Valentínka Mikiho a Vlada
Nič už nie je také, aké bolo predtým. Hit Jany Kirschner by mohol byť volebnou hymnou SDKÚ. Ak sa doteraz o spojení Mikuláša Dzurindu a Vladimíra Mečiara iba špekulovalo, minulý týždeň ho potvrdil Ivan Mikloš. Keďže ide o najbližšieho premiérovho človeka nielen vo vláde, ale aj v strane, jeho vyjadrenie má veľký význam. Verejne podľa vlastných slov „veľmi otvorene“ priznal, že z dvojice Smer – HZDS ako budúceho koaličného partnera chce Mečiarove hnutie. Keďže volebné preferencie ukazujú, že bez jedného z týchto dvoch subjektov nebude možné budúcu vládu vytvoriť, vicepremiér takto oznámil definitívne rozhodnutie SDKÚ. Dzurindova strana tak vyvracia tvrdenia sociológov a politológov o akomsi testovaní svojich voličov. To ani nie je premiérov štýl. Spomeňte si na výber eurokomisára, na mnoho podobných prípadov. Šéf SDKÚ nikdy neskúša, ako by jeho rozhodnutia prijalo okolie. On sa rozhodne a potom sa pokúša ostatných prevalcovať. Je to technika, ktorú roky zväčša úspešne používal aj V. Mečiar, a ani on nebol prvý. Takýto spôsob politiky je vlastný každému silnému vodcovi: bezhranične si veriť a víziu nekompromisne presadzovať, najmä ak búra zaužívané spôsoby. Inak nepostupujú ani G. Bush či T. Blair. Tento postup sa končí až vo chvíli, keď prehráva vízia samotná. To sa stalo V. Mečiarovi pred dvoma rokmi. Mikuláš Dzurinda zatiaľ takúto skúsenosť nemá. Hoci niektoré bitky prehral, vojnu zatiaľ vyhráva. Armádna terminológia sem patrí. Pavol Hrušovský už pred časom povedal, že politika na Slovensku je iba bojom o moc. A peniaze a majetky, dodajme. A v takom boji idú všetky ohľady, morálka a pravda bokom. O dva roky nám možno zvláštna parlamentná komisia vedená HZDS a SDKÚ oznámi, že Michal Kováč ml. sa naozaj uniesol sám.
