Rošády v slovenskej politike (3)

Výmena troch ľudí na takom dôležitom poste akým je minister obrany počas jedného volebného obdobia je vždy znakom nenormálnych politických pomerov. Presnejšie, dosadzovania tých „správnych“ ľudí. Dzurindova personálna politika pritom vedie k čoraz väčšej nesamostatnosti našej obrannej a zahraničnej politiky. Okrem toho nás jeho vláda a strana už roky propagandisticky presviedča, že netransparentný rozpredaj štátnej majetku najmä do zahraničných rúk prostredníctvom zahraničných poradcov, ktorí sú pravidelne blízki konečným víťazom „tendrov“, je vec „ideologickej orientácie“. Teda, že to nie je nič iné, než prirodzený proces v kapitalistických (propaganda zámerne používa pre verejnosť stráviteľnejší výraz trhových) krajinách. Lenže, ak sú tvrdenia našich pravicových politikov pravdivé, potom klasické západoeurópske kapitalistické štáty sú socialistické, ba niektoré – ako Francúzsko – priam „komunistické“. Úsilie postaviť každú vecnú otázku do ideologickej roviny viedla k tomu, že ideologizmus sa stal jednou z najvýznamnejších metód moci. Bábková armáda závislého štátu Bábková armáda je jedna z tých inštitúcií, ktoré závislému postaveniu štátu zodpovedajú. Bezprostredne ide o to, že obranyschopnosť (či skôr obrany neschopnosť) je jedným z podstatných determinantov súhrnnej politickej sily štátu a jeho postavenia. Môžeme ju teda chápať ako výraz politického postavenia. Ak štát nie je obranyschopný, tak jeho politické postavenie je slabé a teda sa dostáva, prípadne zostáva v závislom stave. Z hľadiska ziskov, ktoré treba chápať s ohľadom na politické ciele danej metropoly, takáto armáda často slúži záujmom veľmoci. Deje sa to zvyčajne jej bábkovou účasťou na vojenských dobrodružstvách, ktorej cieľom je vytvárať zdanie „medzinárodnej koalície“. To potom umožňuje rozdelenie politickej zodpovednosti na viacero aktérov. V prípade vojnového neúspechu si satelity spravidla odnesú zodpovednosť a hnev zameraný na hlavného agresora. Musíme si uvedomiť, že vojnový neúspech sa málokedy končí bezpodmienečnou kapituláciou agresora, tým menej v lokálnych vojnách. Za takých okolností sa, samozrejme, hlavný agresor následkom zodpovednosti vyhne. Jeho „prehra“ spočíva spravidla v strate vplyvu na určitú oblasť. Na takejto akcii sa okrem posledného prípadu naša armáda zúčastnila naposledy v rokoch 1941 – 1943 po boku nemeckej armády vo vojne proti ZSSR. Vojenský dosah akcie bol, samozrejme, minimálny, rovnako ako aj zisk pre tzv. slovenský štát. Ten bol, pravdupovediac, mínusový. V druhej svetovej vojne však fašistické Nemecko podpísalo bezpodmienečnú kapituláciu a tým vytvorilo podmienky na „vyvlečenie“ sa zo zodpovednosti niektorých satelitov. Nieslo hlavný podiel politických následkov svojej prehry. Podivné výmena ministra Týmto historickým príkladom je teda opísaný jeden zo všeobecných cieľov metropoly vo vzťahu k závislému štátu. Nikto nemôže povedať, že je to nezmysel, pretože presne tento istý scenár sa preukázateľne realizuje aj dnes. Akýkoľvek proces, tým viac politický proces, má však rôzne stupne či úrovne realizácie. Takisto aj bábková účasť periférneho štátu na agresii svojej metropoly môže mať charakter účasti viac-menej formálnej, no i viac-menej aktívnej a vyčerpávajúcej. Tragédiou pre občanov však je, ak sa štát dostane do pozície, keď moc