Immer sehr gut...
Susedská komunikácia medzi Rakúskom a Slovenskom sľubne prosperuje. Pomaly každý mesiac sa uskutoční nejaké zaujímavé kultúrne podujatie, ktoré využíva blízkosť kultúrnych centier Viedne a Bratislavy na vzájomné obohatenie. Bratislavskí a slovenskí umelci často cestujú do Viedne, Viedenčania objavujú krásy novej krajiny v priestore EÚ. Na príklade rozhovorov s konkrétnymi predstaviteľmi oboch krajín – slovenským kurátorom a rakúskym architektom –, sa pokúsime naznačiť vývoj vzájomných kultúrnych susedských vzťahov. V októbri 2004 sa na bratislavskej scéne za kurátorského a organizačného vedenia Juraja Čarného uskutočnili tri podujatia venované rakúskemu umeniu. Prvým z nich bolo otvorenie výstavy v Galérii Space s názvom Sound Studio. Výstavu doprevádzala zvuková performance Franza Pomassla uvedená v klube Spojka a prednáška Ursuly Marie Probst s názvom Soundlecture, ktorá odznela v priestoroch VŠVU. Juraj Čarný porozprával o zákulisí výstavy a príprave rakúsko-slovenských umeleckých projektov. Ako si sa dostal k organizácii rakúskej výstavy? - Výstava vznikla na podnet rakúskej sekcie AICA, ktorá ma pozvala stráviť mesačný štipendijný pobyt vo Viedni. Rozhodol som sa, že keď budem mesiac vo Viedni, zmapujem rakúsku výtvarnú scénu a pripravím výstavný projekt, búrajúci stále existujúce múry medzi Viedňou a Bratislavou. Zmapoval si aj doteraz neobjavené zákutia? - Celá situácia bola zložitá. Viedenská scéna je veľmi štruktúrovaná, existuje tam niekoľko okruhov. Pri hľadaní umelcov pre výstavu som narazil na niekoľko problémov. Zorientovať sa mi pomohla viceprezidentka AICA Ursula Probst. Vzhľadom na jej už realizované projekty sme sa zaoberali sound artom. Oslovil som Franza Pomassla, ktorý vedie sound artový ateliér, ale zároveň vidí aj do výtvarnej scény... a podoba výstavy sa pomaly kryštalizovala. Myslím, že v sound arte sa deje najviac zaujímavého. Videl som množstvo malieb, objektov, inštalácií, ale nemal som pocit, že by tá estetika bola nejakým spôsobom prínosná a progresívna. Čo hovoríš na kultúrnu politiku v rámci novorozšírenej EÚ? Pri vstupe Slovenska a ostatných krajín sa zhora umelo vyčlenili prostriedky na kultúrnu komunikáciu a integráciu, z tejto módnej vlny záujmu o nové európske krajiny vzišla vlastne aj výstava vo viedenskom Künstlerhause, Stadt in Sicht v roku 2003. Ako to vlastne je? Je lepšie, keď sa minú vládne peniaze na umelo vytvorené projekty, alebo sa niečo tvorivé robí „na kolene“ bez ohľadu na politiku? Dá sa zhora naviesť na ozajstnú umeleckú komunikáciu a zaujímavé projekty v oblasti kultúrnej výmeny? - Veľmi veľa projektov zameraných na kultúrnu výmenu, ktoré sa zrealizovali tohto roku, bolo dostatočne podporených, hoci častokrát sú pokryté len nevyhnutné náklady. Dá sa jasne vycítiť, ktoré projekty vznikajú zo skutočného záujmu a ktoré boli motivované politicky alebo finančne. Na berlínskom Artfóre som sa zúčastnil debaty o situácii trhu s umením v krajinách Východnej Európy. Pripadajú mi dôležité práve granty, ktoré sú v sumách v porovnaní s EÚ smiešne. Granty, ktoré podporujú možnosť umelca cestovať, realizovať projekt alebo sa zúčastniť väčšieho projektu. Uvedomil som si rozdiel medzi americkým a európskym prístupom. Nadácia, ktorá dlhé roky podporovala vznik takmer všetkých výstav a katalógov, bola nadácia Američana Georga Sorosa, v rámci ktorej sa urobilo veľmi veľa kvalitných projektov. Dnes už nemá toľko prostriedkov na podporu umenia a prichádza Európska Únia, ktorá podporuje obrovské megalomanské spolupráce. Umelci, kurátori a manažéri musia teda našiť veci na národné podmienky. Napriek môjmu presvedčeniu, že medzinárodná spolupráca a kultúrna výmena je dôležitá, mám pocit, že tieto granty nerešpektujú skutočné potreby. Z tohto hľadiska je práve americký prístup, ktorý vychádza zo skutočne základných potrieb, citlivejší. Európska únia by mala rešpektovať, že nie vo všetkých krajinách existujú lokálne zdroje, lokálne nadácie a mestské fondy, ministerské podpory. Počula som názor, že po rozšírení EÚ sa nám sem do Bratislavy začnú sťahovať rakúski umelci, lebo to pre nich bude veľmi zaujímavé, cenovo