Skúsenosti s plateným školstvom
V 90. rokoch prešlo Rusko procesom „divokého“ prechodu na rovnako divoký kapitalizmus. Tento proces zažilo v uplynulých rokoch aj Slovensko. Lenže v Rusku sa to dialo živelne a v niektorých aspektoch sa tento proces dostal ďalej. Na druhej strane podstatne väčšia politická nezávislosť umožňuje Rusku objektívne zhodnotiť, čo sa stalo a s akými dôsledkami. Takže z čoho sa môže Slovensko poučiť? Iba nedávno v Rusku diskutovali o platení za vzdelanie. Informácie o ruských skúsenostiach so spoplatnením štúdia na vysokých školách priniesla rozhlasová stanica Hlas Ruska. Diskusiu spustil fakt, že v Rusku sa dnes za asi 60 percent vysokoškolského vzdelania platí. Je to dôsledok nárastu počtu súkromných univerzít. Spoplatnenie štúdia však prinieslo niekoľko podstatných problémov. Dva najzávažnejšie, ktoré sa spomínajú, sú nedostupnosť vzdelania a zníženie jeho kvality. Rozhodujú peniaze, nie vedomosti Prvým závažným dôsledkom spoplatnenia štúdia aj na časti škôl je diferenciácia kritérií na prístup k vzdelaniu. Do procesu výberu študentov vstupujú majetkové kritériá, ustupujú kritériá vedomostné a inteligenčné. Aj medzi majetnými študentmi sa „vyberá“ len v určitej spoločenskej skupine. Cena za rok štúdia v Rusku predstavuje asi 4 000 USD, na Západe je to niekoľkonásobne viac a na Slovensku je to v priemere vyše 70-tisíc korún. Existencia verejných a nespoplatnených škôl na tomto fakte nič nemení, skôr ho v istom zmysle potvrdzuje. Keďže určitá (majetná) časť obyvateľstva je zvýhodnená v prístupe na spoplatnené školy, kritériá na prístup ku vzdelaniu nie sú rovnaké. Deti bohatších rodičov môžu byť prijaté na komerčné univerzity, ak neuspejú v náročnejších prijímacích pohovoroch na verejné. Spoplatnenie štúdia v akejkoľvek forme teda vždy rozdelí spoločnosť na základe dostupnosti, alebo aspoň miery dostupnosti vzdelania. Pritom právo na vzdelanie máme (podľa európskeho dohovoru o ľudských právach) všetci rovnaké. To viedlo aj k nedávnym nepokojom študentov v Grécku, ktoré boli reakciu na úsilie vlády zaviesť možnosť existencie aj komerčného vzdelania. Grékom sa to z vyššie uvedených dôvodov zdalo neprijateľné. Podľa Hlasu Ruska komerčné vzdelanie prinieslo jeho nižšiu kvalitu. Komerčné vysoké školy sú totiž finančne závislé od svojich študentov. Ak teda nechcú prísť o príjmy potrebné na svoju existenciu (a aj zisky majiteľov), nemôžu študentov vyhodiť. Profesori na týchto školách si jednoducho vravia: „je nám predsa jedno, ak dve tretiny týchto ľudí vyhodia zo zamestnania.“ Prispieva k tomu aj zníženie kvality výberu študentov, keďže sa vyberá len z tých, ktorí na to majú. Vzdelanie ako reklama Ak „renomované“ i nerenomované vysoké školy produkujú nekvalitne vzdelaných absolventov, môžu spôsobiť spoločnosti problémy. „Polovičný“ politológ je možno pre niektoré typy povolania ideálny kandidát. Predstavte si však, že sa dostanete do rúk „polovičného“ lekára. Úsilie urobiť zo vzdelania ziskový podnik vedie k tomu, že časť prostriedkov, ktoré by mali byť použité na financovanie vzdelávacieho procesu, ide ako zisk do vreciek majiteľov škôl. Financovanie samotného vzdelávania je teda menej efektívne. Lenže potom treba dať viac na marketing a reklamu, a to odčerpáva ďalšie prostriedky. Vytvára sa tým akýsi inštitucionalizovaný kolotoč „pohodlného vzdelávania“ pre bohatých, ktorí za istú sumu dostanú po čase diplom. Sociálna základňa pre podporu takéhoto spôsobu fungovania systému vzdelávania je práve v týchto vrstvách, alebo u ľudí, ktorí veria, že takto ľahšie získajú vzdelanie. Reálna cena takéhoto diplomu je však nízka a „trhová“ závisí od vplyvu reklamy na „prestížnosť“ platených škôl. Podstatou týchto problémov je postavenie vzdelania na úroveň trhového statku. Je to vlastne