nevyhnutnosti reformy v predloženej privatizačnej podobe. V propagácii im horlivo pomáhali médiá i „analytici“. V tom istom čase nositelia Nobelovej ceny za ekonomiku Joseph Stiglitz a Franco Modigliani nezávisle od seba dokazovali nebezpečnosť a nespoľahlivosť kapitalizačných pilierov. Kde sme v slovenských „mienkotvorných“ médiách objavili o tom zmienku? 25. júla 2006 bolo na účtoch DSS takmer osemnásť miliárd korún – a bude stále viac. Takéto obrovské prostriedky stoja za hriech. Ktokoľvek sa pokúsi zastaviť povinné odovzdávanie peňazí do správcovských firiem, musí čakať pokusy o korupciu či tvrdú diskreditáciu – ak sa úplne nestratí z očí. Súkromný sektor získal právo rozhodovať o podstatnej zložke povinne odobratých finančných prostriedkov obyvateľstva. Dá sa usudzovať, že za vôľou sprivatizovať dôchodkové úspory bol a je záujem o obrovské množstvo dlhých (dlhodobo odvádzaných) peňazí, o premenu charakteru štátu a o trvalé ovládnutie spoločnosti. „Hodnoty“, ktoré privatizácia systému dôchodkového zabezpečenia vniesla do spoločnosti, nemajú so solidárnym založením našej kultúry veľa spoločného. Ale pomenovať sa po slovensky dajú. „Peniaze nesmrdia“ – a „z cudzieho krv netečie“. Privatizácia staroby: Čo na to Európa? Európska únia má v oblasti sociálnej politiky predbežne iba obmedzené rozhodovacie možnosti. Zmena systému sociálneho poistenia na Slovensku i v ďalších nových členských krajinách bola preto silne ovplyvnená inými medzinárodnými organizáciami, najmä Medzinárodným menovým fondom a Svetovou bankou. Tie sa pri presadzovaní liberálnych predstáv v strednej a východnej Európe výrazne angažovali. Pod ich vplyvom sa začala privatizácia sociálneho zabezpečenia, v rámci ktorého sa prenáša zodpovednosť za riziko v starobe na každého jednotlivca. V samotných Spojených štátoch, kde MMF a SB sídlia, prebehla o zavedení privatizácie starobného dôchodkového zabezpečenia náročná diskusia. Jej výsledkom bolo, že prezident Bush sa napokon vzdal pokusov presadiť privatizáciu. O čo ťažšie sa však pretláčala v USA, o to ľahšie to šlo v nových demokraciách. Nové dôchodkové systémy v krajinách strednej a východnej Európy nie sú regulované Európskou úniou. Tieto systémy sa výrazne líšia od prevažujúcich zamestnaneckých dôchodkových systémov starých členov EÚ. I keď EÚ dôsledne presadzuje európsky sociálny model založený na zásade sociálnej a regionálnej súdržnosti, má len obmedzenú právomoc a schopnosť ovplyvniť zmeny a koncepciu týchto systémov. Dôchodkové zabezpečenie je v zmysle delenej právomoci kompetenciou členských štátov Európskej únie. Akékoľvek kroky smerujúce k zjednoteniu takýchto systémov podliehajú podmienke jednomyseľného hlasovania všetkých 25 členských štátov. Harmonizáciu v tejto oblasti nemožno v blízkej budúcnosti očakávať. To znamená, že nedôjde k zjednoteniu do jedného modelu a členské krajiny si zachovajú právo na vlastný dôchodkový systém. Európska únia uplatňuje iba koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia za účelom uľahčenia slobodného pohybu osôb v rámci spoločenstva. Existujúce ani pripravované „acquis“ nezohľadňuje existenciu sociálnych systémov, ktoré nové členské štáty priniesli do Európskej únie. Podľa názoru Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru (EHSV) z 11. decembra 2002 sa v mnohých prípadoch tieto koncepcie sociálneho modelu na európske podmienky nehodia. Pochybnosti o nich vyjadrila v roku 2005 aj súkromná poradenská agentúra PRAGMA, zvyčajný dodávateľ hodnotiacich štúdii z oblasti dôchodkov pre Európsku komisiu. Privatizácia staroby: Britský think-tank Tommorrow´s Company zverejnil v októbri 2005 štúdiu, v ktorej tvrdí, že nad starnutím obyvateľstva netreba robiť paniku. Tento podnikateľskou sférou podporovaný think-tank prichádza k záveru, že nárast produktivity práce vynahradí straty spôsobené starnutím obyvateľstva. Naopak, prílišný dôraz na sporenie by mohol ekonomiku v dôsledku klesajúcej spotreby poškodiť. Belgická súkromná poradenská agentúra PRAGMA na konferencii v novembri 2005 varovala pred prílišným spoliehaním sa na model Svetovej banky v nových členských štátoch. Podľa jej riaditeľa Koena de Rycka sa situácia ešte zhoršila. EÚ by mala podporiť dávkovo definované systémy, ktoré majú významné výhody oproti príspevkovo definovaným. Poskytujú totiž bezpečnosť, solidaritu a spoluúčasť na riziku. Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Franco Modigliani v štúdii vypracovanej spolu s Arunom Muralidharom upozorňuje, že povinné systémy súkromných účtov s určeným príspevkom viedli v mnohých prípadoch k plytvaniu zdrojmi, nízkym úsporám jednotlivcov a obohacovaniu správcov dôchodkových účtov. Ďalší nobelovec Joseph Stiglitz varoval pred Bushovou „dôchodkovou reformou“, teda privatizáciou dôchodkového systému. Podľa Stiglitza je realita taká, že s problémami sa borí nie verejný, ale súkromný dôchodkový systém. Ten je poznačený zlým účtovníctvom, zištnosťou a nedostatočným štátnym dohľadom, čo v konečnom dôsledku vedie k nízkym dôchodkom. Generálna riaditeľka pre zamestnanosť a sociálne veci Európskej komisie Odille Quintinová v otvorenej diskusii o dôchodkovej kríze v marci 2005 uviedla, že EÚ by sa mala zameriavať väčšmi na otázky zamestnanosti než na samotné dôchodkové otázky. Výpadok prostriedkov pre verejné dôchodkové systémy nemožno nahradiť súkromným sporením. Potrebu zamestnanosti preto nemožno obchádzať. Dôchodky musia byť nielen udržateľné, ale aj v dôstojnej výške. Nedávne prezidentské voľby v Čile vyhrala socialistická kandidátka Michelle Bacheletová. Zaujímavé však je, že – ako v januári 2006 napísali New York Times – Bacheletová i jej pravicový protikandidát Sebastian Pinera sa zhodli na potrebe zmeny čílskeho dôchodkového systému (mimochodom, ide o brata samotného architekta „reformy“ Josého Pineru). Dôchodkový systém v Čile je v kríze. Polovicu Čiľanov systém nepokrýva vôbec a z tých, ktorí skutočne sporia, si 40 percet nenasporí ani potrebné minimum. Dôchodkové fondy dosahujú enormné zisky (za posledných päť rokov viac než 50-percentný ročný profit) a pritom spotrebúvajú na svoju správu 25 až 30 percent z odvedených príspevkov. Autor pracuje v oblasti dôchodcovského poradenstva