Zreformovaná armáda ako propagandistický podfuk
Slovenská „profesionálna“ armáda už má svojho prvého dezertéra. Patrik S. z bratislavskej Petržalky sa však nebál o život ani riadnej vojenskej služby. Jednoducho naletel propagandistickej mašinérii, ktorú pred časom rozpútal minister obrany Juraj Liška. Až v armáde zistil, ako sa sľuby o novej armáde líšia od skutočnosti. Priehrštie neukončených káuz vládnej koalície, ktorej už zjavne nejde o zachovanie ani minimálnej morálnej úrovne vládnutia, jej robí čoraz väčšie problémy. Netransparentné financovanie politickej činnosti, zriedkakedy transparentná privatizácia čohokoľvek na akejkoľvek úrovni moci, politicky motivované čistky všade tam, kde ľudia prejavia iný názor. To všetko dáva tušiť, že väčšina ľudí na zadných sedadlách vládnych bavorákov sa v nich bude voziť už iba rok. Žiaľ, dosah týchto praktík na život obyčajného človeka môže mať dlhodobé následky. Trest podľa komunistického zákona Ironicky by sme mohli konštatovať, že ak dnes majú Bratislavčania strach ísť bez ochranky peši v noci po svojom meste, teraz by sa mohli cítiť bezpečnejšie. Niežeby zredli bandy holohlavých mladíkov alebo klesol počet zabijakov prepustených pre neschopnosť štátu vymerať im spravodlivé tresty za ich činy. To len polícia chytila „veľmi nebezpečného“ Patrika S., trvalým pobytom v Petržalke, ktorý sa už skoro dočká údajne spravodlivého trestu. Avšak žarty bokom. Patrik S. je jedným z prvých dezertérov – vojenských profesionálov, mladý človek, ktorý podľahol propagande „modrokošelatej“ kultúrno-náborovej úderky Juraja Lišku. Po niekoľkých mesiacoch služby v armáde, keď sa mu v hlave definitívne rozplynul sen o červenom barete príslušníka špeciálnych síl, sa však rozhodol, že zo seba somára ďalej robiť nebude. A tak sa k vytrhávaniu buriny pri asfaltových chodníkoch v areáli vojenského letiska pri obci Kuchyňa už nevrátil. Niekomu sa zdá, že ide o jednoduchú banalitu. Problém je však v tom, že sa o koniec bezúhonnosti Patrika S. „postará“ komunistický zákon. Presne ten, podľa ktorého dostal kedysi nepodmienečný trest za vyhýbanie sa vojenskej službe mladík s tromi striebornými hviezdičkami na pleciach, ktorý počas tzv. Palachových dní na Václavskom námestí v Prahe zámerne požiadal príslušníka ŠtB, aby ho nafilmoval. Absurdita namiesto zmysluplnosti Po pár storočiach opäť nebudú musieť mladí muži nedobrovoľne rukovať na povinnú službu v armáde. Nech si každý myslí o povinnosti stráviť v zelenom roky alebo iba mesiace čokoľvek, faktom zostane, že najväčším problémom akejkoľvek služby v armáde je jej zmysluplnosť. Liškova propagandistická mašinéria nám vytvorenie profesionálnej slovenskej armády prezentuje ako svoj úspech. Ale je to, čo na prvý pohľad vyzerá ako úspešná reforma, naozaj pre bežných občanov také užitočné? Načo nám ten miliardový „zelený cirkus“ vlastne dnes je a zajtra bude? Nie služba v armáde, ale neschopnosť zodpovedných dať jej zmysel je problém. Od chvíle, keď v Berlíne ľudia premenili symbol bipolárnej konfrontácie v podobe múru na kameňolom suvenírov, teoretici vojenstva začali hovoriť o nebezpečenstve vzniku tzv. asymetrických konfliktov. Po páde iného, tentoraz skutočného diela stavbárov v New Yorku začali všetci hovoriť o vojne s terorizmom v globálnom meradle. V rozpore s týmto vývojom však mnohé štáty sveta, Slovensko nevynímajúc, pokračujú v budovaní armád určených pre vojny minulého tisícročia. Naša „zreformovaná“ armáda je pritom len optickou zmenšeninou pôvodnej masovej armády. Navyše s ohlásenými predsavzatiami rozbiť, alebo aspoň nerozvíjať bojový komplet armády práve tam, kde to je dnes najviac treba: špeciálne pozemné sily a ich ľahká vrtuľníková vzdušná bojová podpora. Propaganda to nevyrieši Nič proti zrušeniu všeobecnej brannej povinnosti. Veď v posledných rokoch už povinná služba mladých mužov mala so skutočnou vojenskou prípravou spoločné iba veľmi málo. Podstatným problémom, ktorý sa už premieta do armády je schopnosť zatiaľ iba údajných profesionálov vycvičiť sa na profesionálov skutočných. Takých, aby ich práca v armáde mala zmysel. Armáda, či si to niekto prizná alebo nie, sa už v súčasnosti trápi s problémom sklamania mladých ľudí z toho, čo ich po absolvovaní základného stupňa výcviku čaká vo vojenských útvaroch. Optická zmenšenina masovej armády nerieši problém zmysluplnosti ich služby. Mnohí profesionáli zaradení do funkcie napríklad vodičov nákladných vozidiel, ale aj bojovej techniky a podobne, už dnes drvivú väčšinu svojho času trávia vykonávaním činností, ktoré s ich zaradením nesúvisia. Okrem medializovaného problému počtov nalietaných hodín vojenskými pilotmi existuje aj problém vodičov pozemnej techniky, ktorí sa na jazdu dostanú len niekoľkokrát za mesiac. A čo asi tak päť dní v týždni robia „profesionáli“ na pozíciách