Reformy pre človeka, pre novú kvalitu jeho Života (3)

Reformy sú nevyhnutné, pokiaľ posúvajú kvalitu života všetkých občanov na vyššiu úroveň. Ich obsah a postupy by mali brať do úvahy výsledky odborných analýz, historické poznanie, dlhodobú trajektóriu hospodárskeho, sociálnehoa duchovného vývoja slovenskej spoločnosti, prebiehajúci proces globalizácie. Mali by sa uskutočňovať na princípe solidarity a demokratickým spôsobom. Výsledky analýzy Ústavu slovenskej a svetovej ekonomiky SAV z roku 2002 zameranej na vybrané ekonomické a sociálne otázky signalizovali, že až dve tretiny občanov mali nižší príjem ako bola priemerná mzda za hospodárstvo (13 511 korún), ako aj to, že priemerný starobný dôchodok dosiahol necelých 6 500 korún. Skutočný ekonóm národohospodár by pri uvedených príjmoch prevažnej časti občanov nenavrhol vykonať daňovú reformu na princípe fiskálnej neutrality. Premyslené ožobračovanie ľudí... Daňová, ale aj akákoľvek reforma nemôže mať ambíciu ďalej zhoršovať sociálnu pozíciu dvoch tretín občanov s nízkymi príjmami, zhoršovať podmienky pre domáci dopyt, ktorý je jedným z rozhodujúcich faktorov ekonomického rastu a zamestnanosti na Slovensku. Reformou sa z daní neopodstatnene vytratil teóriou rozpracovaný a v praxi zhruba 98 percent krajín Európskej únie rešpektovaný sociálny rozmer vychádzajúci z princípu marginálne obete (progresívneho zdaňovania príjmov fyzických osôb). Najmä stredná príjmová vrstva a dôchodcovia takto vykonanou reformou nesú na svojich pleciach ťarchu nižších príjmov štátneho rozpočtu z dane z príjmov, pričom toto zníženie bolo spôsobené nižšími priamymi daňami od ľudí s vysokými príjmami. Ako je možné, že zástupcovia občanov v zákonodarnom zbore akceptovali návrhy, ktorými sa za päť rokov zvýšila 6-percentná sadzba DPH na základné životné, zdravotné, sociálne potreby a služby na 19 percent, t. j. o 13 percent?! Princíp solidarity uplatňovaný takmer vo všetkých krajinách Európskej únie mal byť rešpektovaný aj v daňovej reforme na Slovensku. Nadraďovanie zjednodušovania dane z príjmov fyzických osôb nad uvedený princíp je prejavom arogantnosti voči dvom tretinám občanov s podpriemernými príjmami a dôchodkami. Boli odmietnuté návrhy, aby nesporne potrebnému ozdraveniu vybraných komerčných bánk predchádzal odborný audit, ktorým by sa overili príčiny vzniku klasifikovaných úverov. Bremeno ozdravenia vybraných bánk bolo možné z časti ponechať aj na komerčných bankách (minimálne vo výške 30 percent). Veď dokopy pôjde až o vyše 180 miliárd korún, z ktorých len istina predstavuje 105 miliárd, kapitálová primeranosť 24,8 miliardy a úroky 56 až 58 miliárd korún. Výdavky štátneho rozpočtu na splácanie štátnych dlhov by boli nižšie o vyše 3 miliardy korún ročne a napokon by sa znížila aj samotná suma predstavujúca štátny dlh. Zostáva nezodpovedanou otázkou, prečo Svetová banka akceptovala ten najnákladnejší spôsob ozdravenia bánk spomedzi okolitých krajín, a to bez ich spoluúčasti? ...a premyslená podpora zahraničných bán Ani jeden z bankových analytikov nespomenie, že výnosy z emisie 5-, 7- a 10-ročných štátnych dlhopisov (najmä tých s pevným osempercentným úrokovým výnosom) sa podieľajú na súčasných relatívne dobrých hospodárskych výsledkoch vybraných bánk, bez ich vlastného pričinenia. Prečo nebola konkretizovaná zodpovednosť za poskytované a nesplácané úvery a prečo zlyhal bankový dohľad? O tom všetkom predsa rozhodovali konkrétni ľudia, ktorých mená nie je ťažké zistiť. Veď za každým úverom je konkrétny hmotný tok, príjemca úveru, poskytovateľ úveru, štát zodpovedný za úvery poskytnuté do roku 1990, ale aj Národná banka Slovenska, ktorá poskytla vybraným bankám výnimky z povinností tvoriť opravné položky vo výške primeranej klasifikovaným úverom. Kto sa zodpovedal za vykazované fiktívne hospodárske výsledky v týchto bankách, za odmeny vyplatené ich manažmentu na základe takto zmanipulovaného hospodárenia? Občania svojou biedou zaplatia nielen uvedené výnosy bánk, ale teraz aj dividendy zahraničným investorom. Už v roku 1998 bol pripravený návrh zákona o štátnej pokladnici na predloženie do legislatívnej rady vlády a pripravované boli aj podsystémy na jeho realizáciu. Jeho tzv. modifikácia trvala ďalších päť rokov. Oddialili sa tak možnosti hospodárneho využívania prostriedkov štátneho rozpočtu a rozpočtu verejných financií, znižovania nákladov na obsluhu dlhu, zásadne sa oslabila kontrola používania verejných prostriedkov vykonávaná ex ante, ktorú návrh zákona predpokladal. Vládni predstavitelia prezentujú verejnosti nižšie skutočné náklady na splácanie štátnych dlhov výhradne ako výsledok uplatňovaného modifikovaného systému štátnej pokladnice, pritom ide vo veľkej miere o neprimerané rezervy tvorené v rozpočte dlhovej služby. Predraženie (najmä informatiky) a dôsledky oneskoreného zavedenia systému štátnej pokladnice, ale aj porušovania rozpočtovej disciplíny pri používaní rozpočtových prostriedkov zaplatí občan. Autor je členom odborného kolégia Inštitútu ASA