AKO V KARLOVÝCH VAROCH PLYNUL ČAS A PADALI CONFETTI
Kórejský film Čas režiséra Kim Ki-duka, známeho aj z našich kín (Ostrov, Jar, leto, jeseň, zima... a jar, 3-iron), a britské Confetti z dielne Debbie Isittovej – to sú dve snímky, ktoré na slávnostnom otvorení a záverečnom ceremoniáli rámcovali 41. ročník Medzinárodného filmového festivalu Karlove Vary (30. júna – 8. júla). Trinásty film dnes už svetoznámeho tvorcu a druhá celovečerná snímka neznámej režisérky; hĺbavé podobenstvo o nemožnosti zabrániť ničivým dôsledkom plynutia času s kamerou vycibrených estetických kvalít a ľahká paradokumentárna komédia, natáčaná bez pevného scenára na základe improvizácie v načrtnutých situáciách – dva uvedené tituly dobre charakterizujú pestrosť podujatia, akým karlovarský festival je. Medzi ne sa „zmestilo“ ďalších 224 hraných a 42 dokumentárnych filmov v 21 súťažných i nesúťažných sekciách, poctách, tematických prehliadkach a retrospektívach – spolu na 474 predstaveniach v 13 hracích priestoroch od účelových sál festivalového hotela Thermal cez regulárne kiná až po luxusné sály kúpeľných domov upravené na premietanie a nafukovacie kino Espace Dorleans, zapožičané z Francúzska. Zo všetkých uvedených filmov tu malo 13 svoju svetovú, 33 medzinárodnú a 8 európsku premiéru. Súťaž korením festivalu V hlavnej súťaži, teda súťaži celovečerných hraných filmov, sa tohto roku stretlo 15 snímok. Bol to viac-menej vyrovnaný boj, no chýbali v ňom dve-tri diela, ktoré by niečím – originalitou témy či formálneho spracovania – výrazne prevyšovali tie ostatné. To sa ostatne prejavilo aj vo verdiktoch porôt, ktoré svoje ceny – pochopiteľne, nezávisle od seba – rozdelili medzi deväť z 15 uvedených titulov. Hlavná porota pod vedením srbského režiséra Gorana Paskaljevića (Strážca pláže v zimnom období, Sud prachu) udelila Hlavnú cenu – Krištáľový glóbus americkému filmu Sherrybaby režisérky Laurie Collyerovej. V súťaži sa po dlhšom čase objavil americký titul, ktorý v nej – na rozdiel od snímok spoza veľkej mláky, uvedených v uplynulých rokoch – nepôsobil ako päsť na oko; naopak, psychologicky presvedčivý príbeh mladej ženy, ktorá sa po drogovej skúsenosti a pobyte vo väzení pokúša zaradiť do normálneho života a získať späť svoju dcérku, je vzdialený akýmkoľvek hollywoodskym klišé a vynikne i skvelým výkonom Maggie Gyllenhaalovej, ktorá si odniesla cenu ako najlepšia herečka. Cenu za najlepšiu réžiu získal Joachim Trier (vzdialený príbuzný slávnejšieho Larsa von Triera) za nórsky film Repríza, príbeh dvoch priateľov, ktorí sa viac či menej úspešne pokúšajú o spisovateľskú dráhu, pričom sa im ich osobné životy neraz vymykajú z rúk. Ľahkým, ale dôrazným režijným vedením hercov sa Trier hlási k odkazu francúzskej novej vlny. Popri hlavnej porote udelila tomuto filmu svoju Cenu Dona Quijota aj FICC – Medzinárodná federácia filmových klubov, ktorá ho označila za veľmi sľubný debut. Cenu za najlepší mužský herecký výkon získal Andrzej Hudziak za úlohu vo filme Andrzeja Barańského Pár osôb, krátky čas, kde vytvoril postavu básnika Mirona Bialoszewského po boku vynikajúcej Krystyny Jandovej. Autentický príbeh z prelomu 70. a 80. rokov minulého storočia presvedčivo vystihuje dusnú atmosféru v Poľsku pred vyhlásením výnimočného stavu, no na nepoľského diváka, ktorý nepozná jeho skutočných protagonistov, pôsobí trochu odťažito. Hlavná porota tentoraz s oceneniami nešetrila – Zvláštnu cenu udelila ex aequo. Jej prvým nositeľom je bulharsko-nemecká