Ekonómia – veda alebo náboženstvo?
Čo je vlastne ekonómia? Všetci sa tvária, akoby ekonómia bola veda. Lenže veda musí každú vetu dokazovať mnohokrát opakovanými pokusmi. Jedným z problémov ekonómie je, že na rozdiel napríklad od biológie svoje predpoklady nikdy nedokazuje v praxi. Keď sa potom nepotvrdí, ekonómovia začnú tvrdiť, že nebola splnená nejaká teoretická podmienka alebo išlo o inú situáciu. To kritizujú i ľudia zvnútra ekonomickej hierarchie – napríklad Joseph Stiglitz. Ďalší argument, prečo ekonómia nie je veda, je to, že existuje mnoho v podsate protichodných teórií. Každá veda se vyvíja, ale v prírodných vedách väčšinou staré poznatky stále platia. Nie tak v ekonómii. Každý „ekonóm“ si vytvára svoju teóriu a potiera tým teóriu svojho soka na hlavu. Súčasná prevládajúca ekonomická ideológia je spôsob myslenia, ktorý zjednodušuje náš svet v úsilí vtesnať ho do šablón štandardných ekonomických poučiek. To je tiež dôvod, prečo ich niektorí myslitelia prirovnávajú k náboženstvu. Nie preto, že by bola duchovná, ale preto, že je dogmatická. Dogmatickí ekonómovia „Modely ekonómov sú príliš zjednodušené. Musíme im pripomínať, že vychádzajú z neudržateľných hodnôt a že ich ‚veda‘ sa usiluje riadiť celý svet, aj keď mu nerozumie,“ hovorí Naďa Johanisová, jedna zo zakladateliek občianskeho združenia Trust pre ekonomiku a spoločnosť. Aby ekonomická teória mohla vôbec niečo predvídať, musí silne abstrahovať zo skutočnosti a veľmi ju zjednodušovať. Niečo iné zažívame a niečo iné sa nám vraví. Nie je to také markantné ako za komunizmu, ale rozdiel medzi sľubovanými žiarivými zajtrajškami blahobytu a tým, čo vidíme okolo seba, je však príliš jasný. Ekonómia nie je veda, ktorá by hľadela do budúcnosti. Je to odbor, ktorý ex-post, teda spätne hľadá vysvetlenia ekonomických situácií. V minulosti sme mali mnoho ekonómov. Napr. páni Friedmann, Hayek a ďalší. Mnohí z nich dostali Nobelovu cenu. Ale všetci svoje teórie spracúvali spätne a nevymýšľali si nič vopred. Aktuálnu situáciu brali ako dogmu, ktorú nemožno zmeniť. Myslíte, že nemám pravdu? Ako je teda možné, že títo geniálni ekonómovia neprišli na takú jednoduchú myšlienku, že najlepší stimul ekonómie je 15-percentná daň a likvidácia sociálneho štátu? Oni žili v dobe, keď napr. dane v USA boli až 80-percentné, sociálne služby ako zdravotníctvo, školstvo a dôchodky boli úplne v rukách štátu. A nikde v ich diele nenájdete vetu, že najlepšie dane sú 15-percentné (alebo radšej nulové), že zdravotné a sociálne poistenie je potrebné dať do súkromných fondov, alebo že by sa malo platiť školné. Ako to, že na to neprišli?! Že na to prišli až dnešní geniálni „ekonómovia“? Blahobyt, ale pro koho? Ekonómovia totiž nie sú nijakí vedci – sú to len sluhovia kapitálu a svoje teórie vymýšľajú, aby podporili čo najefektívnejšie vykorisťovanie ľudí. Pred päťdesiatimi rokmi im nemohlo ani zísť na um niečo také, ako 15-percentná daň a zrušenie minimálnej mzdy. Na chrbát im totiž dýchal Sovietsky zväz a socialistické zriadenie. Ekonomický systém, v ktorom bola 100-percentná zamestnanosť a školstvo bez školného. V takej situácii sa nedalo robiť nič iné, než budovať silný sociálny štát. Usilovať sa vybudovať konkurencieschopný systém voči kapitalizmu. A treba povedať, že sa im to podarilo. Vytvorili dokonalý systém s vysokými mzdami a so sociálnym zabezpečením, aký ani v socializme neexistoval. Podarilo sa to dokonca tak, že ľuďom žijúcim v socializmu sa zachcelo žiť v kapitalizme. Lenže – všetko do určitej doby. S pádom Sovietskeho zväzu ukázal kapitalizmus zuby. A ekonómovia začali novú vedeckú éru. Zahodili všetky teórie svojich predchodcov a objevili éru nízkych daní a privatizácie verejných služieb. Sluhovia, ktorí sa hovoria ekonomickí vedci, nám vravia, že jedine privatizáciou všetkého bude na zemi blahobyt. Nehovoria však, pre koho. Neoliberálne nezmysly Z predchádzajúcej diskusie by som sa chcel vrátiť k nasledujúcemu postulátu: po stanovení minimálnej mzdy, ktorá je vyššia než rovnovážná trhová mzda, bude vyššia nezamestnanosť, než keby minimálna mzda stanovená nebola. Veta vyjadruje triviálnu pravdu, že čím nižšia je mzda, tým viac osôb možno zamestnať. „Náš príklad môžeme ďalej rozvinúť v tom smere, že ak sa mzda rovná v limite nule, potom nezamestnanosť vymizne, pretože zadarmo môžeme zamestnať ľubovoľný počet pracovníkov. Že je to nezmysel? Prečo by sa však nemohla „hodnotovo neutrálna“ rovnovážna trhová mzda blížiť nule? Veď je to sen každého pravoverného neoliberála zastávajúceho sa zamestnávateľov.