Vodárenské podvody
Niektoré vodárenské spoločnosti na Slovensku nie sú spokojné s predstavou, že by sa poplatky za vodné a stočné mali znížiť. Vraj to ohrozí ich investičné zámery. Je zaujímavé, že obavy majú aj spoločnosti, do ktorých vstúpili zahraniční investori. Čo teda vlastne investujú, ak investičné zámery majú byť financované z vyšších poplatkov od ľudí? Keď sa začalo hovoriť o odštátnení vodárenských spoločností, zámerom bolo odovzdať ich miestnym samosprávam, ku ktorým majú občania bližšie. Mali sme tak získať väčší vplyv na hospodárenie s najstrategickejšou surovinou vo vzťahu k firmám, ktoré majú charakter prirodzených monopolov. Lenže krátko nato sa predstavitelia miest a obcí stali terčmi masívneho „útoku“ zahraničných súkromných podnikateľov, pre ktorých je voda príležitosťou na zbohatnutie. Negatívne skúsenosti s privatizáciou Už roky im v tom pomáha najmä Svetová banka (SB), podľa ktorej „voda musí byť posudzovaná ako ekonomický statok“. Odhliadnuc od zvrhlosti, že jeden zo základných prírodných predpokladov života na Zemi má byť považovaný za tovar, podľa Matta Phillipsa z Priateľov Zeme vo Veľkej Británii „to znamená, že ak ste dosť bohatí, môžete plytvať vodou, ako sa vám zapáči. Pre chudobných je však prístup k vode neraz každodenným bojom.“ SB i ďalšie medzinárodné finančné inštitúcie pripravujú pôdu na privatizáciu aj tým, že podmieňujú poskytnutie pôžičiek privatizačnými prísľubmi. Okrem toho prostredníctvom medzinárodných obchodných dohôd vyžadujú, aby krajiny deregulovali vodárenský sektor a otvorili ho súkromným investorom. Dnes však existuje dosť negatívnych skúseností dokazujúcich zlý vplyv privatizácie vodárenských podnikov. Napríkladv bolívijskom meste Cochabamba museli opätovne zoštátniť vodárne po masových protestoch. Privatizérom bola firma Aguas del Tunari, pobočka americkej nadnárodnej spoločnosti Bechtel. Tá niekoľko týždňov po privatizácii zdvojnásobila, niekde dokonca strojnásobila poplatky za odber vody, aby vraj mala peniaze na výstavbu tunela na prívod vody do mesta. Rodinám s príjmom pod 100 dolárov mesačne firma zrazu začala posielať faktúry vo výške až 20 dolárov. Keď napokon opustila mesto, zanechala po sebe zadlženú miestnu vodárenskú firmu, ktorú spravovala. Rovnako sa však správajú aj firmy, ktoré podnikajú v Európe a majú záujem pôsobiť aj u nás. Vo Francúzsku, kde vodárenské služby zabezpečujú tri súkromné spoločnosti, ceny od roku 1992 narastali každý rok v priemere o 10 percent. K najväčšiemu rastu došlo v regiónoch, kde boli vodárne sprivatizované. Podľa zistenia francúzskeho Najvyššieho kontrolného úradu to často nemalo súvislosť s investíciami. V meste St. Etienne zaplatila v roku 1990 spoločnosť Stephanoise des Eaux za vodárenskú koncesiu mestskej rade 388 miliónov frankov. Neskôr však jednoducho zvýšila poplatky za vodu z 3,52 na 8,50 frankov za kubický meter. Súkromný partner nič nevyrieši Privatizácia vodární vo viacerých krajinách viedla k hromadnému odpájaniu spotrebiteľov, ktorí neboli schopní platiť za rastúce ceny vody. Vo Veľkej Británii odpojili v roku 1992 vyše 21-tisíc odberateľov. Vodné a stočné tam počas prvých štyroch rokov vzrástlo v priemere o vyše 50 percent. „Týmto ‘investorom’ už zjavne nejde o poskytovanie vodárenských služieb, ale o maximalizáciu ich zisku,“ konštatuje Roman Havlíček z Priateľov Zeme-CEPA. Dlhodobo udržateľnú alternatívu k privatizácii vodární podľa neho predstavujú komunálne podniky. V poľských, ale aj maďarských a pobaltských mestách, v ktorých si samosprávy ponechali prevádzku vodárenských podnikov, sa podarilo udržať verejnú kontrolu nad zabezpečovaním verejných