len demagógia: trhový statok dostanete za peniaze, ale vzdelanie nie je možné kúpiť, rovnako ako inteligenciu či vycvičené svaly. Platenie za štúdium na Slovensku Zmysel spoplatnenia vzdelania - teda uplatnenia majetkového cenzu – tak spočíva skôr v odstavení určitých vrstiev od prístupu k nemu. Najmä v USA existuje viacero „renomovaných“ univerzít, ktorých úroveň vzdelávania je hlboko pod ktoroukoľvek našou. Je to všeobecne známy fakt a konštatujú to i naši profesori, ktorí na týchto školách učili. Zmysel tohto modelu však spočíva práve v existencii príkro triedne diferencovanej spoločnosti, ktorá musí zabezpečiť vzdelanie pre bohatých. Tlak na zavedenie takého modelu (ako na zavedenie akéhokoľvek modelu) vychádza z určitého rozvrstvenia spoločnosti, ktoré vyjadruje sociologická kategória „napätie v statuse“. Tento výraz znamená toľko, že ak má určitá osoba (respektíve spoločenská skupina) určitý status vyplývajúci najmä z majetku, zodpovedajú mu určité privilégiá. Ak ich nemá, dochádza k napätiu v statuse. Je predsa trápne, ak majiteľ firmy nemá vysokú školu a jeho zamestnanci áno. Spôsobovalo by to aj ideologické problémy s ospravedlňovaním dominantného spoločenského postavenia. Je tu niekoľko podstatných rozdielov medzi ruským a slovenským pohľadom a interpretáciou týchto problémov. V prvom rade na Slovensku zatiaľ tieto skúsenosti nemáme. Ide len o ideologické presadzovanie určitých politických záujmov. Pritom však aj u nás už model komerčných platených univerzít existuje, len nie až v takej miere ako v Rusku. Tento problém je problémom z akéhokoľvek ideologického hľadiska. Ak sa všetci skladáme (daňami) na vzdelanie a všetci máme k nemu rovnaký prístup, je to spravodlivé. V tomto prípade sa navyše možno odvolávať aj na existenciu verejných statkov - nie všetky verejné zdroje sú z daní. „Spravodlivý“ je v istom zmysle aj model, ak si za vzdelanie zaplatíte. Ten kto naň nemá, aspoň nemusel platiť. Lenže ak je vzdelanie právom prístupným každému, je tento systém nespravodlivý. Problém však nastáva v prípade dotovania súkromných škôl. V tomto prípade sa všetci skladáme na vzdelanie tých, ktorí môžu splniť majetkový cenzus. Je to teda veľmi nešťastné miešanie dvoch nekompatibilných modelov. Odpor študentov v celej Európe Vo všeobecnosti sa súkromné univerzity chvália prestížou. Táto „prestíž“ je však skôr mediálnou bublinou, ktorej bohatšia či pohodlnejšia časť obyvateľov „trendovo“ uverila, o čom svedčia skúsenosti zo zahraničia, hoci my ich ešte nemáme. Zákonite však k tomu dôjde a môže to znamenať problémy pre tých, ktorí získali vzdelanie metódou „diplom za peniaze“. Pritom neplatí, že na týchto školách sú lepšie podmienky, lebo za ne študenti platia. Ak na súkromnej vysokej škole predstavuje školné 70-tisíc, nie je to viac ako suma poskytovaná na študenta z verejných zdrojov na škole verejnej. Vyššia finančné možnosti týchto škôl teda nespočíva v tom, že „si za vzdelanie platia“ študenti, ale že im zaň platíme aj my, ostatní. Pritom vzdelanie nie je kvalitnejšie a nie je dostupné všetkým, ktorí naň prispievajú. Ak od celkovej sumy odrátame zisk majiteľa a v porovnaní z verejnou vysokou školou nadštandardný luxus, tak na samotné vzdelávanie nemusí ísť viac než na verejnej univerzite. V Rusku sa o týchto problémoch odborne diskutovalo. Ich riešenia vidia Rusi v takzvanom štandardnom európskom modeli, teda podstatná časť vzdelania musí byť poskytovaná bezplatne. Také, ktoré sa poskytuje až po skončení vysokoškolského štúdia, by sa potom mohlo poskytovať aj za poplatok. Ani tento model však na vyššie uvedených vzťahoch medzi peniazmi a vzdelaním nič nemení. Preto úsilie zaviesť akékoľvek poplatky za vysokoškolské vzdelanie viedlo v mnohých európskych štátoch k búrlivým demonštráciám študentov.