“ Veta, že čím nižšia je mzda, tým viac osôb možno zamestnať, je klamná teória. Prečo by to podnikateľ robil? Ak sú ľudia ochotní pracovať za minimálnu mzdu, zamestnávateľ ich bude zamestnávať toľkých, koľkých potrebuje. Prečo by mal platiť viac? Tých, ktorých nepotrebuje, vyhodí na dlažbu. Nie je predsa sociálny ústav. Vo všetkých týchto diskusiách o minimálnej mzde sa totiž zabúda (a neviem, či úmyselne alebo pre nevedomosť diskutujúceho) na zisk podnikateľa. Že jediným cieľom podnikania je čo najväčší zisk. Ale doba, keď ľudia pracovali za nulovú mzdu, nie je nič nové. To tu už bolo – to je totiž feudalizmus. V tejto osviecenej dobe robili ľudia – dnes sa im nepekne hovorí nevoľníci – na svojho podnikateľa zadarmo šesť dní v týždni. A siedmy deň mohli milostivo robiť na svojom, aby nezomreli od hladu. Ideálna doba pre podnikateľa. Obávam sa však, že sa vracia. Čo iného sú totiž druhé a tretie zamestnania, ktoré i politici odporúčajú? V prvom podniku robíme na zisky podnikateľov a v druhom zamestnaní pracujeme na vlastnú obživu. Dobre je to zariadené. Rozpor, o ktorom sa mlčí Nikto nechce pochopiť, že mzda by mohla byť obmedzená nulovým ziskom. Situáciu, keď sa náklady na výrobu vyrovnajú príjmom. A všetko by bolo v poriadku. Podnik by fungoval ďalej, vyrábal by, predával, platil dodávateľom i svojim zamestnancom. Všetci by boli spokojní – až na majiteľa. Súčasná ekonómia stojí na dvoch základných pilieroch: voľný trh a rast. Najlepšie rast rastu. Keď si zapnete televíziu alebo rádio, hneď začujete, že rastie hrubý domácí produkt (HDP) a to je dobré. Keby HDP klesalo, bylo by to zlé. Najhoršie je, že je to pravda, pretože pri poklese HDP sa zvyšuje nebezpečenstvo nezamestnanosti, hyperinflácie atď. Politici hovoria, že musíme zvyšovať spotrebu: ekonomika musí neustále rásť, inak nastane krach. Je tu obrovský rozpor, o ktorom se nediskutuje. Pri diskusii by sa totiž prišlo na to, že nie je možné rásť donekonečna. I pri niekoľkopercentnom raste sa totiž v priebehu niekoľkých rokov výroba zdvojnásobí. A nijaký ekonóm sa nezaoberá situáciou, čo sa stane, až teória rastu skrachuje. Tá sa bude vymýšľať ex-post, ako vždy. Naše dôchodky z Číny Dogma voľného trhu vychádza pritom z teórie komparatívnej výhody, ktorú vymyslel anglický ekonóm David Ricardo v roku 1817 a ktorá tvrdí, že pre každú krajinu je prakticky vždy výhodné špecializovať sa a svoje produkty vyvážať. Ale i táto teória má svoje obmedzenia. V dnešnej dobe je to situácia, že všetci by chceli vyvážať, no okruh ľudí, čo kupujú, se zmenšuje. Veľmi dobre na tento problém ukazuje Čína. Tá sa nachádza v situácii, keď môže v blízkej budúcnosti svojimi lacnými výrobkami zahltiť celý svetový obchod. Výsledkom je kríza v Európe a v USA. Nemožnosť konkurovať čínskemu tovaru a neochota obmedziť dovoz z dumpingových oblastí bude znamenať pokles výroby a nezamestnanosti. V spojení s túžbou podnikateľov po maximálnych ziskoch je to trasľavá zmes. Aj preto sa kapitál stal neschopným konkurovať Číňanom a usiluje sa preniknúť do sféry verejných služieb. Tam je totiž posledná možnosť sebarealizácie. A na krátku dobu je to oblasť, kde niet konkurencie silného zahraničného kapitálu. Ale všetko má svoj čas. V okamihu, keď umožníme prienik súkromného kapitálu do sféry sociálnych služieb, rýchlo sa dočkáme situácie, keď nám (ale i Nemcom alebo Američanom) budú dôchodky vyplácať Číňania. Možno. Možno budú iba vyberať peniaze, ale vyplácať už nebudú – a načo aj? To bude vrchol súčasnej ekonomickej vedy. A tiež jej koniec. Článok je prebratý z Britských listov, www.blisty.cz. Medzititulky SLOVO