poviedková snímka Vianočný strom režisérskej dvojice Ivan Čerkelov – Vasil Živkov, ktorá sa zaujímavo pohrala s formou: šesť relatívne samostatných príbehov, ktorých hrdinovia sa mimovoľne zamýšľajú nad zmyslom svojej existencie, spája motív mohutného smreka, ktorý „putuje“ ako budúci vianočný stromček z bulharských hôr do centra Sofie. Druhú Zvláštnu cenu získalo české želiezko v ohni – novinka Jana Hřebejka Kráska v nesnázích. Po snímke Horem pádem zostal Hřebejk opäť v súčasnosti, tentoraz v príbehu „o sexe, peniazoch a dobrom človeku“, ako znie oficiálny slogan filmu. Pravda, hviezda českého režisérskeho neba ani tentoraz nezaprela sklon obrusovať konflikty a idealizovať realitu, najmä v postave emigranta prichádzajúceho do svojej pôvodnej vlasti (stvárneného Josefom Abrhámom). Nás Slovákov môže tešiť, že jednu z hlavných mužských postáv si zahral Roman Luknár a v úlohe jeho matky opäť exceluje pomaly už dvorná Hřebejkova herečka Milka Vášáryová. Na dôvažok udelila porota aj Zvláštne uznanie, a to francúzskemu filmu Dcéra tej druhej (r. Virginie Wagonová). Noticka k nemu avizuje tému, ktorá sa azda každého pol roka objavuje v rôznych banálnych spracovaniach na televíznej obrazovke: matka, ktorej ukradli z kočíka sotva polročnú dcérku, ju náhodou objaví po dvanástich rokoch, no žena, ktorá ju vychováva, tvrdí, že je jej skutočnou matkou. V takto postavenom príbehu je ťažké byť originálny – v každom prípade sa však režisérka vyhýba melodramatickým klišé a navyše tu podávajú skvelé herecké výkony obe protagonistky, najmä Catherine Jacobová ako biologická matka dieťaťa, ktorej dávna nešťastná udalosť zničila všetky nasledujúce roky života. Štatisticky vzaté, najúspešnejším súťažným filmom sa stala fínska snímka Mrazivé mesto, ktorá získala až tri ocenenia – Cenu FIPRESCI, Zvláštne uznanie poroty FICC a cenu Europa Cinemas Label, čo znamená podporu na propagáciu a uvedenie na plátnach kín siete Europa Cinemas. Režisér Aku Louhimies tu rozohráva krutú štúdiu rozpadu jedného manželstva, vykresľuje, ako nalomenie jedného zúbka v súkolí spokojného rodinného života prináša ďalšie a ďalšie životné neúspechy – to všetko v nevľúdnej mrazivej atmosfére zimných Helsínk. Ekumenická porota udelila cenu filmu argentínskeho režiséra Miguela Pereiru Osud, natočenému podľa románu Héctora Tizóna Muž, ktorý prišiel do dediny, o falošnom kňazovi, ktorý svojím príchodom do zapadnutej obce na argentínsko-bolívijských hraniciach ovplyvní osudy tamojších obyvateľov. U ekumenickej poroty zabodoval aj ďalší neeurópsky film – iránska snímka Zbohom, život, celovečerný hraný debut režisérky Ensieh Shah-Hosseiniovej, v ktorom autorka spracovala svoje vlastné skúsenosti reportérky počas iránsko-irackej vojny. Komu sa ceny neušli Iné ako európske kinematografie predstavovali ešte tri filmy, ktorým sa ocenenia neušli. Kórejská snímka O láske (r. Lee Yoon-Ki) je netradične situovaná do prostredia Kórejcov žijúcich a hľadajúcich šťastie v Kalifornii. Titul mexického filmu Mezcal režiséra Ignacia Ortíza je pomenovaním pálenky, ktorou si obyvatelia fiktívneho mestečka Parián uľahčujú tvrdý život v nehostinnej krajine a ktorá im pomáha zabudnúť na traumy ich životov. Z európskych filmov nezabodoval španielsky Cestou-necestou (r. Miguel Albaladejo); na scenári autentického príbehu malého kriminálnika sa podieľal jeho dnes už dospelý protagonista (ktorý sa neskôr stal automobilovým pretekárom a školiteľom policajtov v únikovej jazde autom). Švédsky