výhodné a domov len na skok, nová západoeurópska metropola. Že sa tu vytvorí nová umelecká komunita. Myslíš, že je to možné? - Myslím si, že to už niekoľko rokov bolo možné, ale nestalo sa to. Napadá mi porovnanie s Berlínom. Berlín láka umelcov, ktorí majú určité alternatívne myslenie. A rakúski umelci napriek tomu, že sú experimentálni, trpia určitým viedenským konzervativizmom a zároveň žijú úplne odlišným životným štýlom. Berlín je na pomedzí experimentálneho mesta, ale stále je kapitalistický. A Bratislava je svojím temperamentom natoľko odlišná od Viedne, že by ma mimoriadne prekvapilo, keby sa niečo také udialo. Je to aj o životnom štandarde. Všetkým umelcom, s ktorými som spolupracoval, sa tu veľmi páčilo, boli poctení naším servisom, záujmom verejnosti, ale presťahovať sa... hlavný rozdiel je v tom, že Berlín sa stal obrovským centrom kultúry. To znamená, že nešli len za experimentálnym a lacným prostredím, ale aj do centra. Ísť do Bratislavy by znamenalo ísť na perifériu. Myslím, že toto je hlavný problém. Bratislava sa, žiaľ, nevyprofilovala na centrum umenia. Možno ešte Ľubľana, Praha, tam je veľa umelcov. Znovu to súvisí s názormi ľudí, ktorí tvrdia, že tu máme „prázdny trh“ a teraz môžeme vybudovať niečo, čo tu ešte nie je a etablovať sa. - Robiť galériu v Berlíne, kde je 350 ďalších galérií, by pre mňa znamenalo, že nezaujmem publikum. Sme na tom inak, na západe neexistuje veľa galeristov v našom veku. Naše myslenie v takom veľkom meste by muselo byť úplne iné, museli by sme väčšmi zaujať. U nás si jediný a odlišný od všetkých ostatných. To ťa poháňa vpred, keď často bez finančných prostriedkov zorganizuješ podujatie, ktoré nikto v tejto periférnej Bratislave neurobil. A aspoň malé ocenenie dáva celému snaženiu zmysel. Naplní ťa energiou robiť to ďalej, aj keď v Berlíne majú takých stovky. Na sklonku minulého roku prišiel do bratislavského Nultého priestoru a4 spolu so svojimi študentmi prezentovať seminárne práce a diskutovať o architektúre profesor Viedenskej technickej univerzity Helmut Schramm. Zaujímalo ma, ako vníma slovenskú situáciu ako nezávislý predstaviteľ rakúskej kultúry. Ako sa vyvíjal váš vzťah k Bratislave? - S Bratislavou som sa skontaktoval prostredníctvom pedagógov na Slovenskej technickej univerzite, profesora Šarafina a Petra Žalmana. Mal som česť na bratislavskej univerzite aj prednášať. Vyznáte sa na slovenskej kultúrnej scéne? Ako je prezentovaná v Rakúsku? - Keď redukujeme kultúrnu scénu na architektonickú, tak mám vzhľadom na kontakty dojem, že mám o nej aspoň prehľad. Slovenská kultúra bola na nedávnych výstavách vo viedenskom Künstlerhause a Ringturme prezentovaná veľmi pútavo. Veľa Rakúšanov nehovorí po slovensky, ale mnoho Slovákov ovláda nemčinu, to je možno jeden z rozhodujúcich faktorov, že Slováci o Rakúsku vedia viac. - Založenie rakúskeho vzdelávacieho systému a dôraz na angličtinu a ostatné západné reči bol podľa mňa vždy problematický – Viedeň bola predsa vždy braná ako brána na východ – toto pôsobí po prístupe Slovenska do EÚ negatívne. Pre mňa je to prirodzene veľká pomoc, že veľa Slovákov hovorí po nemecky, hoci mi je v takých situáciách často príjemnejšie, keď obidve osoby hovoria cudzou rečou, v našom prípade po anglicky. Viete si predstaviť bývanie v Bratislave? Že by ste sa sem presťahovali, pretože je tu lacnejšie, ale pritom stále blízko domova? - V princípe áno, ale také rozhodnutia sa musia vždy konzultovať s celou rodinou a niektoré veci hovoria proti. Napríklad vytrhávať deti z okruhu ich priateľov atď. Ako sa cítite v Bratislave? - Vždy veľmi dobre, čo iste súvisí aj s ľuďmi, ktorých tam stretávam. Využívať možnosti grantového systému niekedy stojí za všetku „administratívnu“ námahu. Nenahraditeľným ostalo stretávanie a komunikácia s ľuďmi. Umelecké a kultúrne vzťahy vznikajú prostredníctvom ľudí, ktorí sú ochotní prekročiť hranice a využiť prostriedky na organizovanie zmysluplných podujatí. Bratislavská kultúra je zjavne na inej úrovni ako viedenská. Je teda potrebné rozvinúť náš nepochybne existujúci potenciál, uvedomiť si špecifiká, silné stránky a... niečo robiť. Autorka je kunsthistorička