v ňom závisí nie od nich, ale od iného štátu. Z tohto hľadiska môže nedávna výmena ministrov na čele rezortu obrany znamenať aj začiatok takých procesov v rezorte obrany a v armáde, ktoré majú čisto mocenský pôvod. Je to teda politický proces, ktorý však treba chápať s ohľadom na charakter systému, v ktorom sa odohráva. Dosadenie takého mladého a neskúseného ministra na rezort obrany nie je v žiadnom prípade normálny politický ťah, a teda logicky ani nezodpovedá normálnej politickej situácii. No a každý súdny človek musí uznať, že k nemu ani nedošlo za normálnych politických okolností. Tie sú – nielen vzhľadom na to, ako Juraj Liška odstúpil, ale aj vzhľa-dom na reakcie samotných vládnych predstaviteľov – prinajmenšom podivné. „Záhada“ odchodu KDH z vládnej koalície Nedá sa nevšimnúť si jeden podstatný fakt. Ako som už uviedol, reakcie koaličných partnerov SDKÚ na tento ťah boli, mierne povedané, „podozrievavé“. Týkalo sa to predovšetkým reakcie predsedu kresťanských demokratov Pavla Hrušovského. Ak priznáme, že Dzurindovi partneri si uvedomovali podstatu tohto ťahu, potom z toho logicky vyplýva, že tento ťah ich nejakým spôsobom poškodil. Akým, nie je vôbec ťažké rozlúštiť. SDKÚ a KDH majú veľmi podobných voličov. Presnejšie, rezervy naháňania si voličov do vlastného košiara zo strany KDH sú práve už len u časti elektorátu SDKÚ a tento vzťah platí aj v opačnom garde. Ak to bude Mikuláš Dzurinda, ktorého „Veľký brat“ pasuje do pozície záchrancu mocenského status quo, potom KDH táto záchrana našej „svetlej demokracie“ príde draho. Samozrejme, niekto by si mohol položiť otázku: A prečo by nemohol dostať masmediálnu podporu aj Dzurinda aj KDH naraz? Odpoveď je jednoduchá a vyplýva z podstaty moci: ak sa niekto už pasuje do pozície, do akej sa pasoval M. Dzurinda, obyčajne za to chce zostať pri moci. Situácia sa jednoducho dostala do tej roviny, že jedným z vedľajších účinkov pôsobenia tých mechanizmov, ktoré majú zabezpečiť reprodukciu moci, môže byť reálne oslabenie KDH. Obnovenie tej istej moci To síce bude sedieť aj v ďalšej vláde, no záchrana režimu, ktorý reprezentuje, by sa mohla udiať na jeho účet. Z tohto hľadiska by náhly odchod KDH neznamenal nič iné ako úsilie o skrátenie Dzurindovho času na propagandistickú prípravu pred voľbami. Nie je však celkom vylúčené ani to, že M. Dzurinda rátal s takýmto vystúpením KDH pred voľbami a svojím ťahom iba šikovne predbehol kresťanských demokratov v získavaní zdrojov potrebných na reprodukciu moci. Tým viac, že zdroje súčasného slovenského premiéra sú reálne, kým ťah KDH je, ak by vôbec mal za cieľ nejaké ovplyvnenie voličov, čisto psychologizujúci. Každopádne, jedným z výsledkov tohto procesu bude pravdepodobne aj zmena paradigmy o HZDS-ĽS, ktorá sa zo zlej strany už definitívne a otvorene premení na dobrú a posilní režim. Podstata takýchto „frakčných“ bojov spočíva v charaktere systému a v úrovni jeho demokratickosti. Ak chceme, aby systém plnil (predovšetkým) funkciu reprodukcie moci, musí zákonite vylučovať reálny pluralizmus. Pritom môže obsahovať aj formálnu „opozíciu“. V skutočnosti dôkladne „zrežimizovanú“. Takéto systémy sú typické práve spomínaným bojom frakcií. Nie reálne vzájomne opozičných síl. A naopak, zjavná „frakčnosť“ systému vždy svedčí o tom, že v ňom niečo nie je v poriadku. Autor je študent politológie