film Z úst do úst (r. Björn Runge) je temnou drámou o problémoch, ktoré sa skrývajú pod maskou usporiadaného života stredostavovskej rodiny. Temnými tónmi sa vyznačuje aj nemecká dráma Zimná cesta, príbeh krachujúceho podnikateľa trpiaceho mániodepresívnou psychózou (hlavnému predstaviteľovi Josefovi Bierbichlerovi dominuje v úlohe jeho manželky slávna Hanna Schygullová). A napokon sa nielen s vkusom poroty, ale nechtiac aj s ostatnými súťažnými filmami akosi míňala snímka populárneho ruského režiséra Alexandra Rogožkina (Svojráz národnej poľovačky, Kukuška) Tranzit, ktorá mala viac poznávaciu než umeleckú hodnotu (spolupráca amerických a sovietskych vojakov pri transporte amerických stíhačiek na sovietsky front počas druhej svetovej vojny). Osamelosť a hľadanie Karlovarský festival ponúka množstvo filmových lahôdok aj v nesúťažných sekciách. Uvedené tu boli víťazné snímky z významných svetových festivalov – Flámsko (Veľká cena poroty v Cannes, r. Bruno Dumont), Volver (ceny za scenár a herecké výkony v Cannes, r. Pedro Almodóvar), Grbavica (Zlatý medveď na Berlinale; debut Jasmily Žbanićovej), ale aj snímky skôr nenápadné, poskytujúce „Iný pohľad“ (ako sa nazýva jedna z hlavných sekcií). Oproti vlaňajšku, keď boli časté otvorene či latentne politické témy, tohto roku – aspoň podľa nášho osobného výberu z festivalového programu – dominovali skôr témy ľudskej osamelosti, rodinných vzťahov, hľadania východísk zo zložitých životných situácií. Pekným príkladom komorného filmu, ktorý je popri hlboko ľudskej výpovedi aj príkladom zábavnej hry s formou, je dánska Telenovela (r. Pernille Fischerová-Christensenová; Strieborný medveď a Cena za najlepší debut na Berlinale): príbeh priateľstva medzi majiteľkou kozmetického salóna, ktorá sa práve rozišla s priateľom, a mladým transsexuálom, bývajúcim o poschodie nižšie, ktorý čaká na povolenie úradov na operačnú zmenu pohlavia, využíva niektoré prvky telenovely (uzavretosť do dvoch interiérov, zhrnutie obsahu „predchádzajúcej časti“ pomocou statických čiernobielych záberov a hlasu komentátora), čo v spojení s relatívne vážnym obsahom pôsobí komicky a originálne. S osamelosťou bojujú aj protagonisti nemeckého filmu Vanessy Joppovej Poď bližšie: mladá talentovaná režisérka spriada tri príbehy o hľadaní lásky, odohrávajúce sa počas jednej berlínskej zimy. Na hranici surrealizmu sa pohybuje kafkovská vízia nórskeho režiséra Jensa Liena Otravný chlap, bizarný príbeh muža, ktorý sa bez vlastného pričinenia ocitá v neznámom meste, kde ho čaká nový domov i zamestnanie, ale zároveň aj sterilný svet, z ktorého túži uniknúť do sveta farieb, vôní a chutí... Ponurý obraz odľudšteného sveta okorenili autori značnou dávkou čierneho humoru. Lúzri očami nezávislých Špecialistami na zobrazovanie osudov životných outsiderov a „lúzrov“ sú autori nezávislých filmov: tohto roku k už tradičnej sekcii Fórum nezávislých pribudol výber toho najlepšieho z amerického Sundance Film Festivalu (ako výsledok vlaňajšej návštevy zakladateľa Sundance Institutu Roberta Redforda). So svojím režijným filmom sa predstavil aj populárny herec Steve Buscemi: hlavný (anti)hrdina jeho snímky Osamelý Jim sa po neúspešnom pokuse o život v New Yorku vracia do rodného mestečka v Indiane, kde naráža na zložité rodinné problémy, ale aj na novú lásku v podobe zdravotnej sestry s malým synčekom. Podobne nezakotvený je protagonista filmu Psia búda, ktorý režíroval Uruguajčan Manuel Nieto Zas: David sa len tak „poflakuje“ po rekreačnej oblasti, kde má chatu jeho otec; nevie, čo so sebou, so školou, so životom. Pre nezávislý film typický žáner road-movie reprezentoval americko-japonský film Veľká rieka (r. Acuši Funahaši), v ktorom náhoda zvedie dokopy Pakistanca hľadajúceho svoju ženu v Amerike, mladého Japonca a miestne dievča: stretnutie ľudí z troch rôznych kultúr plodí nedorozumenia, ale na druhej strane ich spája snaha pomôcť si navzájom. Z filmov zo Sundance zaujal napríklad tohtoročný víťazný film tamojšieho festivalu Pätnásťročná (r. Richard Glatzer a Wash Westmoreland), situovaný do mexickej komunity v Los Angeles, alebo hlboký obraz manželskej nevery v psychologickej dráme Už tu nežijeme (r. John Curran), v ktorej svojimi hereckými výkonmi v úplne odlišnej polohe, než na akú sme u nich zvyknutí, prekvapili herci známi z hollywoodskych filmov Mark Ruffalo a Naomi Wattsová. A čo my? V súťaži hraných filmov Slovensko zastúpenie nemalo, no v súťaži dokumentov (nad 30 minút) nás úspešne reprezentoval film režiséra Marka Škopa Iné svety (v súčasnosti sa uvádza aj v našich kinách), ktorý nielenže získal Zvláštne uznanie, ale stal sa dokonca najobľúbenejším filmom v hlasovaní festivalových divákov (Divácka cena denníka Právo). Tento jav môže súvisieť s celosvetovou vlnou záujmu o dokumentárne filmy, ktoré sa nezriedka uvádzajú v kinách s výborným diváckym ohlasom, čo však nie je prípad Slovenska, kde publikum dokumenty – a domáce zvlášť – takmer úplne ignoruje. Mimo súťaže bol uvedený stredometrážny dokument režisérky Tiny Diosi Mesto lietajúcich slov, ktorý sme už mohli vidieť na televíznej obrazovke. Ako Pocta Martinovi Hollému (1931 – 2004) sa premietal jeden z jeho najvýznamnejších filmov Signum laudis, ktorý tu v roku 1980 získal Veľkú osobitnú cenu poroty. A napokon, kto si v programe festivalu „vystopoval“ režijný debut talianskeho herca Kima Rossiho Stuarta Hoci aj libero, mohol obdivovať herecký výkon našej Barbory Bobuľovej v úlohe neurotickej ženy, ktorá napriek tým najlepším úmyslom nie je schopná byť dobrou manželkou a matkou; jej hereckým partnerom v úlohe cholerického manžela a otca rozpadávajúcej sa rodiny bol sám režisér. Potrebuje festival hviezdy? Ozdobou každého filmového festivalu sú herecké hviezdy: priaznivci umeleckého filmu, o ktorý by na festivaloch malo ísť predovšetkým, ich síce k šťastiu nepotrebujú, no na druhej strane ide o mediálne vďačné „objekty“, ktoré pomáhajú popularizovať festival medzi verejnosťou. Nezriedka hviezdy zároveň napomáhajú uvedenie nového filmu do distribúcie. Predošlé ročníky MFF Karlove Vary nasadili v tomto zmysle latku vysoko: len vlani sa tu vystriedali Robert Redford, Liv Ullmannová a Sharon Stoneová (ktorá uviedla film Jima Jarmuscha Zlomené kvety). V tomto zmysle sa tentoraz organizátorom veľmi nedarilo. Na úvod sa o publicitu festivalu postaral americký herec kubánskeho pôvodu Andy Garcia (Nepodplatiteľní, Keď muž miluje ženu, Dannyho jedenástka): uviedol tu svoj režijný debut Stratené mesto, príbeh majiteľa havanského nočného hudobného klubu El Tropico, pre ktorého nástup Castrovho režimu znamená zánik blýskavého elegantného sveta, v ktorom vyrastal. No ďalšia hviezda sa už nekonala. Cenu za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii si okrem Garciu odniesol ešte producent Robert K. Shye (trilógia Pán prsteňov) a český režisér Jan Němec, ktorý nakrútil svoje najlepšie filmy (Démanty noci, O slavnosti a hostech) v 60. rokoch minulého storočia.