záujmov. Obce majú oproti súkromným spoločnostiam tú výhodu, že nemusia vytvárať zisk za každú cenu a namiesto toho sa môžu sústrediť na rozvoj, kvalitu a dostupnosť služieb. Po negatívne skúsenosti s privatizáciou vodární však už nemusíme chodiť do zahraničia. Mediálne najznámejším sa stal prípad z Trenčína, kde podozrivé zmluvy medzi verejnými vodárňami a kanalizáciami a súkromnou vodárenskou spoločnosťou prinútili Európsku komisiu zastaviť financovanie rekonštrukčných a modernizačných prác z programu ISPA. Práve európske fondy vrátane spolufinancovania zo slovenského štátneho rozpočtu sa pritom majú stať hlavným zdrojom investícií do zastaranej vodárenskej infraštruktúry u nás. Slovensko sa totiž Európskej únii zaviazalo, že do roku 2015 dobuduje sieť verejných vodovodov a kanalizácií. Iba 22,7 z potrebných takmer 150 miliárd majú zaplatiť samotné vodárne. Východoslovenská vodárenská spoločnosť Košice získala na osem projektov rozvoja vodovodných sietí, kanalizácie a čistiarne odpadových vôd 6,3 miliardy korún, čo je najviac na Slovensku. Pritom o žiadnom vstupe zahraničného investora ani len neuvažujú. „Naša spoločnosť vykazuje zisk a tým pádom nie sú potrebné žiadne ozdravné metódy, navyše akcionári Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti sú presvedčení, že vstupom strategického partnera sa tak či tak nič nevyrieši,“ hovorí generálny riaditeľ Stanislav Hreha. Investície zaplatíme sami O tom, že vodárenstvo je lukratívna podnikateľská činnosť, svedčia aj informácie Štatistického úradu SR. Podľa nich dosiahli tržby z vodného na Slovensku v prvom polroku tohto roka 2,5 miliardy korún a tržby z točného 2,1 miliardy korún. Aj v tejto súvislosti a v súvislosti s uvádzanými skúsenosťami z Francúzska znie priam hrozivo správa, že protimonopolný úrad tento mesiac súhlasil so vstupom francúzskej spoločnosti Veolia do dvoch ďalších vodárenských spoločností. V Podtatranskej vodárenskej spoločnosti získala Veolia prevádzkovú časť, takže bude vyberať od ľudí poplatky. „Jediný akcionár v infraštrukturálnej spoločnosti – samospráva – si však bude musieť naďalej požičiavať na investície do modernizácie,“ upozorňuje poslanec v Spišskej Novej Vsi Ľubomír Andrassy (Smer-SD). Podtatranská vodárenská spoločnosť v zámere na rozvoj regionálnych vodovodov a kanalizácii do roku 2035 ráta v meste iba s modernizáciou čističky odpadových vôd, ktorá je už dnes v havarijnom stave a nezodpovedá európskej ani domácej legislatíve. Okrem toho sa pripravuje čiastočná výmena hlavného vodovodného potrubia, ktoré privádza pitnú vodu pre väčšinu mesta. „Nevyhovujúcich návrh investícii pritom nezohľadňuje platný územný plán mesta, nerešpektuje, že schátrané hlavné vodovodné potrubie potrebuje úplnú rekonštrukciu.“ Honba za peniazmi dokonca môže viesť k ohrozeniu dodávok pitnej vody do tohto veľkého okresného mesta. Vodári spod Tatier navrhujú zrušiť úpravňu vody Smižanská Maša, ktorá je jediným alternatívnym zdrojom pitnej vody pre Spišskú Novú Ves v prípade havárie na nosnom vodovodnom systéme. „Okrem toho, že je nelogické rušiť vybudované vodné stavby, mali by sa už konečne brať na zodpovednosť ľudia, ktorí za peniaze daňových poplatníkov tvoria koncepcie ohrozujúce verejný záujem,“ žiada Ľubomír Andrassy. Veolia zaplatila za vstup do prevádzkovej časti Stredoslovenských vodární miliardu 200 miliónov korún a ročne zaplatí nájom vo výške 600 miliónov. Tieto peniaze majú mestá a obce investovať do výstavby vodovodov a kanalizácií, teda do rozšírenia počtu zákazníkov súkromnej firmy z Francúzska. Do koho vrecka teda ma ísť zvýšené vodné a stočné? Autor je politológ a ekonomický publicista