príslušníkov obslúh v delostreleckých jednotkách, samopalníci, guľometčíci mechanizovaných družstiev? Je skutočne namieste, aby tieto posty boli obsadené celý rok? Ako sa s vyfackovaním realitou života vojenskej jednotky plného „vyčkávania na ponáhľanie sa“ vyrovnajú ďalší nasledovníci Patrika S.? Usporiada aj pre nich kultúrno-propagandistická úderka ministra Lišku pár potemkinovských vystúpení kolegov od „červených baretov“ spojených s vystúpením speváka typu Jigga Jigga? Alebo postačí, keď im velitelia strčia do rúk najzávislejší zo všetkých slovenských mesačníkov, v ktorom sa dozvedia, že všetko je v poriadku? Prémia ministrovým vyvoleným O tom, ako sú veci v poriadku, svedčí aj ďalšia udalosť, ktorá je v pomeroch demokratického štátu skutočný unikát. V druhej polovici augusta sa vo vojenských leteckých opravovniach v Banskej Bystrici uskutočnil výstražný štrajk. Slovenský občan si už určite všimol, že prišiel čas, keď aktuálne politické vedenie po svojom nástupe k moci robí všetko preto, aby na stoličky najvyššie postavených štátnych úradníkov dosadli tí najsprávnejší „odborníci“. Nemajme to aspoň raz za zlé. Aj táto minca má totiž dve strany. Na konci prvej augustovej dekády si výsledok takéhoto prístupu iste všimol aj minister obrany Juraj Liška, ktorému zrejme nebolo do spevu pár hodín potom, čo dva z dvoch serióznych celoslovenských denníkov priniesli na svojich prvých stranách palcové titulky o trojmiliónovom bonuse pre riaditeľa Vojenského leteckého opravárenského podniku Trenčín. Niežeby najvýraznejší bojovník proti „nezákonným“ príjmom tých, ktorí nenosia vo vrecku členský preukaz SDKÚ, bol ešte pár dní predtým proti tomu, aby sa jeho spolužiak a známy z predchádzajúcej podnikateľskej dráhy dočkal zaujímavej odmeny. Veď mu ju dokonca schválil priamo šéf sekcie na ministerstve, ďalší človek, ktorý požíva dôveru pána ministra pravdepodobne z tých istých alebo veľmi podobných dôvodov. Minister Liška sa však ocitol v situácii, v ktorej mu ľudia, ktorí sa dostali do funkcie vďaka nemu, dávajú jasne najavo, že sami seba nezaprú. A využili hneď prvú možnosť, ako sa obohatiť. Keď hlúposť ničí samu seba, treba vzdať hold trpezlivosti, s ktorou ju až do budúcich volieb tolerujú slovenskí občania. Zámer a neschopnosť Tí istí občania Slovenska si určite dobre pamätajú, za akých okolností začiatkom vlaňajšieho roka pán „spriaznený“ do funkcie nastúpil. Zatiaľ azda jediným jeho zaznamenania hodným činom sa stal „objav“ (inak v rezorte obrany všeobecne známy fakt), že na prvý pohľad prosperujúci trenčiansky podnik je vlastne krachujúcim kolosom na hlinených nohách, zadlženým sumou presahujúcou štvrťmiliardy. Už pri tomto „prevratnom objave“ však pán riaditeľ taktne zamlčal, že za dlhom podniku stoja predovšetkým kšefty spojené s predajom staršej vojenskej leteckej techniky do cudziny s pomerne jasným politickým pozadím. Treba dodať, že bez ohľadu na politickú príslušnosť niekoľkých ministrov obrany, ktorých nominovali rôzne politické strany. Riaditeľ trenčianskych leteckých opravovní tiež dnes mlčí o tom, že vlaňajší zisk, z ktorého percentá mu hrkajú vo vrecku, je v drvivej väčšine výsledkom realizácie zákaziek získaných za pôsobenia predchodcu pána „terazodmeneného“. Chýbajú nové zákazky Nové zákazky však zjavne nie sú v čase premeny vojenských opravárenských podnikov na akciové spoločnosti v móde. Najmä preto, lebo (ne)schopnosti nových predstaviteľov podnikov sú v súlade s (ne)schopnosťami vrcholového manažmentu rezortu obrany. Ten voči vojenským opravárenským podnikom robí tú istú politiku, ktorá sa tak drasticky na začiatku deväťdesiatych rokov podpísala na odchode slovenských zbrojoviek zo svetového trhu so špeciálnou technikou. Inými slovami, pre nedostatok schopných ľudí, ktorí by nás zapojili do systému kooperácie v rámci Severoatlantickej aliancie, je podstatne pohodlnejšie hodiť to na tých dolu. Touto politikou sa zároveň zásadne znižuje trhová hodnota podnikov, ktoré v prípade viac či menej nápadnej privatizácie dostane budúci majiteľ veľmi lacno. Do zásadných problémov sa trenčianski leteckí opravári dostávajú v tomto roku aj preto, lebo po prosperite vyplývajúcej z plnenia vlaňajších zákaziek mala prísť už tohto roku rozsiahla zákazka na generálnu opravu vrtuľníkov Mi-24. Tá sa mala podľa všetkého uskutočňovať v spolupráci s Poľskom, Maďarskom a Českou republikou. Aspoň tak to do príchodu pána Lišku do funkcie ministra vyzeralo. Je zaujímavé, že nikomu zatiaľ nezišlo na um začať uvažovať o spolupráci napríklad s americkým výrobcom ľahkých bojových vrtuľníkov Kaiowa, ktoré sa na rozdiel od známeho stroja Apache naplno osvedčili v akciách proti povstalcom vo vojne v Iraku. To by sme však chceli od súčasného vedenia rezortu obrany skutočne priveľa. Autor je publicista, pôsobil v slovenskej armády.
